Nick Tow

Je fakt, že tvorcovia si v tejto partii mariášu svoje karty sakramentsky strážia, márne sa im snažíme zízať cez plece. Mamet (scenár) sa neobťažuje obdariť svoje postavy nejakým psychologickým "obsahom" a podobne sa správajú aj ich repliky. Najmä prerod Edmonda zo "seriózneho" občana na odbrzdený vagón pomsty nemá v príbehu presnejšiu kresbu či nebodaj vývin - buďto beriete, alebo neberiete. Zvolená metóda funguje iba štvrtinu filmu a funguje ako teasing - dúfate totiž, že "za tým všetkým" niečo bude, že nastane zlom a po ňom príde niečo veľké a šokujúce. Lenže tvorcovia majú karty zakryté celý čas - a keď i ch v závere predsa len vyklopia na stôl, až sa nám nechce veriť, že miesto mariášových kariet držali v ruke celý čas detské kvarteto. Ale tie tri hviezdičky, ktoré som Edmondovi nakoniec predsa len pripol na hruď, nie sú len takou alibistickou známkou priemernosti. Okrem geniálneho Macyho film nesporne disponuje niektorými diváckymi atrakciami: a teraz nemám na mysli len tú natriasajúcu sa mulatku z peepshow (či krvavú sprchu v byte servírky, ktorú si horrorman Gordon samozrejme nemohol odpustiť) alebo pár podarených fórikov (kreditka). Temná melanchólia, prifarbovaná odleskom neónových reklám a citová vyprázdnenosť, ktorá si svoju dávku mužskej satisfakcie hľadá na nesprávnych miestach -to jediné v Edmondovi funguje pomerne spoľahlivo a doslova steká z obrazovky ako nejaký omamný dunihlav. Príbeh o chlapíkovi, ktorý chce pretrhnúť okovy každodenej, frustrujúcej rutiny a konvencií, aby si napokon nechal navliecť iné, podstatne tesnejšie okovy - hm, povedzme si to rovno, to je kurevsky banálne. A predsa som za tým všetkým napokon cítil akýsi tichý, mrazivý, takmer diabolský smiech.

Keby som si musel nasadiť "kritické" okuliare a písať trebárs serióznu recenziu, na Awake by sa našli všelijaké chybičky krásy... Ale tá neodolateľne "narkotická" atmosféra mi otupila senzory a závity natoľko, že som sa len tak tichúčko nechal unášať...tou sobotnou nocou, keď váhate, či si pustiť plyn alebo Air...

Príbehové "puzzle" sa v súčasnej kinematografii tak trochu zvrhlo do samoúčelnej "módy", ale Mŕtve dievča by som zo samoúčelnosti nepodozrieval. Komentáre niektorých kolegov sa obúvajú do nesúdržnosti a nepreviazanosti jednotlivých častí mozaiky, lenže presne takto to Karen Moncrieff podľa mňa chcela. Jej príbeh totiž nie je lúštením detektívnej krížovky, kde nás má každé ďalšie vyplnené políčko priblížiť k tajničke. Dúfam, že ma nikto neosočí zo spoilerovania keď poviem, že každá jedna kapitola filmu hovorí inými slovami to isté: na to, aby bola žena (dievča, matka, dcéra etc...) mŕtva, nemusí byť nutne po smrti. Samota, odcudzenie, strach - to všetko sú len iné tváre smrti - a ten karneval masiek sa, žiaľ, deje za nášho života. Aj preto je Mŕtve dievča najsilnejšie a najpresvedčivejšie práve v nedopovedaných etudách a zdanlivo ničnehovoriacich, často useknutých náčrtoch . Najprekreslenejší a najdoslovnejší je práve posledný príbeh venovaný samotnej "mŕtvej" hrdinke - a je žiaľ aj najslabší. (Keď Krista, šľapka z ulice, utešuje po telefóne svoju čerstvo zmlátenú "kolegyňu" a zároveň milenku a sľubuje jej, že spolu utečú z toho skurveného sveta - na otázku kam, odpovie, že tam, kde sú oblaky a stromy - v kontexte celého filmu toto vypasené klišé doslova zasviní celý zvyšok filmu.) Za normálnych okolností by to boli tri hviezdičky, tou štvrtou len pomáham tej mŕtvej babe z blata nepochopenia...

Zvrhlíkov a voyeurov varujem dopredu - erekcie, ejakulácie či exhibície s nadpisu Bukowského poviedky tu nie je toľko, aby kvôli tomu museli začať s krvopotným zháňaním. Stačí si v noci zapnúť v telke nejaký ten lepkavý kanál - a je vymaľované (hoci pripúšťam, že tam asi nikdy neuvidíme lákavo guľatučký zadok Ornelly Mutti, ani to, ako si dotyčná herečka s mačacím imidžom prepichuje svoje líčka obrovskou "sicherkou"...) Ferreri nám totiž servíruje skôr ťaživú existenciálnu drámu s neodmysliteľnou "autobiografickou" postavou opilca, flákača a erotomana s čudným vkusom. Keby sa takýto film nejakým zázrakom premietal v našich končinách v čase svojho vzniku, vyliezali by nám oči z jamiek. Takto vám sotva čosi odkiaľsi vylezie, ale čas strávený jeho pozeraním rozhodne nebude zabitý. Teda pokiaľ vám milé a malé filmové bizarnosti dokážu urobiť chvíľkové potešenie.

Originalita naozaj nie je najsilnejšou stránkou tejto mysteriózno-okultnej chuťovky, ale Bayona všetko doháňa dusivou atmosférou a vypätou emocionalitou, ktorá by mohla všetkým milujúcim matkám spôsobiť ku koncu filmu zástavu srdca. Prekrásna Belén Rueda a "kostlivka" Geraldine Chaplin svietia v tomto spektákli na tému "láska až za hrob" ako dve ľalie: jedna ešte živá, druhá tesne pred vytesaním do mramoru. Viva Espaňa!

Ak Mr. Brooksa vyzlečieme z kabátika vonkajších efektov, zostane telo mrzáka. Na to, aby sme mohli prižmúriť oči nad celým tým scenáristickým konštruktom, by musela mať táto "rádobydexterovská" story lepšiu réžiu, hercov a najmä nadhľad - aby ju vôbec bolo možné "brať vážne". P. S. Ak to tvorcovia napríklad mysleli "vážne" s tým nezatiahnutým závesom, tak vstupujem do štrajku proti demencii niektorých scenárov...

Ďalší z filmov, ktorý sa vďaka miestnym hodnoteniam nazaslúžene potáca pod hranicou 50 %. Aj keď téma neovplýva originalitou (tvorcovia vkusne vzdávajú hold najmä kultovke Rosemary´s Baby) darí sa budovať napätie aj atmosféru, nenájdeme tu nijaké prefláknuté rekvizity zapáchajúce ohňom a sírou a vôbec... Nebyť zbytočne naťahovanej stopáže, bol by to bez problémov šlapajúci štvorhiezdičkový psychothriller, akých sa nám nedostáva tak veľa, aby sme si ich mohli nevšimnúť. U mňa za 3 a pol.

Ils je rukolapným dôkazom, že TO ide aj bez tučnej produkcie, prešpekulovaného scenára či celeb-ritných ksichtov. Ils je ale zároveň dôkazom, že pokiaľ ZLO funguje ako čosi bezmenné, neznáme a metafyzické, je to vždy omnoho silnejšie, než keď nám pointa prezradí jeho meno a adresu. Ak ale naozaj ide o "based on the true story", nezostávalo zrejme tvorcom nič iné, než vyklopiť "holú pravdu". A tá je svojim spôsobom šokujúca, hoci nie tak, ako to máme v horrore najradšej. P. S. Čítajúc komentáre k remaku Oka, pod ktorým sú podpísaní aj Palud s Moreauom, oblúkom sa vrátim k úvodu tohto komentu: Oko je zrejme dôkazom, že napriek tučnej produkcii a celeb-ritným ksichtom to aj talentovaní chlapíci môžu úplne dokurviť.

Taký tichý, na pohľad nevzrušivý, minimalistický film, ktorého intenzita rastie úmerne k vašej ochote a záujmu nazrieť do "atentátnikovej" hlavy. Ak nazriete, máločo vám bude dávať zmysel: nie sme totiž v hlave vášho inštalatéra, ktorý myslí iba na pivo a holé kozy, ale v hlave človeka s duševnou poruchou. Preto sa v nej obdiv až zbožštenie mieša s nenávisťou a opovrhnutím, preto v nej málokedy jedna myšlienka dobehne do cieľa skôr, než jej skrížia cestu tri iné, preto počujeme, že v tom glóbuse niečo nebezpečne tiká. Iba majiteľ podobnej hlavy môže mať v jednom vrecku kabáta Salingerovu knižku a v druhom revolver. Možno to bude znieť zvrátene, ale aj tak si myslím, že v momente, keď Chapman stlačil spúšť, nelomcovala ním nenávisť, ale láska. Zbožštenie je krajnou hranicou citovej škály - a tú neraz nezvládajú ani duševne zdraví jedinci - nieto ešte magor. Predpokladám, že diablik pokušiteľ na pleci mu šepkal do ucha: keď si tú milovanú osobu nemôžeš privlastniť, privlastni si aspoň jej smrť.

Vo svojej dobe to bol určite neprehliadnuteľný, ľahko šokantný experiment s nábehom na kult. Dnes je to už skôr milá "nekončiaca" bizarnôstka, ktorej práve účasť mimozemského hermafrodita Davida "Stardusta" Bowieho dáva ten správne melancholický, dekadentný šmrnc.