Desperado

Mccarthyho novelu som nečítal, takže porovnávať nemôžem. Hillcoat však potvrdil, že jeho angažovanie pre tento podľa mnohých nesfilmovateľný projekt, bolo správnou voľbou. Už jeho predchádzajúci The Proposition nemohol nechať nikoho na pochybách. Atmosféru zvláda výborne akoby prežil hrôzostrašné dospievanie. Toľká skľúčenosť, beznádej, frustrácia a hlavne bezemotívnosť proste nejde dať na plátno len tak. Jediným problémom mi prišlo, že jeho miestami až strohá doslovnosť (zrejme sa inšpiroval autorovými úsečnými a nič nevysvetľujúcimi vetami) prišla prebytočná, kde by som si dokázal predstaviť aj nejakú pridanú hodnotu na celuloid, ktorý by ozvláštnil a špecifikoval jeho rukopis, čím by možno dal tomu celému mierny nadhľad (výborný kontrast depresie so sviatočným pocitom šťastia v scéne v úkryte pod zemou je výnimkou). Ale na druhej strane, je to len moja predstava a v konečnom výsledku, lepšie to asi spracovať naozaj nešlo.

Typická Sandlerovka s netypickým Sandlerom? Francúzska situačná komika zo starej školy v podaní yankeeov ide od prvej minuty na pol plynu a klame po celú dobu prehodením ústredných postáv, kde Sandler majúci tradične najvyššiu minutáž na plátne je prekvapivo v úzadí akoby mu nevoňal buď honorár za film alebo bojkotoval absenciu nekorektných skopičín tak typické pre jeho postavy v predchádzajúcich komédiach. Buď ako bud, hlavnou hviezdou je prekvapivo Anistonka (kto by to po nej povedal?), ktorá to všetko ťahá do uspokojivého ale predvídateľného finišu. Brooklyn Decker je dvoma slovami prirodzene sympatická a pochopila, že u jej postavy sa stačí len pekne usmievať a viesť sladké idealistické rečičky atraktívnej blondínky, ktorá však pôsobí, že ju problém dostať do postele nerobí až taký problém pre bežných sukničkárov. Swardson a Kidmanka sa zrejme predháňali v tom, kto z nich bude na plátne otravnejší a Dave Matthews jednoznačne vyhráva cenu G & BI roku.

To že Denzel je kápo, vedia všetci čo sa motajú okolo filmu, to že je nezraniteľný kápo, vedia všetci jeho fanúšikovia aj odporcovia. Svet apokalyptična je tu však priam až komiksovský, ľúbivý vizuál to aj jasne podčiarkuje. Religiózne posolstvo by som v tom však za každú cenu nehľadal, skutočne tu slúži skôr len ako nástroj pre inak celkom banálny príbeh, a to aj napriek tomu, že tu spomínaná kresťanská "agitka" na mnohých pôsobí ako svätená voda na pekelníkov. Ono to však agitka vôbec nie je. Púštný obsah príbehu však kompenzujú dobre vybraní herci, ktorí výkony neflákali a pristupovali k tomu rovnako oduševnene ako farár k nedeľnej Bohoslužbe a čierni bratia opäť potvrdili že s formou si tykajú viac než s obsahom.

Tak čo k Abramsovej Super osmičke? Predovšetkým musím pochváliť marketingovú kampaň, ktorá celkom slušne navnadila na inak celkom tuctový film pre takmer všetky generácie, ktorým je aspoň trošičku blízke buď sci-fi alebo mysteriózno. Následne však dodám, a to po zhliadnutí všetkých jeho kúskov, že Abrams má bližšie k maximalistovi Bayovi než hračičkárovi Spielbergovi. Vo vedení mladých hercov je striedmy, spolieha sa na prirodzenú sympatickosť vybraných typov a ani to rozprávanie deja mu nejde tak ako Eddiemu Murphymu ústa. Tá nostalgia eighties je tam cítiť, čo je jedno veľké plus pri zachovaní aspoň ako takej atmosféry, pri budovaní napätia či toho spomínaného mysteriózna však práve naopak, cítiť zádrhely. Sám akoby nevedel, či točí skôr napinák pre deti alebo len bežnú oddychovku pre všetkých, čo sa najviac podpísalo v závere, ktorý bol skutočne scenáristicky prešľahaný až do morku kostí. Ak by som však mal ísť do kina s rodinou na korektný letný film, ktorý nikoho neuráža preplácanou bombastickosťou , Osmička by bola jasná voľba. 70%

Na Johnyho najlepšie záležitosti, akými sú The Thing, Halloween či In The Mouth Of Madness môžeme len nostalgicky spomínať, veď aj majster si zaslúži pokojné starnutie a trochu úcty a nemôžeme od neho očakávať na staré filmové kolená nejaké ďalšie žánrové nášupy. Okrem toho, sa majster nikdy netajil, že tvorí béčka, a nie je tomu inak ani v tomto prípade. Je to absolútne neoriginálna vykrádačka všetkého možného, avšak netváriaca sa nijak svetoobjavne. Predsa len, posledný Carpenterov celovečerný počin Ghost Of Mars má už desaťročie a teda čo si budeme nahovárať , bolo to od majstra nechcená komédia. Preto som sa zľakol, či starý pánko už nezačal natoľko senilnieť, že každý ďalší jeho počin bude len hrubším a dlhším klincom do jeho rakve. The Ward sa tvári sympaticky starosvätsky, taká menšia jednohubka, pri ktorej režisér so štipkou vizuálneho a rozprávačskeho talentu nedokáže nič pokaziť. V jeho neprospech však hovoria nudný scenár a zúfalí herci, ktorí sa typologicky do atmosferického hororíku z 60.tych rokov, zúfalo nehodia.

Paranormal Activity, čo sa nehrá na pseudodokument. Wan úspešne vykráda všetky ingrediencie nielen zo žánru, ale aj so samotných vrcholov žánru (Changeling, Poltergeist, Entity, a tvorcovia mali určite zhliadnuté aj španielsku sériu Películas para no dormir ...). Insidious je hororový produkt dnešnej doby, ktorý neovplýva originalitou, ani extra hustou atmosférou, napätím z neočakávaného (ano, je priehľadný a divák musí tušiť, kam to bude vždy smerovať, a má pred príbehom náskok) a dokonca ani príliš vydarenými ľakačkami (tu však zrejme môže ísť aj o nepodarený hudobný doprovod, ktorý bol vždy o málinko v predstihu pred šokantným záberom). Toto je štvrtá Wanová snímka, ktorú som zhliadol a musím konštatovať, že mu asi nikdy neprídem na chuť. Wan sa má k filmovému žánru asi ako Lady GaGa k hudbe. Vyciciava ako slušný remeselník to najlepšie z klasiky , trocha tomu pridá niečo zo svojich zmesí (nepochopiteľné odkrývanie figurínovských postáv s tlemiacimi tvárami je obávam sa, skôr Wanovou úchylkou než jeho trademarkom), a vytvára akýsi spomenutý produkt pre dnešnú generáciu, ktorý tomu nekriticky pripisujú punc geniality, pritom Wan v niektorých prípadoch doslova kopíruje vyššie spomenuté, ktoré si rádoby vyľakaný divák strčí do škatuľky nudného starého blábola. Smutné, ale popisné. Wanové diela sú stále len niečo na hranici ambicióznych béčiek a nedomrlých áčiek. Jeho režisérsky talent nemôžem spochybniť, ale vynášanie do takmer filmárskych nebies už ano. Zatiaľ pracoval len so scenármi (okrem pre mňa tragického a poloparodického Death Sentence) svojho najlepšieho priateľa Whannella (ktorý sa tu objaví v nie nemalej roli), ktoré nie sú bernou mincou jeho veľkosti talentu. Pokiaľ Wan pracuje len s hudbou a obrazmi, kde podsúva len náznakmi či minimálnymi polsekundovými zábermi, funguje príbeh dobre, akonáhle prejde do časti s astrálnym cestovaním, je už problém, kedy človek nerozoznáva hranicu, kedy sa má báť , alebo už smiať (tie kritizované Wanove figuríny). Napriek výhradám však Insidious považujem za Wanovo najlepšie a filmársky najvyzretejšie dielo, aj keď stále na poli undergroundového žánru (aj napriek slušne obsadeným a celkom zvučným hercom, kde Barbara Hershey figuruje ako celkom podarené cameo a spomienka na Entity) a určite v dnešnej hororovej mizérii je potešujúcim spestrením, ale na vrchnú policu so žánrovými vrcholmi môže zatiaľ pokojne hľadieť zo šuplíka.

Filmy založené na skutočných udalostiach sú vždy lákavé, a keď sa jedná o udalosti relatívne tak tabuizované, akými boli pracovné tábory za Stalinizmu, sú o to viac. Weir si však bol toho vedomý a celý Rawitzov publikovaný príbeh stvárňuje ako enormnú ľudskú túžbu po slobode a nie ako zajatecký film o pomeroch v gulagoch. Avšak tu môj režisérsky obľúbenec nedokázal úplne potvrdiť svoju povesť tvorcu silných témat a výborného rozprávača. Teda, silné téma ano, ale prevedenie už menej. Čo však neznamená, že Weir natočil zlý film, naopak, svoj rukopis ani tu nezaprie. Obávam sa však, že došlo k akejsi scenáristickej amputácii, nakoľko film je najsilnejší vo svojom prostrednom dejstve. Úvod z gulagu mi prišiel veľmi frázovitý a len ako povinné predstavovanie ústredných postáv, kde navyše práve jeho odfláknutím trpeli niektoré dôležité postavy, ktoré by si zaslúžili lepšiu psychologickú hĺbku. Nožničky zrejme pracovali aj v závere, ktorý pôsobil veľmi uponáhľane, a teda filmu by paradoxne pomohlo takých 15-20 minút naviac. Na druhej strane, v porovnaní s gýčovitým Annaudovým Sedem rokov v Tibete vychádza Útek zo Sibíra predsa len uveriteľnejšie a vážnejšie. Hercom nemožno nič vyčítať, každý si odviedol svoju prácu, mrzí ma však spomenuté nedostatočné vykreslenie mnohých postáv (v podstate zbytočná ženská postava inak dobrej a zreteľne dospievajúcej Ronan) , kde patrí aj Sturgessov Janusz (Rawitz). Nepochopil som za celé dve hodiny dôvod jeho vodcovstva tejto utečeneckej výpravy. Vzhľadom k renomé režiséra, ktorý nikdy nenatočil (a zrejme ani nenatočí) nieto zlý ale ani len priemerný film, však Útek radím v jeho filmografii za slabší, čo neznamená, že priemerný. Aj za túto okázalú filmovú mágiu v dnešnej kinematografickej sterilite treba byť vďačný. Slabšie 4 frčky a nostalgické spomienky na báječné a nezabudnuteľné Weirove predchádzajúce kúsky.

Michell je v komédiách doma, a v Morning Glory to opäť potvrdil. Film plynie príjemným tempom, nikde sa netlačí a na nič sa nehrá. Problémom takýchto komédií môže byť fakt, že postráda príbeh a je viacmenej tvorený situačným humorom, ktorý sa lepšie hodí do sitcomov. Velmi výrazným prvkom je herecké obsadenie, kde dominuje Ford a ktorý si svoju večne unudenú tvár zo skorších svojich diel tu doviedol do dokonalosti, a rola mu sadla perfektne. Rachel je sympatická, Keaton príjemná, Goldblum fajn dekorácia, Wilson iba dekorácia. V zásade sa jedná o vydarenú komédiu, s nemálom skvelých hlášok, kde nezáleží čo sa stane, ale ako sa to stane.

Starobylý dom odrezaný od civilizácie so záhadnou minulosťou, sirotci, príbeh lásky, mysteriózno.... No Španieli vo svojich hororových počinoch tiež veľmi originalitou neovplývajú, čo im však uprieť nemožno, je zvládanie atmosféry aj v tak televízne poňatej (zrejme) minisérii akou sa zdá príbeh domu Valdemarovcov. Televízny look mi silne pripomínal trojdielne Kingovské adaptácie (Rose Red), čo ako z rýchleho pokračovania sa javí, že tá podobnosť nezostane iba pri tom looku.Príbeh vôbec nemôžem označiť za tuctový, ba dokonca ho považujem za nielenže zaujímavý ale aj nabitý nápadmi (možno aj šialenými). Ako inak označiť romantický historický opus (hehe Búrlivé výšiny? ), v ktorom hrajú významnú úlohu zombíci, diabli, mobilné telefóny, daňováci, feministické ženy, Alistor Crawley či aj Bram Stoker? Aby som však bol úplne úprimný, všetko tu funguje priemerne, čo neznamená v kontexte avizovanej série nijak dehonestujúco či myslené zle, len dáva priestor na možné rozvinutie už teraz dobre rozohratého príbehu, ktorý rozhodne zaujal natoľko, že sa teším na pokračovanie. Takže sem s ním čo najrýchlejšie! P.S.: Mimochodom, všimli ste si tú podobnosť obluďáka s Fiennesovým Voldemortom?

Hodnotenie pilotu. Vyzerá to zatial na slušné mäsíčko. Seriál v sebe nezaprie velký potenciál a štedrý rozpočet a vizuálom hravo strčí do kapsy drvivú väčšinu zombie movies. Napätie sa v niektorých momentoch doslova dalo krájať a ocenujem aj tvorcovský nadhlad. Bude zaujímavé sledovať vývoj postáv, nakolko seriál bude záležať hlavne na nich. Z hereckých výkonov však nadšený nie som, sú vskutku televízne a na prvý pohlad možno seriál nie je o hercoch samotných, na druhý však práve na nich bude závisieť celé to megainferno.