Aquarius

66 krásne rámovaných pohľadníc z Ameriky. Andy Warhol zje hamburger a trochu nechá.

Finále odohrávajúce sa v stokách a kanalizačných tuneloch je vynikajúce. Zbytku filmu sa však nedarí diváka vtiahnuť a napínať, možno preto že úvodné naznačovanie je až príliš dlhé a keď TO konečne príde, nieje to až také nervydrásajúce ako sa čakalo. Zrnitá digitálna kamera síce robí so svetlom lampičiek presne to, čo v posledných Lynchových dielach a vypadá krásne surovo, ale to, čo zobrazuje a ako to zobrazuje je až príliš spútané žánrovými konvenciami. Ils sa tak radí do dlhočizného radu horrorov, ktorých tvorcovia sa ma snažia vydesiť podľa knihy, ktorú som už čítal.

Hugh a Leila boli strašne nesympatickí.

Bla bla bla... (Čím viac rozprávaš o človeku ako o spoločenskom výtvore... alebo o zhluku zmyslov... alebo ako o rozdelenom či zabudnutom, tým si otváraš nové možnosti na vyhováranie sa. A keď Sartre hovorí o zodpovednosti, nemá na mysli niečo abstraktné. Nehovorí o tom druhu bytia alebo duše, ktorý uznávajú teológovia. Je to niečo hmatateľné. Sme to my rozprávajúci sa. Robenie rozhodnutí. Konanie a zodpovednosť za dôsledky. Môže byť pravda, že na svete je šesť miliárd ľudí a pribúdajú. Avšak, tvoje konanie je odlišné. Za prvé, odlišuje sa materiálnymi podmienkami. Odlišuje sa od ostatných ľudí a dáva príklad. V skratke, myslím že mottom je... že by sme sa nemali jednoducho odpísať... a urobiť zo seba obeť rôznych síl. My sa vždy rozhodneme, kým sme. Zdá sa, že tvorenie vychádza z nedokonalosti.Vychádza zo snahy a sklamania. A myslím, že preto vznikol jazyk.)

Veľmi príjemný filmík, ktorý mi veľa dal aj vzal : D

Poznáte príbeh o Faustovi? Starý vedec na sklonku svojho života nieje spokojný s výsledkami svojej práce, pretože ničoho nedosiahol. Uzavrie preto pakt s diablom, Mefistofelom, ktorý ho znovu omladí. YWY vychádza z tohoto príbehu a obohacuje ho o mnoho nových prvkov. Chýba postava Mefistofela a celá udalosť je nám predkladaná ako reálna (Dominica trafí blesk následkom čoho jeho mozog prestane starnúť a vráti sa akoby späť proti starnutiu, rovnako ako jeho telo). Súčasne však môžeme celý príbeh po vzore Mulholland Dr. (z ktorého sa postupne stáva paradigma určitého spôsobu "čítania" iracionálneho deja), teda že takmer celý film je freudovský "túžobný" sen (starec sníva o dokončení svojej životnej práce a znovuzískaní stratenej lásky). Takýto výklad je však v závere zneistený použitím -pre diváka- skutočných prvkov (starec sa "prebudí" späť v roku 1938 ale spomína si na vojnu a pristátie človeka na Mesiaci). Jednu udalosť je teda možné interpretovať niekoľkými "modusmi čítania", ktoré sú namierené proti sebe a zrážajú sa a žiaden nieje definitívny. V "reálnom" príbehu je vedľajším efektom zásahu blesku schizofrénia. Tento dvojník, tento zlý našepkávač však môže byť aj skutočným snívajúcim Dominicom, pričom hádam nemusím vysvetľovať že spáč je vo svojom sne Bohom, že snový svet si môže prispôsobovať svojím túžbam, meniť podľa svojej vôle (svoju "reálnosťô dokáže mladému Dominicovi vytvorením niekoľkých ruží). "Mladý", "snový" Dominic sa však tomuto dvojníkovi nakoniec vzoprie, rozbije svoj odraz v zrkadle a sen sa končí. Dvojník však môže byť zároveň oným strateným Mefistofelom, cynickým a nehumánnym bohom, ktorý núti Dominica dokončiť svoje dielo aj napriek tomu že tým zraňuje Lauru (ktorá sa po podobnom incidente ako Dominic stane médiom posadnutým stále prehistorickejšími bytosťami). Človek sa teda vzoprie svojmu Bohovi. Ach jak hlboké a pretekajúce symbolmi! Trocha pripomína Joyceov román Finnegans Wake , kde jedna veta môže mať desať významov (Dominic číta FW pri svojom úteku pred nacistami) Časovej relatívnosti a slučkovitosti zodpovedá aj štýľ, ktorý je síce retro, ale retro natočené digitálnou kamerou. Celý tento komplikovaný naratív je podriadený jedinému účelu, a to kladeniu filozoficko-náboženských otázok. YWY je výnimočný, podmanivý film, ale rozhodne nie pre každého. Z filmárskeho hľadiska si zaslúži absolutórium, pretože taká krásna kamera, plne využívajúca širokouhlý formát, sa len tak nevidí.

Jediné čo mi tam vadilo bola tá príšerná hudba, ktorá bola divná, hlučná, a miestami pripomínala soundtrack k aboriginskému pornu.

Cirkusové predstavenie režírované Jaquesom Tatim. Ten už nieje strýčkom ale dedkom, pohybovo je však stále zdatný. Niektoré scénky sú dobré, niektoré sú vrcholom trápnosti. Najviac sa mi asi páčilo akčne komické skákanie cez kozu, v ktorom Tati vôbec nevystupuje. Ten tu použije aj niekoľko starých kúskov, ako napr. rybačka alebo tenisový zápas. Druhýkrát to už nieje také vtipné. Záver má až surrealistický nádych.

Začalo to celkom dobre ale postupne sa z toho stávala stále väčšia sračka a v závere som gúľal očami prakticky neustále. Mohla to byť celkom zaujímavá štúdia vzťahu medzi vekovo veľmi rozdielnymi ľuďmi, podobne ako Koi Kaze, bolo zábavné sledovať ako Murasaki, totálne odtrhnutá od reality, začína spoznávať skutočný svet. Postupne som však začal nenávidieť všetky postavy, príbeh sa stal predvídateľný, úvodné titulky boli príšerné stále, animácia a kresba postav bola nevkusná (hlavne ten výraz tej mlátičky z Murasakinej rodiny keď ju niekto skutočne urazil) a spievaná epizóda neznesiteľná. Ten seriál mi zobral štyri hodiny života.

Pathology je jeden z tých nepríjemných, chorých filmov ktoré tak milujem. Niekoľko skutočných pitiev som už videl a v tomto ohľade ma už nemá čo šokovať, ale Pathology ide hlbšie. Ide až do skutočne temných kútov ľudskej mysle, kde leží hlboko zakorenená fascinácia smrťou a zabíjaním. A podobne ako Cronenbergov Crash ukazuje, že vzrušenie z blízkosti smrti a sexuálne vzrušenie majú k sebe neskutočne blízko. Povinnosť pre všetkých tanathofilov. (PS:Žiaden humor som si nevšimol)