Hamaradža

Kľúčové dielo ruskej montážnej školy, ktoré asi najhlasnejšie a najradikálnejšie zakričalo: Film je samostatné umenie, nie je to derivát divadla či literatúry. A pre mňa je to taká poetická óda na film či už chápaný ako zachycovanie skutočnosti, alebo jej štylizácia.

Oceňujem vzkriesenie veľmi zaujímavého dobového materiálu, či už jedinečných fotiek, alebo dobového denníku. Hodnotím teda skôr formu, ktorá bola "čistá", minimalistická, no určite nie inovatívna, či výraznejšie divácka. Aspoň tie autentické nahrávky propagandistických piesní či rozhlasu film ozvláštnili a obhájili zmysel dať materiálu formu filmovú.

"To by bolo všeličo vidieť, keby tak otvárajú ľudské hlavy sprosté" Divoký tanec na pomníku ľudskej (Snáď nie len Slovenskej) malosti. Neprestáva ma prekvapovať ako veľmi už boli 60te roky uvoľnené. Klenot!

Navzdory obecnému vnímaniu že ide o jeden z najznámejších filmov o "zakázanej láske", mne sa lásku v tomto príbehu nepodarilo nájsť (aspoň teda medzi hlavnými hrdinami). Skôr mám pocit že som bol svedkom (samozrejme kvôli nepriazni doby a prostredia) potlačovanej sexuality, ktorá pravidelne a nevyhnutne musela vytryskovať na povrch. Že sa mnoho homosexuálov uchyľovalo/uchyľuje k založeniu si rodiny so ženou, ktorá ich nepriťahuje je smutné ale pochopiteľné. Fyzický útok na túto ženu po tom, ako jeho sexualitu odhalí, už je pre mňa pochopiteľný menej, postavy tak strácajú moje sympatie. Lee-ho réžia je špica a aj herecké esá treba oceniť, s príbehom som tu však mal pomerne zásadný problém, resp. ak nie s ním, tak aspoň s všeobecným vnímaním príbehu ako krehkej lovestory. Mne z príbehu vychádzali témy úplne iné, tj. asi najmä potreba vzájomnej tolerancie v spoločnosti a prípadné riziká jej absencie. Nepochybne však zaujímavé dielo na širšiu diskusiu. 3,5*

Kafkovská nočná mora a jeden z najimaginatívnejších a najsilnejších klenotov novej vlny.

Seidl mi asi viac sedí v priznane hranej forme. Akoby tam vedel viac zaťať do živého. Aj Safari má svoje momenty, presah, miestami i trochu šokuje, stáva sa však štruktúrou pomerne rýchlo repetetívnym, predčasne na konci s dychom.

Hra na využívanie. Prvýkrát vidím Seidla tak perfekcionisticky presného, komplexného i intímneho, drsného i krehkého. Tu sedí jeho polodokumentaristický štýl ako riť na šerbel.

Mal som to šťastie vidieť Decasiu druhý krát na veľkom plátne a bol to dychvyrážajúci, spirituálny zážitok. Rozklad a smrť v audiovizuálnej extázi, film priezračne číry, čistý. Jebot.

Fantasticky nasnímaný Seidlovský naturalizmus vyplýtvaný na mimoriadne predvídateľný scenár, jeden a pol hodinové čakanie na pointu ktorá je vo svete scenáristiky vyprahnutá už desiatky rokov. 2,5*

Freddieho príbeh som poznal iba zbežne, jeho hudbu dosť. Mal som teda ideálne predpoklady, aby som bol z Bohemian Rhapsody nadšený. Táto zručne, no príliš bezpečne vyplnená žánrová šablóna ma však nechala pomerne chladným, či už kvôli Malekovi, ktorého považujem za skvelého herca, no nie tak skvelého Freddieho (skôr skrz veľký umelý predkus pôsobil ako nepríjemná karikatúra), alebo kvôli povrchnému obšuchnutiu sa o intímnu tému objavovania svojej sexuality, (ktoré sa psychologickej sonde ani nepribližuje), ako i zrejme akejkoľvek inej téme o akú scenár zakopne. Vo výsledku tak film nie je uspokojivý ani pre pevných fanúšikov, ktorých nemôže prekvapiť ničím novým, skôr ich zrejme zaskočí nezrovnalosťami, ani pre tých neznalých, ktorým vykresľuje vznik kapely pomerne neobjektívne, skreslene a scenáristicky pomerne stručne, súhrnne odbito, na úkor hudobných čísel založených najmä na všeobjímajúcom chladnom CGI. Vo výsledku som si tak odniesol asi iba príjemnú chuť napočúvať si viac do hĺbky túto legendárnu kapelu s Freddieho fantastickým hlasom a charizmou. A to nie je zas tak úplne málo.