Nick Tow

Giallo podľa pravej talianskej receptúry. Uloviť bobríka strachu pri ňom nie je žiaden problém, horšie to bude s bobríkom trpezlivosti. Úplne najlepšie na tom ale budú voyueri: tí uvidia v jednej (sprchovacej) scéne hneď niekoľko bobríkov naraz. Keby bol Massimo Dallamano koncentrovanejší, udelil by som mu massimum.

Martin McDonagh raz ako turista navštívil Bruggy a kurva...normálne ho to mesto posadilo na riť. Tu by sa mi, kurva, páčilo natočiť nejaký film, povedal si...a začal premýšľať, o čom by to akože malo byť, keďže McDonagh nie je kurva nijaký dokumentarista, aby behal s kamerou po pamiatkach, alebo točil filmy o výrobe belgickej čokolády, alebo také čosi. Aj tak hrajú v tom jeho fláku Bruggy viac ako dôležitú úlohu, skoro by sa dalo povedať, že Bruggy sú tu kurva ďalší herec na placi. No...je to taký film, že buď beriete, alebo neberiete. Príbeh je pritiahnutý za vlasy, ako keby ho práve skalpoval nejaký Indián, ale o to tu až tak, kurva, nebeží. Pretože je kurva slasť počúvať dialógy Raya a Kena (áno, samozrejme, nedá sa pri tom kurva nespomenúť si na "quenťácke" dialógy Vincenta a Julesa) či sledovať prácu Rayovho (vlastne Colinovho) obočia a jeho pritrúbly kukuč, či Fiennesovu kreáciu uhladeného psychopata. A vôbec, stačí sa len rochniť v tej atmosfére, pripomínajúcej chuť čierneho belgického piva. Alebo varenej čokolády? A keby ste kurva veľmi chceli, tak tam kurva nájdete aj nejaké tie...ako hovoria intouši "existenciálne" vrstvy. Aj keď o tie tu, podľa mňa, fakt kurva nejde. Ako hovorím, buď beriete, alebo neberiete. P. S. A teraz z celkom iného súdka. Ak vás rajcujú stredoveké mestá a mystérium okolo nich, hovorí sa, že Bruggy sú veľmi podobné Benátkam - a to nielen len tým, že sú tam kanály a lodičky, ale aj prezývkou "mesto smrti". Isté vysvetlenie tohto pojmu nájdete v novele belgického symbolistu a dekadenta Georgesa Rodenbacha (1855 - 1898) s príznačným názvom Mŕtve Bruggy. (Vyšla v slovenčine kedysi v 80. rokoch ako prémiovka a sem-tam sa na ňu dá naraziť v antikvariátoch. Českí čitatelia sú na tom trochu horšie: Mŕtve Bruggy vyšli v češtine - pod názvom Mrtvé město - pradávno, ešte za prvej republiky a v antíkoch už na ňu narazíte iba s veľkým šťastím.) Hm, ja by som si na rozdiel od Raya vedel život v Bruggách celkom dobre predstaviť.

"Bude sa čarovať, podvádzať i milovať" tvrdí distribútor v anotácii k filmu, kde sa čaruje, podvádza a miluje asi tak ako na besiedke so Santa Klausom v materskej škôlke. Škoda, že v príbehu, ktorý pravdepodobne nadchne najmä čitateľky "harlequinovsky" zabalených a zafarbených príbehov, musel byť zneužitý práve Harry Houdini. Ten chlapík by si zaslúžil celkom iný film. Keby sa chudák nebodaj dožil premiéry tohto Armstrongovho pokusu, určite by z kinosály ušiel už po piatich minútach. A to nielen preto, že ho za života zdobila prezývka "Génius útekov".

Tvorcovia filmu sa zrejme nechali zviazať jeho názvom: Reservation Road je totiž akýsi "rezervovaný". Ako keby do toho nikto nechcel ísť naplno. Postava Dwighta nemá gule priznať sa k trestnému činu a Ethan pre zmenu stratí mužnosť v najdôležitejšom okamihu - keď sa zriekne možnosti vziať "spravodlivosť" do vlastných rúk. V celom filme sú iba tri trochu vypätejšie situácie a aj tie nám Terry George taktne a rezervovane pre istotu zahalí tmou, aby sme preboha niečo nepekné neuvideli. K polomdlému scenáru režisér pristúpil tak, akoby to chcel mať celé rýchlo z krku: a aj napriek tomu sa film vlečie a vlečie. P. S. Joaquinovi Phoenixovi ubrala brada z charizmy a v tomto prípade akoby aj z hereckého umenia. Namiesto nasrdeného otca "pomstiteľa" vidíme celý čas akéhosi zamindrákovaného čitateľa Dostojevského románov, ktorému ktosi potiahol z knižnice Zločin a trest a ani mu nenechal lístok, kedy ho mieni vrátiť. Iba Jennifer Connelly je "uveriteľná" ako vždy, ale to hovorím zrejme len preto, že na nej môžem vždy oči nechať, aj keby sa ukázala iba na dva a pol sekundy. Skrátka: pripravte sa, že na Reservation Road je predpísaná rýchlosť 80 km/h.

Upírske filmy nemusia nutne stavať na divných patrónoch, ktorým sa v noci nechce vylihovať v rakvách a zubárov privádzajú do úzkych svojou anomáliou v ústnej dutine. Pod "nosferatovský" syndróm možno schovať všeličo, čo si nosíme v spodných šuflíkoch duše - a o čom radšej hovoríme v metaforách. Alfredsonov film teda môže sklamať členov fanklubu Brama Stokera a úplne nasrať tých filmofilov, pre ktorých je synonymom upíra Blade zamestnaný ako skladník v Military shope. Let me in chvíľami pripomína indepenďácke sociálne depky a aj vyslovene hororové scény či upírske rekvizity celý čas vnímame iba "mimovoľne". Alfredson totiž nakrútil v prvom rade drámu o dospievaní - a na celej snímke nerobí "studenú" atmosféru iba všadeprítomný sneh a ľad, ale aj studený svet dospelých. Ani sa hrdinovi príbehu menom Oskar nečudujem, že celý čas sa túlal panoptikom tohto sveta s ľahko nepríčetným pohľadom snehuliaka na jar. Ruku na srdce: kto z nás v detstve netúžil celým srdcom po blízkej osobe, pre ktorú by položil aj život? To, že dotyčný je upír, by som ja osobne bral ako bonus. Krásny film!

Sú filmy, pri ktorých si želáte, aby to už preboha skončilo. Pri Eden Lake som si to želal viac ako intenzívne. Ako napovedá moje známkovanie, tým dôvodom nebola demencia filmu, ale až hmatateľná túžba zastaviť tú hrôzu, ktorej neodvratnosť a zreteľnú prevahu nám Watkins servíruje s antarktickým chladom a presnosťou neomylného chirurga. Bacha spoiler: neviem, či veta "Veď sú to len deti!" mala niekedy vo filmovom pointovaní zvrátenejšiu príchuť. Ak si z nejakých sado/maso dôvodov potrebujete urobiť pred spaním v duši masaker, Eden Lake je tlačítkom k spusteniu atomovej smršte.

Pre fanúšika horrorov to musí byť útrpné brnkanie na nervy. Predvídateľný príbeh sa totiž odvíja rýchlosťou Tarkovského filmov pustených na spomalený pohyb. Filmových fajnšmekrov nadchne aspoň oldschoolový feeling kameramana: jeho práca s protisvetlom, zdôrazňovanie "sklených" plôch, odrazov a "zrkadlových" efektov má mimoriadne vysokú kultúru. Lenže čo s tým, keď zo scenára, ktorý bol k dispozícii, by nevykresal nič príčetné ani Ridley Scott krížený s Christopherom Nolanon. Vznikol teda podivuhodný kríženec: kultivovane natočený dánsky film spárený s prežutou "šikmookou" ducharinou, ktorý sa vlečie, vlečie a vlečie: a nič sa nestane, ak vám aj utečie. Aj tak sypem až tri hviezdičky - aspoň za tie pekné "hrátky" kameramana.

Taliani mali odjakživa nutkavú potrebu reagovať na akýkoľvek žáner, ktorý sa im zdal byť hodný vlastnej interpretácie (notoricky známymi spaghetti westernami počnúc a trebárs "spaghetti zombárňami" končiac. Il Bocso fuori je hodne oneskorenou, ale predsa len priamou talianskou odpoveďou na subžáner TCHM - a ako to už u vynálezcov pizze býva zvykom - kečupom sa nešetrilo. Milovníci znepokojivých, atmosférických horrorov budú v akom takom napätí, kým sa hrdinovia príbehu po rôznych peripetiách dostanú do domu obývaného vydarenou "texaskou" rodinkou. Prvé minúty v dome majú atmosféru, ktorá vám stisne hrdlo ako zovretie anakondy. To, čo nasleduje, je už len klasicky béčková prehliadka bizarností, gore efektov, podlahy šmykľavej od krvi, vykuknutých čriev a ako inak, naštartovanej motorovej píly v rukách solídne vypatlaného magora. Posledné známky príčetnosti stratí film pri záverečnej pointe, ktorá by obstála iba ako paródia na spielbergovsky infantilné happyendy. Základným problémom tohto dielka je jeho rozpoltenosť: na béčkový masaker je to trochu mdlé, a na akékoľvek iné ambície pri scenáristickom, hereckom a režijnom potenciáli asi ani nebolo možné pomyslieť. P. S. Kolega Livingdead hromží na "odporné herecké ksichty". Chlapov hodnotiť nemienim, ale hlavná ženská predstaviteľka Aurora (Daniela Virgilio) bola jedným z dôvodov, pre ktoré som nedokázal odtrhnúť oči od obrazovky - a kvôli nej si na preskáčku ten film určite ešte niekedy pustím. Asi chápete, že teraz nehovorím o jej hereckom majstrovstve...

Milovníci Barkerovskej splatter-punkovej mäsiariny (autor predlohy) nech si nebrúsia zúbky, hoci mäsa aj krvi je tu požehnane. Midnight Meat Train je však v skutočnosti až prekvapivo sterilný, digitálne neživotný a najmä scenáristicky bezpohlavný a podobná bezpohlavnosť sa hompáľa medzi nohami aj hereckému ansámblu. Kitamurovi sa skrátka podarilo splodiť produkt, ktorý je priam ukážkovým príkladom "žánrovej trendovosti" nového milénia, charakterizovanej vylešteným vizuálom, našitým na mrzácke telíčko. Ak vás prvá polovica neunudí k smrti, dočkáte sa síce v tej druhej zopár mrazivejších momentov, ale zároveň aj čoraz zjavnejších schválností a nepríčetností. Skrz-naskrz priemerný film, hoci príšerky z pekelnej stanice metra mimoriadne potešili.

Keď som videl hodnotenia tohto filmu a prečítal si zopár komentárov, povedal som si, že tento upírsky bozk asi nepožehnali bozkom tie správne múzy a môžem si ho odpustiť. Lenže keď mu nasolili štyri hviezdičky pánovia betelgeuse a Mr. Apache, ktorých názory spája s mojimi istá pokrvná a krvavá príbuznosť, povedal som si, že to musím risknúť. A vyplatilo sa. Hodnotiteľov, ktorí nešli nad dve hviezdy, zrejme vykoľajila žánrová neuchopiteľnosť snímky (určite to nie je ani horror ani komédia, ako sa dočítame v anotácii k filmu) ani takmer nič z toho, čo sa k filmu snaží priradiť KevSpa. Aj pre toto má Bozk upíra na tomto našom sajte také nízke hodnotenie a pravdupovediac sa trochu hnevám na užívateľov, ktorí majú akúsi nutkavú potrebu hodnotiť úplne všetko - aj filmy, ktoré zjavne nesedia ich naturelu, vkusu, záujmu, IQ...čomukoľvek. Ja osobne napr. nemusím romantické komédie či kung-fu filmy a tak ich radšej nehodonotím, hoci som nejaké videl. Prečo sa mám vyvršovať na niečom, čo mi nesedí, len preto, že to ide mimo mňa. Ale nechcem tu robiť arbitra - na ČSFD vládnu demokratické prvavidlá a tak nech si každý robí čo chce. P. S. Preto len avizujem prípadným váhavcom: ak máte radi trochu "iné" filmy, Bozk upíra je vaša šanca na príjemne strávené necelé dve hodinky. Freudistická štúdia o nadvláde a submisívnosti zabalená do upírskej metafory je najmä vďaka skvelému Cageovi predovšetkým v závere silná až mrazivá, hoci ju po celý čas nebolo možné brať "vážne".