Terzeus

Pri sledovaní filmu som si spomenul na skvelý román China Miévilla "Ambasadov". Román, ostatne mladší ako tento film, akoby sa inšpiroval jeho ústredným elementom. Jedno dielo problém jazyka komplikuje, vznecuje do fantastických rozmerov, kým tento film jazyk ozvláštňuje, činí z neho nástroj nebezpečenstva a než sa človek nazdá, odrazu má hlavu plnú lovecraftovského hororu, a to rozhodne nie je niečo, čo očakáva, keď si sadne, aby si pozrel komorný horor z prostredia rozhlasovej stanice. Nemyslím si, že sa nájde mnoho ľudí, ktorí majú chuť "Pontypool" pozerať znova, a nemyslím, že medzi ne budem - aspoň v akokoľvek dohľadnej dobe - patriť aj ja, nič menej nemôžem filmu uprieť, že núti človeka rozmýšľať. Do hodiny a pol vtesná na jednej strane poetické a na druhej strane znepokojivé otázky o spôsobe, akým chápeme život a jazyk, a zároveň z týchto prvkov namieša nepriateľa, ktorý je neuchopiteľný a predsa visí vo vzduchu; nedá sa premôcť účinne a všeobecne, čím odporuje logike a vedie k zblázneniu. Koniec je bizarný, pretože zobrazuje boj s bizarnými vecami. Film je zriedka vhodné médium na kozmický horor, ibaže "Pontypoolu" sa darí jeho esenciu vniesť do svojej štruktúry tak prirodzene a nenásilne, že mu musím zložiť poklonu. Vo všetkých ostatných ohľadoch je to remeselne, herecky i technicky tak schopný počin, ako sa od nízkorozpočtového filmu dá zmysluplne očakávať. Herci, obzvlášť líder Stephen McHattie, by dokázal udržať pozornosť diváka po celý film hádam aj sám, ak by to bolo nutné. Inými slovami, pri všetkých čiastkových úspechoch si ten film stále je perfektne vedomý toho, že jeho najväčšia sila spočíva v tom, čo do mysle diváka zaseje, než v tom, čo mu predvedie na plátne. V duchu lovecraftovského hororu by sme mohli povedať, že kto raz nahliadne za závoj reality a skutočne pochopí svet, aký žijeme a ako ho žijeme, musí sa zblázniť. Tento horor akoby si podobnú tézu vybral za svoj cieľ a pevne sa ho držal. Či už to zarezonuje v divákovi alebo nie, berie risk a neustupuje. To chce gule v hocakom čase a v hocakom médiu. A to je niečo, čo rešpektujem.

Vizionár Neil Breen sa v ďalšom epickom príbehu o morálke, dobre a zle, vyberá opäť do púšte, ako inak. Značne väčší rozpočet dokladajú viaceré skvostné vizuálne efekty, čo síce divákov poteší, ale je nutné povedať, že Fateful Findings, majstrovský počin génia Breena, zostal doposiaľ neprekonaný.

Pokiaľ existuje dôvod, prečo si Doubt pozrieť, tak je to herectvo. Zriedka sa nájde film, kde každé jedno gesto a záchvev hlasu je tak presné a vyvážené ako tu. Avšak mimo to sa skôr Doubt hrá na to, že má, čo povedať pretože po tom, ako skončí, vás vo výsledku nechá rovnako chladným ako jeho geniálne nasnímaná výprava (stále hanba akademikom, že Deakins ešte nedostal oscara) a réžia, ktorá vyhrocuje dialógy a pritom neposkytne žiadne vyvrcholenie (celkovo sa bloky rozprávania príbehu od prvej "pochybnosti" prakticky neposúvajú, vedú sa iba na dnešné pomery extrémne predĺženými, múdro napísanými dialógmi, ktorých výsledkom sú až do konca iba ďalšie pochybnosti) ani uspokojenie až na finálne odhalenie pravdy, ktoré je však rovnako chladné a neosobné ako spomínaný vizuál. Na to ako vynikajúco sa to pozerá, ako vášnivo je to napísané a ako majstrovsky zrežírované, tomu chýba paradoxne emócia a hoci to neznášam takto hovoriť - chýba mu výpovedná hodnota (a môže si tam pán režisér pchať toľko peria a paralelizmu s ním ako chce, nič tým nezmení). 65%

Film drží nad vodou len skvelá výprava, obostojní herci a kamera, inak je to typický vesmírny horor s minimom invencie a slabým scenárom, ktorý ako tak zachraňujú záverečné tri dusivé minúty.

Keď už film od Tromy musím vypnúť po dvadsiatich minútach, niečo je seriózne zle. Má to isté rozpoznateľné syndrómy Tromáckych filmov ale zďaleka sa nechytá na ich zlaté klasiky. Predovšetkým je to totiž jedna veľká nuda, ktorej opulentná snaha byť zámerne trashovým filmom sa nevydarila. 15%

Poetické, hypnotické i romantické. Škoda len, že príbeh sa vzhľadom k tak reálnemu vykresleniu pocitov mladých protagonistov (ktorých predstavitelia hrajú ako o život) nesnaží reálnejšie vysvetliť aj dopady situácií, ktoré by sa, holt, v reálnom živote, určite dočkali odozvy nielen od obyvateľov daného sídliska ale priam celého sveta. Ono totiž by neprešlo bez povšimnutia to, že žena uhorí po tom, čo na ňu zasvieti slnko alebo na ňu zaútočí dieťa, ktoré sa po tom nikto ani neunúva nájsť či zadržať. V tomto prípade sú to však skôr len malé chybičky. Let the Right One In je paráda, ktorej mystickú atmosféru, pointu a vynikajúcu kameru sa nedá nevychutnať. Plus to finále... doteraz mi po chrbte behajú zimomriavky. 85%

Milý oddychový film, ktorý by pokojne mohol zapadnúť do bežnej hollywoodskej produkcie romantických komédií jednak v rámci formálnej stránky ako aj tej hereckej. Rozosmeje na vychytaných nápadoch, má to skvelý soundtrack a sympatické obsadenie skutočne aj hrá (predovšetkým skvelý Donutil a Dolanský) a, čo je na dnešné české a slovenské filmy zriedkavé, ani sekundu nenudí. Škoda len toho predvídateľného scenára, ktorý zážitok ochudobňuje o rozmer prekvapenia. 65%

Zatiaľ prvý Dupieuxov film, pri ktorom som sa seriózne nudil. Nie žeby nebol zachovaný jeho osobitý režisérsky rukopis, no prišlo mi to už príliš umelé. Invencia z Rubber a Wrong sa akosi pominula a ja som nevidel nič, čo by stálo za zmienku okrem klasicky na hlavu postavených dialógov.

Lovercrafta som síce nečítal, no po tomto počine Andrewa Lemana mám pocit akoby som poznal každú jeho vetu. Na The Call of Cthulhu som narazil v tých skutočne veľmi hlbokých neznámych vodách filmových zoznamov najrozličnejšieho druhu počas surfovania po nete a neľutujem to. Nielen že je jeho spracovanie a vysoká miera štylizácie napomáha vytvoriť atmosféru 20. rokov ale samotný film potom pôsobí ako 20. roky. Mysterióznosť, výborný strih, prelínanie s hudbou dramaticky lepšie ako v niektorých hovorených filmoch, masívne využívanie obrazovej estetiky a koniec koncov tá dusná atmosféra neskutočna (neforemné scenérie ku koncu sú výpovednejšie a sofistikovanejšie - ako kniha - nespoliehajú sa na dôveryhodnosť ale významovosť). A aj keby príbeh nikomu nič nepovedal (čo je, myslím si, veľmi nepravdepodobné), stále sa jedná o perfektne strávených 45 minút.

Podľa toľkých negatívnych hodnotení mám dojem, že som videl úplne iný remake na Carrie, ako ostatní. Každopádne, Kimberly Peirce to vzala za správny koniec. Celý príbeh nielen že upravila do reality súčasnosti, ale aj z nej ťažila a len zvýraznila pointu príbehu. Od začiatku do konca je to verné vynikajúcej De Palmovej predlohe práve s tými nápadmi zo súčastnosti. A obsadenie trefné, uznávam, že Moretzová nemá ten strašidelný výraz Spacekovej z originálu, ktorý tak na diváka dorážal, ale bavilo ma to pozerať od začiatku do konca, hoci som vedel ako to skončí a čo nasleduje. V rámci remakeovej scény je to obdivuhodný počin, asi najlepší remake aký som doteraz videl, a práve preto prirážam hodnotenie trochu neobjektívne vyššie než si film zaslúži. 80%