Matulko_

Asi najočarujúcejšia konšpirácia postpandemického obdobia! (ako som bol trefne upozornený lemonova - asi jediná očarujúca) Ako keby sa stretly Wes Anderson a Woody Allen a mali dokonalé filmové dieťa. Vynikajúce obsadenie, vďaka ktorému dokazujú predstavitelia hlavných i vedľajších postáv svoju hereckú flexibilitu a mnohostrannosť. A tá pesníčka...

Výborná oddychovka po pracovnom dni s primeranou dávkou napätia. Sú témy a motívy, bez ktorých už asi nikto seriál nevyrobí, ale oplatí sa prekonať prvotnú rezistenciu vyskytujúcu sa u mňa i viacerých divákov v mojom okolí pri prvých dvoch dieloch. Je milé vidieť, že Steve Martin a Short Martin (áno, naozaj to bola prihrávka na Shortovu výšku, tiež som nízky, ja môžem) neprišli o chemický koktail, ktorý medzi nimi fungoval v Otcovi nevesty. A konečne viem, kto je Selena Gomez. Is that still a thing?

Remeselne Guy Ritchie rozhodne nestráca dych a akcia má kadenciu adekvátne zodpovedajúcu počtu vystrelených projektilov. Obsahovo som ale prežíval príliš veľa reminiscencií filmov, ktoré svojou žánrovou plnosťou lietali v oveľa vyšších vzdušných hladinách. A ak by som sa mal spätne rozhodnúť, či si po x-tý krát pozriem Mannov Heat, alebo siahnem po x-tý krát rozhnevanom Jasonovi Stathamovi, tak by rozhodovanie nebolo dlhé.

Za slovné spojenie „naozaj silná atmosféra“ by som si najradšej preplesol po papuli, keďže sú mi podobne vágne a prázdne vyjadrenia vyslovene odporné. Ak by som mal ale prostredia, herecké výkony a hudobné podfarbenie dvoch sérií tohto seriálu zhrnúť do troch slov, znížil by som sa určite k použitiu týchto troch. Ešte aj to Taliansko sa podarilo vystihnúť bez boľavého pocitu trápnosti z povrchného prístupu jeho stvárnenia. Casting úplne úžasný. Ku koncu druhej série moje nadšenie trochu opadlo pre stúpajúcu absurdnosť, ale to je asi skôr subjektívny pocit.

Toľko dobrých nápadov v atraktívnom balení a všetko sa postupne rozloží ako biodegradovateľná cestovinová slamka. Od family friendly Hardcore Henryho ku hnedej lepkavej melase, ktorá vo mne zanechala sladko-horkú pachuť totálne zabitého času. Asi som ešte nezažil film, ktorý by u mňa tak dokonalo opísal postupne klesajúcu krivku diváckeho uspokojenia, ako tento.

Pred pár rokmi som sa rozhodol, že zmením zamestnanie. Už ma nebavilo, že vtedajší zamestnávateľ zastával názor, že čím menej vie vedúci o práci svojich zamestnancov, tým lepšie ich dokáže viesť. Vstúpil som teda do sveta korporátu. Širokými dverami, so všetkou pompou, členovia manažmentu nás s otvorenou náručou vítali a odovzdávali nám uvítacie darčeky: plátené tašky, perá, hrnčeky na kávu 'n Stuff. Behom prvého týždňa sme nafasovali sadu kartičiek, na ktorých bolo napísaných 10 princípov, na ktorých je založená politika firmy. Mali sme sa ich naučiť naspamäť, vybrať si tri, ktoré budú naše najobľúbenejšie a tri, v ktorých by sme sa chceli zdokonaliť. Keď sa blížil koniec kvartálu a bolo potrebné pridať, priniesli každému tímu ovocný kôš a „zábavnú“ fotostenu, pri ktorej sme sa fotili. Keď bolo na konci roka potrebné prekonať kvótu, prišiel kúzelník s fotografom (fakt nekecám). Zažil som šéfa, ktorý odpovedal citátmi nášho CEO ale aj šéfa, ktorý dokázal behom 10 minút prepnúť 3x medzi bezemočným profesionálom a sympatickým štyridsiatnikom. Severance je zvrátené sci-fi o reálnom svete. Neviem, či by ma tak zaujal, ak by som neabsolvoval ani nie ročnú anabázu v spomínanej firme, ale vďaka nej (možno aj napriek nej), som s mrazivým pocitom na chrbte hltal každý diel a vyžíval sa v tom prazvláštnom vizuáli, ktorý tvorcovia divákom prichystali.

Ďalšia politická dráma o rozklade právneho štátu plná nápadného product placementu (tentoraz pre druhého kórejského výrobcu áut a nejakú masovú kaviareň ponúkajúcu „výbornú“ kávu v pollitrových krčahoch a fakt negustiózne už na pohľad suché sendviče). Keď ale zrovna neprebieha nejaký retrospektívny záber, alebo rozprávačove teatrálne metafory, scenáristi dokážu vymýšľať celkom nápadito ďalšie a ďalšie zápletky tak, že divákovi sa začnú zunovávať až po polovici druhej série. Kultúrne zaujímavé, miestami celkom napínavé, ale s koncom druhej série sa môj záujem a zvedavosť vyčerpal. Mimochodom z tých retrospektívnych záberov by vydali ďalšie dva diely na sériu. „Krajina, kde všetci budú prosperovať. Poďme ju spolu vytvoriť,“ - keď som túto scénu nevidel 5x, tak ani raz.

Toto je tak veľmi neškodné oddychové a milé, že človek tvorcom opomenie aj všetky medzery a nedostatky (asi ako tým bazénovým spevákom). No a samozrejme tie 80ies. To je u mňa žiaľ polovica úspechu. :oD

Už som to písal pri Svini: sú témy, ktoré ak majú byť filmovo spracované, tak si zaslúžia istú úroveň. Prvé dva diely naznačovali, že spracovanie bude trochu „light" a on top ešte „decaf“ a hlavne pôjde o dobovo vizuálny zážitok, ako napr. pri Ritchieho The Man from U.N.C.L.E., ale veď nevadí, po robote si oddýchneme. Ale to, čo prišlo potom, bolo urážkou každého diváka, ešte aj toho, ktorému by sa to páčilo. A to teraz nemyslím technické nezmysly, ako nekonečné zásobníky, streľba zo zbraní, ktorých odhalené hlavne prezrádzajú, že už v nich žiadne náboje ani nie sú, fotenie na analógový fotoaparát s elektronickým zvukom uzávierky iPhonu a navyše bez toho, aby sa protagonista obťažoval pretáčať film. Mám na mysli skôr nelogické, nekonzistentné a miestami úplne stupídne správanie postáv, niekoľkometrové čierne diery v scenári a nulovú snahu tvorcov zakrývať akékoľvek chyby. Predposledné dva diely vo mne utvrdili  presvedčenie, že producenti mali jednoducho nejaké samodeštruktívne sklony a celým tým dejom dielu v nemocnici chceli podmínovať a následne odpáliť celý projekt niekam do seriálovej Valhally. Zlatým klincom programu bolo prirovnanie ústrednej skupiny Španielov naháňajúcich náckov k aztéckym bojovníkom jaguárom. Ehm... Nechcem teraz nejako rýpať, ale nemali na zániku Aztéckej ríše tak trochu podiel kolonizátori zo Španielska? Akoby povedal klasik: „To mi nejako nevychádza...“

Skupinka diplomatov a politických vodcov si na pozadí rukojemníckej krízy odobruje vypočítavosť láskou a morálkou. Alebo sú zo samotnej lásky a snahy nepoľaviť z morálnych zásad vypočítaví? Každopádne je celkom zaujímavé sledovať ich motiváciu a pohnútky v prostredí súčasných „diplomatických“ izraelsko-palestínskych kruhov a ešte k tomu vo veľmi kompaktnom spracovaní polhodinových seriálových dielov (asi som ešte nezažil seriál, ktorý by dokázal tak stručne a zároveň obsažne a zrozumiteľne spracovať tak komplexný dej za 30 minút).