Terzeus

Svojej doby legendárna groteska so spústou kreativity a nápadov, ktorá sa dajú oceniť ba využiť aj dnes. Sledovať posledných 20 minút filmu mi navyše pripomínalo nejakú bondovku, čo je len a len dobre. Na svoju dobu je tu tiež séria nevídaných a parádnych trikov, ako napríklad skok cez kufrík s kravatami alebo snový vstup na plátno. Ako sa vraví, detaily tvoria obraz, v tomto Keatonovom diele je týchto detailov a režijných kryštálikov mnoho. Niet divu, že film bol na svoju dobu neobyčajným kvôli svojej invenčnosti a prístupnosti masám. Zároveň je neuveriteľne elegantný, od prvého momentu až do posledného. Z historického no aj estetického hľadiska veľmi hodnotné dielo.

Film hodnoty porovnateľnej so zlatom. Celý film má len niečo cez 12 minút hoci vo svojej dobe to bol celovečerný filmový počin. Skladá sa iba z neuveriteľne znejúcich 14 záberov avšak to výnimočné na ňom je, že režisér Méliès ručne farbil každú jednu snímku na nitrátovom páse a vytvoril tak už v ranej dobe filmu sen o farebnosti. Prejdem ale k snímke samotnej, ktorá sa zaslúžene stala prelomovým umeleckým dielom filmu pre jej neuveriteľnú hravosť s fantáziou, veselosť a mala aj rozpoznateľný dej, síce krátky a jednoduchý ale bol tam. Kvôli jej okamžitej popularite sa dokonca CESTA NA MESIAC stala jedným z prvých masovo distribuovaných filmov vôbec. CESTA NA MESIAC menila pohľad na film ako umenie a to je len jeden z mnohých dôvodov prečo ju odporúčam pozrieť si každému milovníkovi filmu.

Skutočný príbeh bratov Bondurantovcov z čias prohibície alkoholu v USA. Čo sa za týmto strohým popisom filmu Lawless skrýva, to si každý vyvodí všelijak ale určite nečaká vypätú, herecky a režijne majstrovsky odvedenú filmovú prácu. Predovšetkým začnem povahou filmu. Tá sa na nič nehrá, nesnaží sa ukázať nejakú americkú idylku alebo v akomkoľvek zmysle zľahčovať reálnosť svojho historického formátu. Nečakala ma žiadna pohoda. To je to správne vyjadrenie. Pretože ma čakal presný opak. Lawless ma nechcel nechať na pokoji, útočil na mňa strhujúcim napätím a postupne vrcholiacimi emóciami (pri závere bije srdce a nervy velia aby sme vyskočili zo sedadiel). Pedantne sa drží realizmu 30. rokov 20. storočia a predovšetkým svojich do najmenšieho detailu premyslených postáv, na ktorých stojí prakticky celučičký zážitok. Ich rôznorodosť, psychologicky prepracované správanie, dôraz na činy a následky sú skrátka bravúrne spracované. Osobitne musím v tomto smere neopomenúť postavu hlavnej zlej postavy Rakesa (Guy Pearce), ktorá je po dlhom čase zápornou postavou, pri ktorej som zatajil dych kedykoľvek vstúpi na scénu a skrátka nikdy nevedel, čo mám čakať. Dokonca ani na konci filmu sa nedostaví predvídateľnosť. Keď už spomínam postavy, nezabudnem ani na hercov. Bez zvolených tvárí by tu nič nefungovalo. Alebo by to nefungovalo tak ako to funguje. Tom Hardy v role Fosterra Bonduranta, tichého človeka, ktorý vie za čím si stojí, ohuruje. Shia LaBeouf síce stále vyzerá tak trochu ako chlapec ale k role mäkkého a emocionálneho muža sa mu to hodí. Klobúk skladám aj pred Guy Pearceom, ktorý svoju zápornú rolu zvládol brilantne. Osobitne nemôžem nespomenúť Danea DeHaana, ktorý by sa mohol pokojne aj pobiť s Guy Pearcom o ocenenie najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe. Niekoho síce zamrzí malý priestor pre Garyho Oldmana ale vzhľadom na jeho postavu je ďaleko viac ukázané aj v kontexte ako pri jeho samotnom vystupovaní vo filme. Za zmienku stojí aj scénografia uveriteľných 30. rokov. Niekoho môžu naštvať niektoré pokroky v čase, ktoré sa ani neohlásia a postavy sú odrazu trochu staršie ale to by som neradil k objektívnym mínusom, skôr k snahe o perfekcionizmus z hľadiska diváka (akoby nedokázal sám pochopiť, že prešiel nejaký čas od poslednej scény, vizuál to tu vždy vyjadrí adekvátnym spôsobom, skôr to je snaha diváka vycucať si negatívum z prsta). Kamera je slušná, využíva zopár pekných fínt ako napríklad tmavé prostredie na zakrytie obnažených partií pričom sa efektívne posúva smerom dozadu do svetla a využíva pritom zoom. Soundtrack v podobe starých pesničiek slúži a z časti je aj pekným vyplnením momentov, kedy je film uvoľnenejší kým opäť nepríde scéna, kde sa nátlak zosilňuje aj absenciou akejkoľvek hudby. Suma sumárum - 115 minút zbehlo ako voda a Lawless nám naservíroval fantasticky efektívnu až umeleckú historickú drámu, ktorá zaujme každého, kto má aspoň menší záujem vo vypätých (a trochu gangsterských) filmoch. Zaslúžených 95%!

The Game od Davida Finchera je bezpochyby jedným z jeho najlepších diel, zároveň ale trochu rozporuplných. Je tu klasicky dokonale vybudované napätie, efektívne zábery a bezpochyby silné obsadenie, ktorému k prejavu pomáha aj výborný scenár. Herecky najviac zaujme bezpochyby Michael Douglas ale výrazne prekvapí aj James Rebhorn. Z perspektívy filmu ako celku sa ale nedá opomenúť fakt, že vyvrcholenie - napriek svojej prekvapivosti - nie je presne to, čo som očakával. Predovšetkým vďaka predošlej časti filmu kedy sa režisér snaží diváka dostať zmätkom a neustálymi otázkami pričom nezabúda na to, že nielen hlavný protagonista ale aj samotný divák nič z pozadia netuší. Prispieva to k psychologicky vypätej atmosfére tohto temného trileru, ktorého pointa dotýkajúca sa straty emócií v dôsledku práce či peňazí, berie dych. Podobný koniec nečakal istotne nikto avšak nie je jeho povaha na škodu? O tomto sa prú mnohí fanúšikovia a prú sa dobre, aspoň je o čom diskutovať. No u mňa je verdikt jasný... koniec mal byť trochu iný. Dať 4* hviezdičky sa mi ale zdá príliš nedocenené. Zvyšujem na 5* (90%).

Vrcholné dielo expresionizmu vo filme, ktoré sa stalo inšpiráciou pre mnohé neskoršie sci-fi (napríklad Blade Runner). O čo ale ide je fakt, že na svoju dobu to bol priam nadpozemský sci-fi počin. Dôvod? Predovšetkým negatívne vnímanie budúcnosti, snaha o objasnenie podoby nesprávnej morálky a aj samotné motto filmu, ktoré je svojou nadčasovosťou aktuálne určite aj dnes: "Prostredníkom medzi mozgom a rukami musí byť srdce."

Je to síce prvý Langov zvukový film, ale pozostatkov nemej éry sa nezbavil, čo je len dobre... Celý začiatok filmu sa snaží komunikovať s divákom predovšetkým obrazom a funguje to vďaka režijnej inteligencii a aj systematických kamerových záberoch či presunoch dokonale. Príbeh je chytľavý a napätie celého mesta, vystrašeného neznámym vrahom je cítiť na každom kroku. O to viac keď sa okolo samotného vraha slučka sťahuje. Vyvrcholenie je bezpochyby najmocnejšou scénou filmu a spolu so svojím scenárom tvorí aj zlato celého zážitku, psychologicky presvedčivo vykalkulovaného a herecky realistického. Snaha filmu o vyjadrenie nezmyselnosti vraždy a jej mnohých podôb a následkov sa vydarila v na tú dobu raného zvukového filmu krásne aj po filmárskej stránke, predovšetkým následnosť scén a spomínaná réžia sú pilierom, ktorý drží pozornosť diváka.

Režijné zlato, mrazivý príbeh ale hlavne ráz, charakter snímky. Možno je príliš skoro o tom písať, niektoré filmy musia viac vychladnúť ale miestami to bolo ťažké pozerať. Film stavia hlavne na tej ostrej, prenikavej až expresívnej hudbe, ktorá pozostáva z jedného tónu, ktorého intenzita sa viac menej nemení. Ak sa to spojí s hlbokým dôrazom na interiéry, ktoré zaberajú podstatnú časť diania a silne viažu jednotlivé postavy do súhrnného expresívneho rozmeru filmu, nabýva to ešte temnejšiu formu. Vizuál nepoužíva klasický čiernobiely ráz ale funguje v jeho farebných odtieňoch žltej, modrej a občas červenej, čo má nemalý vplyv na depresívnosť celkového diela. Na druhej strane napriek ťažkému formátu je to vlastne filozoficky hodnotné, atraktívne a aj teraz to má, čo povedať. Ak sa to spolu s hereckými výkonmi má nejako zosumarizovať tak príhodné označenie, ktoré by som tomu dal by bolo: Ponurá balada o ťažkosti návratu k dobru, nadobudnutiu opätovnej dôvery, obnovení zlomených vzťahov, koniec koncov o dopade zlých činov a horkosti skutočnej ľútosti. Ale ako už je jasné - hlavne je to šialene expresívna snímka... PS: scéna kde Holm sekerou rozbíja dvere očividne inšpirovala Kubricka keď veľmi podobne spracoval jednu scénu z The Shining (1980). Technické zvládnutie duchov umožnila dvojexpozícia. Je potrebné uznať skvelý výsledok, ktorý to na záberoch s duchmi zanechalo.

Murnau má v Nosferatovi všetky atribúty na stvorenie silného hororu. Pomaly buduje napätie, nepoužíva zbytočne veľa textu, snaží sa vyjadriť hlavne obrazom ako je to v nemých filmoch obvyklé, používa statickú kameru, do ktorej záberov sa mu vždy darí vtesnať presné množstvo informácii, ktoré chce divákovej perspektíve ponúknuť. Oceňujem aj výborného Maxa Schrecka... taký démonický zjav sa u dnešných filmových upírov nevidí často. Čo ma privádza k bodu, ktorý chcem spomenúť a síce, že poňatie motívu upírov v Twilighte je napriek jeho osobitnej slobodnej interpretácii predsa len ničením pôvodnej témy. PS: nočná scéna na hrade je skvelá!

Tromaville a jeho toxické monštrum si zrejme budem pamätať ešte dlho. Hnusný humor, zblbnutý scenár, o herectvu môžeme snívať ale napriek tomu je to vo svojej zvrátenej úrovni super... Zbehne to rýchlo, veľmi rýchlo. Ľahko to prepláchne mozog smiechom hoci občas dobre odporným smiechom ale stále to stojí za to. Už len pre tie zaujímavé nápady, ktoré Melvin vo filme má.

Historický film spájajúci osudy rôznych ľudí a ich príbehov vyrozprávaný skrz jediný ich deň, ktorý vidíme na plátne. Atmosféra šesťdesiatych rokov je výborná plus skvelé obsadenie, zaujímavé spracovanie, použitie skutočných archívnych záberov či zobrazenie mnohých vtedajších problémov z tohto dielka robia komplexný film, ktorý vie, že nič z toho, čo sa udialo nemôže zmeniť no môže ukázať, že sa niečo zmeniť stále dá. Skvelé, že človek vlastne ani nečaká, že takýto snímok by mohol byť takým krásnym diamantom.