Defaultovna

Ani po druhom pozretí nemám slov. Nádherný herecký koncert mojich obľúbencov Carreyho a Winsletovej v kombinácii s Kauffmanovym scenáristickým majstrovstvom mi stlačil priedušky, potrápil slzné kanáliky, siahol na srdce. Netradičné, mätúce spracovanie myšlienky, s ktorou sa často pohrávame - "vymazať" toho druhého, alebo nie? Neviem či to robievate aj vy (dúfam že áno a ja nie som exot) že v podobných filmoch podvedome vidíte samého seba? Tak ja som Joel skrz naskrz. A chcem nazad svoju (svojho) Clementine. Videoklipovité strihy, strhujúce výkony a nádherný soundtrack - najmä Theme - nemôžem inak ako za 5. Hoci by som rada udelila viac....tento film už z hlavy zrejme nevymažem...stretneme sa v Montauk. 10/10.

...alebo aké to je, cítiť sa osamelým uprostred preplneného davu. Je krásne pozorovať postupný vývoj vzťahu medzi Charlotte a Bobom v prostredí šialeného pestrofarebného, pre nás často nepochopiteľného no pritom nádherne fascinujúceho sveta. A zamilovala som sa do baru v hoteli Park Hyatt Tokio.

Ako milovník netradičného spracovania spojeného s prelínaním minulosti so súčasnosťou som uchvátená aj po druhom zhliadnutí - vlastne po ňom ešte viac. Postava Lisy mi pripadá trochu nevýrazná, bohato to však vynahrádza Alex ktorej som verila každú jednu slzu a stala sa pre mňa skutočnou hlavnou hrdinkou príbehu. A nesmiem opomenúť skvelý soundtrack.

Pre mňa osobne o poznanie silnejšie než Pred úsvitom. Dialógy sú menej zasnené, viac pragmatické, trochu zatrpknuté no i tak zaujímavé a prirodzené. A vôbec mi neprekáža že za celý ten čas sa nič nedeje, len sa toho veľa nahovorí. Záver je absolútne dokonalý, lepšie to ujo Linklater ukončiť nemohol ako (SPOILER!) tými dvomi jednoduchými a pritom veľavravnými slovíčkami: "I know." Nehovoriac o zimomriavkotvornom Waltz for the night.