Defaultovna

Zábavné a výstižné. Záverečná poviedka mohla byť kratšia, inak nemám výhrady. Audi vs. Človek s fúrikom na streche auta to u mňa vyhrali.

Klasická európska trojhviezdičková komédia. V určitých okamihoch mimoriadne zábavné, v niektorých zas značne prepálené. Ale pri prepade lekárne som sa narehotala, to musím uznať.

Attila Marcel je film, ktorý má neskutočne príjemnú atmosféru a poskytuje vizuálny zážitok hoden opätovného pozretia. Žiaľ, má tiež zdĺhavý až nudný začiatok a predvídateľný dej. Predvídateľný, ale pekný. Chvíľami ťaživo smutný, chvíľami dojemne rozprávkový. Toto všetko vyšperkované drobnými detailami vpletenými do príbehu, ktoré čakajú či si ich niekto všimne, dokopy tvorí dielko, od ktorého som si možno sľubovala trochu viac než som dostala, no rozhodne potešilo a neurazilo. 85%.

Nie. Príliš divné, iritujúce, nekonzistentné a nesympatické. Citová vydieračka na mňa tentoraz nezabrala.

Niečo tak tragické, ako vnútro inšpektora Robertsona, som už dávno nevidela. Hrozne smutný film.

Je celkom dosť možné, že som do značnej miery ovplyvnená excelentnou knižnou predlohou (ktorá sa nielenže doslova číta sama - trvalo mi asi jeden a pol dňa, kým som ju zdolala - , ale poriadne rozšírila moje obzory, čo sa týka kníh a správnej melancholickej hudby), no mne sa to veľmi páčilo. Čo mi trochu vadilo, bola postava Sam, v ktorej sa má tragika miešať s vášnivosťou a s pôvabom, zvýrazneným "dlouhými vlasy a útlými zápěstmi", no a Emmka je síce skvelá Hermiona, ale s krátkym chlapčenským strihom a mierne povrchne zahranými vážnejšími scénami ma ako Sam nepresvedčila ani trochu. Naopak skvelý je Ezra Miller so svojim exotickým výzorom, ktorý rolu svetáka a hlavného "entertainera" bandy Patricka zvládol na výbornú. Vďaka Perks of Being a Wallflower som si opäť uvedomila, akú zvláštne krásnu atmosféru má skladba Heroes od D. Bowieho, a taktiež zaspomínala na časy, kedy si mladí ako darčeky dávali vlastnoručne namixované kazety a knižky. A na party sa medzi sebou bavili a neťukali do mobilov. Ale to už sem nepatrí. A ozaj, ešte si myslím, že aj linka s tetou Helen mohla byť rozvinutá trochu inak. Lepšie. Ale i tak to nebolo zlé. Vôbec. Sečteno, podtrženo, 9/10. Určite sa k tomuto filmu ešte aspoň raz vrátim. Zopakovať si pocit nekonečnosti, a tak.

Po pozretí prvej časti so zakúpenou permanentkou na všetky ďalšie. Mierne sklamanie. Čakala som akési dokumentaristické spracovanie fenoménu kinematografie a postupného vývoja filmového média. Dostalo sa mi 5 minútových záberov na tri ženské, ktoré idú do kina s tým, že "práve tu vtedy a vtedy vznikali prvé filmy." Badať tu pokusy o prvky poetiky, ktoré sú ale chvíľami značne prepálené, a vyskytujú sa na úkor (podľa mňa omnoho zaujímavejších) vecných informácií k danej problematike. Nehovoriac o technických detailoch, ktoré v prvom dieli neboli spomenuté vôbec - pojmy ako kinematograf, camera obscura či kinetoskop si rozhodne zaslúžia byť prinajmenšom spomenuté, ak hovoríme o zrode filmu ako takom. A áno, pripojím sa aj k hejterom, autorov hlas a intonovanie je pomerne nepočúvateľný a rušivý.

Haters gonna hate, ale ja som si to ako 25ročná celé pozrela znovu (nezamestnanosť neprospieva mojim voľnočasovým aktivitám) a nevedela som presne určiť, čo ma serie viac. Ako áno, je to sitcom, a ešte k tomu rodinný, čiže nad nejakou za vlasy pritiahnutou absurditkou typu "Codyho trafí trikrát za epizódu blesk a podobne" treba prižmúriť oči. Ale po pár dieloch som sa pristihla pri tom, že v situácii, kedy boli rozhádané dve strany, sa mi vždy videlo, že v práve je tá druhá. Ako napríklad, keď hysterická matka v štvrtej sérii otehotnela a urážala sa, že jej šesť ratolestí, rozmiestnených do klietok po troch, reagovalo pohoršene. No a potom také tie nezrovnalosti, ktoré uškodili celému seriálu z hľadiska akej-takej dôveryhodnosti - medzi piatou a šiestou sériou Lily zostarla z 0 na roky 4 (kdesi to tam bolo spomenuté), ale takému JT-mu ostalo stále nekonečných 19, a ešte mal aj tú drzosť si priviesť do izby frajerku. V 19-tich. Lol. Okej. Dosť bolo nadávania, zopár hlášok mi v pamäti ostalo, najmä z prvých sérii, a tie si asi z toho celého aj vezmem. Inak len podpriemerná pseudozábava pripomínajúca detstvo v 90's.

Tak som sa zas niečo nové dozvedela. Miestami nútená citová vydieračka, ale pri tejto problematike odôvodnená.

Filmy z prostredia psychiatrického ústavu majú vlastné špecifiká, pravidlá a klišé. Príbeh agresívneho traumatizovaného mladíka, neuvedomujúceho si hĺbku vlastnej poruchy, obsahoval takmer všetky z nich, no poväčšine sa s nimi vysporadúval celkom slušne. Ono je ale dosť náročné aj pre mňa sympatizovať s postavami mladých ľudí, ktorí, hoci trpia duševnými poruchami, s úplne pokojným svedomím ničia zariadenie, autority ignorujú s absolútnym prehľadom, a ich slovník je z 99,9% tvorený stokrát omieľaným "fuckin' fucker's fuck". Filmu to (pre mňa osobne) dodáva pocit antipatie voči postavám, a naopak, uberá na uveriteľnosti. Ak všetky psychiatrické zariadenia v amerike fungujú na tomto princípe, čudujem sa, že odtiaľ dokážu vyjsť aj iné stvorenia ako cynické zjazvené deti s plnými ústami životných múdrostí a nadávok. Zachránila to atmosféra a vynikajúce herecké výkony mladých pacientov. 7/10 *.