Defaultovna

Skutočne žánrovo veľmi ťažko zaraditeľné. Čím to nazvať? Najviac mi sedí "Psychologicko-satirická dráma s prvkami ľahkej absurdity". Práve spomínaná absurdita je vlastne ťažiskom celého filmu, avšak zatiaľ čo zo začiatku to môže pôsobiť rušivým dojmom, postupne si na zvláštne/šialené/mrazivé/znepokojujúce správanie postáv zvyknete a ponoríte sa do ich osudov, ktoré možno postrádajú väčšiu hĺbku, ale je ich toľko, že by film musel trvať prinajmenšom 3 hodiny. Dostali ma všetky "rodičovské" herecké výkony, najmä excelentné dámy Allison Janney a Glenn Close, za zmienku stojí aj fešák Ralph Fiennes (prednedávnom som videla finále Harryho Pottera a ktože by to bol povedal že z Voldemorta sa nám vykľuje takýto neškodný delfín s bezbranným úsmevom? ). Jammie Bell svoje kvality len potvrdil a Hornerova hudba do filmu pasovala ako riť na šerbeľ, celkovo pochmúrny soundtrack a Placebo na úvod je zvládnutý. U mňa to na 100% nie je, ale jednoznačne stojí za povšimnutie a prípadnú diskusiu o tom, do akej miery sa tu dajú hľadať skutočné paralely s vývojom konzumnej a individualistickej spoločnosti a sociálnej letargie.

Absolútne excelentné vo svojom retro štýle.

Tak aby ste vedeli, mne sa to náramne pozdávalo. Videla som Hangover, nepáčil sa mi (čo som asi jedna z hŕstky) a postava, stvárňovaná Zachom Galifianakisom ma tam nesmierne iritovala. Táto rola mu, naopak, celkom sadla, osoba tragikomického "spolupacienta" mi prišla nielen zaujímavá, ale zo všetkých vedľajších úloh asi najfascinujúcejšia. Áno, bolo tam gýču a klišé minimálne za dva kýble, a vôbec - môžem si dovoliť tvrdiť že viem, že takto to teda v psychiatrickej liečebni nevyzerá (ale bohvie, Američania sú predsa len prazvláštni), ale tu mi to až tak nevadilo, bolo to dojemné, pekne a nápadito spracované a Under Pressure som si spievala ešte dva dni.

Najskôr k toľko diskutovanému stvárneniu Iana Curtisa. Myslím, že porovnávať po tejto stránke 24 Hour Party People s Control je absolútne irelevantné práve kvôli tomu, že zatiaľ čo cieľom Corbijna bolo ukázať divákovi, že Ian bol nielen obrovský umelec, ale že mal aj srdce, priblížiť jeho ľudskú stránku. Zamerať sa aj na osobnejšie aspekty nevyliečiteľne chorého pasívne agresívneho človeka, ktorý nedokázal prijať ako sám seba, tak aj kohokoľvek iného. Oproti tomu 24 Hour Party people je dokumentaristicky spracovaným obrazom toho, "ako to šlo". Coogan v roli Tonyho Wilsona exceluje a áno, páči sa mi aj výkon Seana Harrisa, pretože po zhliadnutí dokumentu o Joy Division (čo bolo až po mojej dogmatizácii Controlu :-) )som nadobudla predstavu Iana takéhoto, Iana zachmúreného, nahnevaného na celý svet, ponoreného do vlastnej hlavy z ktorej vychádzali brilantné texty. No nie sú to len JD, ktorí ma v tomto snímku upútali, samozrejme celkovo mi to sadlo a dobre známe punkové nášlapy spríjemnili deň.

Opäť skôr 3,5. Na príbeh HP mám celkovú slabosť, hoci sa neradím k jačiacim fanúšičkám, masturbujúcim nad Radcliffouvou fotkou. Na veľké finále som čakala s obavami ale aj veľkou zvedavosťou, moja spokojnosť však nebola naplnená. Kde sa dočerta podeli všetky tie emócie, ktoré z knihy doslova trčali? mám pocit akoby hlavné postavy hrali chodiace múmie, paradoxne jediná osoba, ktorá zo seba vydolovala nejaké city bol Alan Rickman AKA Snape. Bojové scény, hudba, stopáž v poriadku, bez námietok. A ešte jedna maličkosť. Od začiatku počúvame že Harry má Lily-ine oči a oni nasadia hnedookú herečku? What the fuck?

Ako dieťa ma volali Dumbo. Hádajte prečo ;-) Asi aj preto mám k tejto Disney-ovke ešte o kus bližšie než k ostatným. Navyše mi často zmieňovaný sentiment neprekáža, ešte aj teraz na staré kolená mi vháňa slané kvapky do očí. Návšteva uväznenej matky je šialene emotívna, najmä v originálnom znení. A aby som nezabudla, scéna s ružovými slonmi mi vo svojej nádhernej psychedélii v mnohom pripomenula Žltú ponorku. 5 hviezd za sobotné ráno pri telke a animovaný návrat do detstva.

Ťažko hodnotiť niečo čo spadá do kategórie "nedeľné ráno na Markíze vyšperkované prapodivným dabingom" a úzkostlivo sa pridŕža všetkých možných klišé a šablón ktoré prináležia žánru rodinná komédia. Necítim sa kompetentná hodnotiť objektívne keďže zjavne nie som cieľová skupina. Jednu * dávam za to že som videla už aj väčšie blbosti.

Vynikajúce anglicky šialené dielko. Traja ústrední týpkovia mi boli všetci do jedného sympatickí, absolútne všetko som im uverila a riadne ma takto zavčas rána pobavili. Základné pravidlá pri cestovaní v čase: "Don't kill anything, don't fuck anything". Kombinácia mne srdcu blízkych prvkov zafungovala a Defaultovna má novú obľúbenú komédiu.

Skôr 3,5, hoci koniec skutočne pobavil. Osobitne vyzdvihujem veľmi príjemný soundtrack, Jeffa Bridgesa a jeho finálny úchecht. Navyše zbožňujem prvky nepochopeného britského humoru v mori amerických romanticko-komediálnych klišé pasážach.

Oproti Americkej kráse to má pár chybičiek krásy. Jednou z nich je občasná zdĺhavosť a nemotornosť dialógov. Napriek tomu solídny kúsok ktorý neurazí.