Ten Druhy

Vrah uplatňuje stále ten istý scenár, ktorý mu pripomína jednu tragickú nehodu. Prepadáva milencov v momentoch vášne. Jeho postup sa po čase zautomatizuje a nudil by, nebyť výbornej atmosféry a prívalu novej nahoty. Ako vražedný nástroj zabiják používa úlomok skla, ktorý má tiež miesto v jeho spomienkach. O účinnosti tohto úlomku skla, ako je prezentovaná vo filme, si však dovolím zapochybovať. Takisto pochybujem o náhodnej podobnosti Nightmares so Soaviho hororom Stage Fright (1987), ktorý obsahuje prvky gialla. Súvislosti som neskúmal, ale myslím si, že podobnosť v tomto prípade nie je čisto náhodná.

Asi neexistuje veľa filmov o vojne v Habeši (1935-1936), a možno sa dá povedať, že popri rôznych dokumentoch je Tempo di uccidere (1990), s Nicolasom Cagom v hlavnej úlohe, jediný hraný film o tejto téme. Etiopske dievča, ktoré taliansky vojak Enrico Silvestri zvedie a nešťastne zabije, je na obálke knihy Čas zabíjet, ktorá nedávno vyšla v českom preklade, naozaj nádherne urastené. Vo filme, ktorý bol natočený podľa tohto Flaianovho diela, má domorodkyňa naopak prsia malé a ovisnuté. Tých chcem len povedať, že mi čierny humor, grotesknosť a irónia z knižnej predlohy vo filmovom spracovaní chýbali. Kto čaká množstvo bojových scén - tiež sa sklame. Uspokojení budú azda milovníci psychologických drám: ide po prienik do hlbín vojakovej duše...

Viem, Klass mohol byť remeselne zvládnutejší. Niekto však ovláda zručnosť filmárčiny, ale nemá čo povedať, ani nevie ako. No tento film, napriek technickým nedostatkom, dosiahol, čo si predsavzal. Až ma mrazí, keď si spomeniem, ako som sa obával, že guľky minú ľudský cieľ! Miera stotožnenia s ponižovanými hrdinami(?) je vo filme maximálna aj vo chvíli, keď sami páchajú násilie. Bolo to ako z Dostojevského Zločinu... Morálne bezúhonní jedinci majú právo očistiť svet. Veru, čudný pocit zadosťučinenia zo zabitia človeka. Išlo iba o film, ale téma, ktorú spracoval, zostáva spoločensky pálčivá.

Found footage horory sa snažia natočiť skutočný dokument, a pritom sú často celé vymyslené, paradoxne stierajú hranice medzi realitou a fikciou, strašia v nich mŕtve duše, mutanti, iracionálne a nadprirodzené bytosti. V Tuneli je z toho úplné hovno, vlastne skoro nič, iba tma, obrysy a esencia čistej hrôzy, ale i sympatické postavy, ktoré prežívajú strach a citové pohnutie. Na chvíľu som im rád uveril. Sledovať tieto horory, to je lotéria, lebo nikdy neviem, ktorý na mňa zaberie. Povedať z akého dôvodu sa mi práve Tunel páčil je ťažké ako odpovedať, prečo je nejaký žreb výherný.

Film spracováva háklivú tému gréckej občianskej vojny (1946-1949) a je natočený skôr z pohľadu ľavicových a komunistických partizánov, ako z pozície bojových síl gréckej vlády, podporovaných vojskami V. Británie a USA. Príbeh je v podstate klišé, jeho hrdinami sú dvaja bratia, ktorých vojna rozdelila a hoci bojujú na opačných stranách frontu, predsa si pomáhajú. Zdalo sa mi však nereálne, že v čase vojny sa pomerne často stretávali. Voulgaris chce zrejme povedať, že idea solidarity a bratstva nakoniec zvíťazí nad nenávisťou. Vo filme sa rieši aj sporné použitie napalmu, ale musím uznať, že bojové scény sú pôsobivo zobrazené.

Nie som smutný a sklamaný, no nejasám ani nadšením, ale dlho som premýšľal či mám tomuto filmu vyraziť tri alebo štyri hviezdy. Objektívne je to skôr za tri. Ľakačky však fungujú výborne, hoci Ti West využíva primitívnu taktiku na vystrašenie diváka. Aj keď sa asi hodinu nič podstatné neudeje, netrpel som, pretože množstvo prísľubov ma napĺňalo zvláštnou istotou, že sa niečo predsa len stane a bude to stáť zato. Dovtedy je to vlastne one woman show, Sara Paxton je zmenená na nepoznanie, vyzerá ako sivá myš, hrá tuctové, pribrzdené a trochu trápne dievča, ale je to skôr zásluha maskérov, ktorým za to patrí pochvala. Sara tu cupitá ako komická postavička z grotesky v ére nemého filmu, jej tvár sa často krčí do neprirodzených grimás a podľa mňa úlohu často nezvláda. Ale prostredie starého hotela aj duchárska historka zvýraznená starými fotkami má isté čaro a zjav duchov zase svoju desivú príťažlivosť.

Čakal som to údernejšie, aj keď Ednine zážitky z prahu smrti ma zamrazili, potom som sa už díval iba na všedný život liečiteľky, ktorej dal silu boh alebo ten druhý? Táto dilema sa rieši až v závere, dovtedy sa len zhromažďuje pred pódiom liečiteľky čoraz viac pacientov. Keď som na začiatku uvidel Robertsa Blossoma, ktorého som si zapamätal ako šialeného porcovača z Deranged (1974), v úlohe milujúceho Edninho otca mi akosi nesedel, ale napokon sa trochu prejavil. Akčná chvíľa v závere trvala asi tak krátko ako záblesk svetla v tuneli zo ZPS. Výrazný konflikt v podstate ani nenastal, bol to vcelku priemerný spektákl.

Hororovo dusná atmosféra tu hrozí od začiatku a postupne sa zaťahuje ako búrkové mraky nad prériou. Nájdu sa i westernové scény: prestrelky, ale mne to prišlo ako road movie na koňoch, miestami sa to aj tak vlieklo. Skupina kovbojov sa síce vydala hľadať snúbenicu jedného z nich, ktorú údajne uniesli Siuxovia, no cieľ bol na ceste, lebo čoskoro došlo na slová mladej indiánky "ov-ne-ju-hov-on-te-pite" - They will kill us all! S humanoidmi v pätách to ani ináč nešlo. Trochu viac dynamiky a Burrowers mohol byť ešte lepší. Takisto si myslím, že toto je jeden z mála filmov, ktorému by prospel happyend.

Chýbala tomu rotácia, centrálna os, silný príbeh, ktorý by to celé stmelil a postava s osudom, s ktorým by sa dalo identifikovať. Veď tu gradujú iba počty ľudí, ktorých skolila nákaza! Divák je zahlcovaný množstvom informácii, ale dostáva iba úlomky skutočného dramatu. Postavy, o ktorých som si myslel, že zohrajú dôležitú úlohu (G. Paltrow, K. Winslet) exli skôr než sa stihli výraznejšie prejaviť. Neupieram filmu surovosť realistického zobrazenia pandémie, ale aj tá je záležitosťou niekoľkých svetlých momentov. Soderbergh si zrejme naložil veľa, aj s tými ťažkými hviezdami to jeho loď ťahá dole.

Konečne poriadny film na tému občianskej vojny v Španielsku, zachytávajúci aj priame boje, vojnové zverstvá a drancovanie, ktoré sú síce sústredené do druhej polovice filmu, ale zato presvedčivo stvárnené. Je to osviežujúce zistenie, že sa v množstve filmov, ktoré zobrazujú hrôzy španielskej vojny detskými očami (Girasoles ciegos, Lengua de las mariposas, Bicicletas son para el verano...), opisujú uplakané krivdy v období "postguerry" (13 rosas), alebo vnucujú tendenčné drísty (napr. Santuario no se rinde), či dotýkajú sa vojny okrajovo (Laberinto del fauno, Saldados de Salamina...), našlo aj dielo, ktoré prinieslo akciu. Libertarias sa mi páčil podstatne viac ako toľko ospevovaný Land and Freedom, ktorý sa mi zdal upätý. Tu nechýbala ľahkosť, ani zmysel pre humor, nadšenie, tragické emócie a drsnosť života.