Desperado

Wall-E je ťažký kaliber pre dospeláka a takmer umelecký film. Pre menšieho diváka pôsobí prvoplánovito, takmer sa tam nerozpráva, sympatický robot je roztomilý a stvára skopičinky. Je veľmi pozoruhodné, že Pixar dokáže stvoriť vo svete animovanej zábavy tak schizofrenické diela. Na jednej strane namlsať detského diváka a na strane druhej prinútiť k rozmýšľaniu aj dospelých. Po technickej stránke sa niet o čom baviť, je to vždy brilantné, ale ich príbehom nemožno uprieť dušu a toto je aj tento prípad. Len sa obávam, že nie každému bude po srsti, ktorí si zvykli na predchádzajúce Pixarovky. Pretože Wall-E je iný, a je tam cítiť ohromné srdce, paradoxne v príbehu o robotoch.

Óda na život! Pixar je bezkonkurenčným kráľom na poli animovaných filmov a mám pocit, že každý ich počin je čím ďalej, tým dospelejší a pritom nezabúda ani na detské osadenstvo. Je to dojímavé, zábavné, vtipné, poučné...toľko dospelých životných tém pokope medzi tak rôznorodými charaktermi a postavičkami v animáku, hmmm. Jedným slovom nádherné! Takmer 100 minút som bol Karlom Fredriksenom, sníval som jeho sny a myslel na milovanú Ellie. Takáto živočíšna postava v animovanom svete ešte nebola! A na staré kolená pôjdem k Vodopádom snov :)

Klasický thriller, kde sa pracuje s náznakmi a postavami. Neovplýva originalitou, ale pod pokličkou sa tam nájde viac než na vrchu. A musím povedať, že na druhýkrát mi to prišlo ešte lepšie. Výrazným kladom je však aj prostredie. Vidieť Dokonalý únik na veľkom plátne či doma pred veľkou obrazovkou vo vysokom rozlíšení je naozaj zážitok. Herci odvádzajú slušnú prácu, a Twohy ukazaje opäť schopnosť pracovať s charaktermi a tradične sa snaží odvádzať pozornosť ich nejednoznačnosťou, čím dokáže vytvoriť slušnú atmosféru a po nie veľmi vydarenom epickom Riddickovi sa opäť vrátil tam, kde sa cíti najlepšie. K malej, nenápadnej a inteligentnej zábave.

Pulp Fiction z alternatívneho obdobia 2.svetovej vojny. Tarantinov rukopis sa nezaprie, podobnosť s menovaným kultom je však až do očí bijúca. Kapitoly, čierny humor, vizuálna explicita, dialógy, herci... Ale čo ma na Tarantinovi prekvapuje, že dokázal tak závažné téma pretaviť do takejto neurážajúcej brakovej zábavy. Silne mu v tom pomáha aj opätovný trefný kasting. A opäť trafil do čierneho, keď sa zase ukázal ako objaviteľ nádejných hercov. O Rakúšanovi Christophovi Waltzovi sa nedá hovoriť inak, len v superlatívoch. Scény, v ktorých vystupuje, sú nabité onou tou spávnou jemnou tenziou, nutkaním sa báť a pritom zabávať. Ale ani ostatní herci nesklamali, každý odviedol svoju prácu na výbornú a karikatúrny Hitler tu presne zapadal do tohoto fikciového príbehového kontextu. Taktiež režisérovou silnou stránkou sa ukazujú dialógy, paradoxne najzábavnejšie časti, v akcii je však zámerne komiksový, čo mi pri takomto sympaticky rozprávanom nelineárnom príbehu vôbec neprekážalo.

Tomu sa hovorí nepodarený guláš, ktorý síce zasýti, ale len vtedy ak je divák veľmi hladný. Ja som teda nebol! Pritiahla ma zvedavosť, náklonnosť k sci-fi, no a hlavne sľubné herecké obsadenie. Výsledok by som prirovnal k situácii, keď sa z divadelnej hry stane groteska. Snaha tvorcov zaplniť atraktívny kotlík najrôznejšími a najodskúšanejšími ingredienciami zo všetkých príbuzných žánrov smrdí už od úvodných minút akousi pachuťou po zbere v zablatenom lese. Ak niet financií na kvalitné prísady, sotva z toho dokáže síce zapálený, no podpriemerný kuchár spraviť stráviteľný gurmánsky zážitok. A nepomôže mu ani solídne náradie či značkový obal!

Režijne v poriadku, scenáristicky neoriginálne, herecky...hmmm. Blanks dokáže pracovať so zábermi s pomocou využitia minimalistických zvukov a vyvodiť slušnú atmosféru, spektakulárnu austrálsku prírodu nám podáva sugestívne. Strach z neznáma funguje, no málo využíva prírodu ako hlavné pojítko s osudom dvoch hlavných predstaviteľov, ktorí, poviem to naostro, boli otravní až k nepríčetnosti. Aha , a ešte niečo: ďalší dôkaz, že Caviezel je síce zaujímavý typ, ale mizerný herec.

Solídna bubulákovina, založená na starom klišé o domoch, kde sa niečo deje. Aj keď sa to tvári veľmi autenticky, aj tak z toho číhal profesionálný pragmatizmus ešte pred hype uvedením. Nočné scény boli naozaj atmosferické, a aj keď som sa pri denných nenudil, dokázal by som si takmer celý film predstaviť len v temných záberoch. Herci boli presvedčiví, avšak nejakým spôsobom pre mňa nesympatickí. Možno to bolo tým, že vybrali až príliš modelingové typy na film, ktorý sa tak silne snaží tváriť urobený na kolene. A nepridávali tomu ani niektoré do oka bijúce nelogické lapsusy. V každom prípade by Peli mohol vyskúšať niečo väčšie a ešte temnejšie. Zdá sa, že na to vizuálny talent má.

Surrogates má veľmi zaujímavý námet, akoby z pera samotného Phillipa K.Dicka, a ponúka mnoho závažných témat, no v konečnom dôsledku je len fabrikovaná, sterilná sci-fi zábava, ktorej paradoxne najviac škodí jej zámerná umelosť a farebnosť. Mostow sa ukázal ako slušný remeselník, čo nič nepokazí, ale taktiež nič nové nevymyslí a ničím neokorení. Prekvapením je Willisov veľmi dobrý výkon v nie nenáročnej roli.

Je neskutočné, akým spôsobom sa Levy dokáže plaziť tak alibisticky po zemi, len aby niečo nepokazil. Všetko je tak uhladené a mnohokrát v miestach akcie nepotrebne komunikačné, a v následných komunikáciach neraz hluché a prázdne... No nič, trikovo dobre zvládnute, zopár zábavných a vtipných postavičiek úprimne rozosmeje. Dospelého neurazí, ale ani nenadchne, deti si prídu na svoje, no rovnako si tu nájdu aj nepotrebné pasáže, ktoré ich nezaujmú. Humor sa drží na hranici reálnej infantility a postpubertálneho virtuálneho ejakulátu. Nič čo by som pochválil, okrem Amy Adams a prehrávajúceho Azariu aj herecky nevýrazné. O chlp slabšie ako predchodca.

Hrubozrnný a fekálny humor? Paródia? Toto nie je Ramisova parketa. Režisér inteligentných a nezabudnuteľných komédií 90tych rokov sa tentokrát riadne uťal. Problém však nespočíva len v scenári a často nemiestnom humore, ktoré pri tomto tematickom potenciále pôsobilo naozaj ako prasa v obývačke. Totiž ani réžia nevylepšuje nič a Ramis nevie kade kam, príbeh posúva náhodne a viacmenej len lepí gagové situácie či samoúčelné vtípky (veľmi mi to miestami pripomínalo Kameňák) na chaotický dejový chod, kde 1 jednu podarenú scénu strieda mnoho úplne mimo obraz (aspoň môj, v tomto mi to príde ako chudobnejší Brooksov History Of The World) . Ani plno známych hereckých tvári tu nemá čím zaujať a čo okoreniť. S výnimkou Blacka, ktorý tu mnoho zachraňuje a Platta. A tak musím záverečné zhrnutie napísať do jediného krutého faktu: Apatow s príchuťou Zuckera nie je moja šálka kávy.