Nick Tow

Hatchet je crossover v tom najlepšom i najhoršom slova zmysle. Ak by chcel nejaký horrorový panic absolvovať vzdelávací rýchlokurz na tému slasher, dostane k tomu ako bonus aj zopár ďalších "encyklopedických" hesiel navyše. Adam Green sa totiž zároveň odvoláva a občas i cituje z mnohých žánrových klenotov 70. a 80. rokov minulého storočia - a do svojho koktejlu mieša aj iné, než len "slasherové" ingrediencie. Takže tu máme na tácke vedľa seba atmosféru Louisiany z jej voo-doo atribútmi a atmosférou, kúsok z "Piatkov 13", niečo z monster a animal horrorov vrátane kôz:-) a v jednom momente dokonca príde k slovu aj bzučanie motorovky. Green je dôsledne "archaický" aj v použití formálnych prostriedkov vrátane trikov a na fajnšmekrov žmurkne očkom cameom Roberta "Freddyho" Englunda a Tonyho "Candyman" Todda, i obsadením Kane "Jason" Hoddera do úlohy hlavného záporáka. Apropos, hlavný záporák: aj na jeho vizáž sadne slovíčko crossover ako uliate a po filme si môžete urobiť privátnu anketu, z koho všetkého má ten týpek uplácaný svoj nádororvo-hrbolatý imidž. Takto vymyslený koncept sa pochopiteľne nemôže brať vážne a našťastie sa ani neberie. Naopak, Green sa celý čas zhadzuje, čvachtavo "fuckuje" a hláškuje ostošesť, pričom najmä vtípky z rangu "o blondínkach" tu lietajú zľava zprava len taký fukot. Dôvod, prečo napokon nemôžem ísť vyššie ako na 3 hviezdy je vcelku prostý. Ak sa tvorcovia filmu rozhodnú vedome rezignovať na akúkoľvek inú, než len "zábavnú" funkciu, tak sa teda chcem kráľovsky zabávať. Že sa až tak kráľovsky nebavím som pochopil vtedy, keď som zhruba po 60. minútach dostal chuť na kávu a išiel som si ju uvariť bez toho, aby som cítil potrebu stlačiť najprv na ovládači "pause". A to som človek, ktorý keď je v rauši, tak sa radšej doští, než by mal odskakovať na hajzlík, hoci aj s "pause".

Jeden z filmov, ktorý toho vie o mojom životnom pocite viac, než ja sám. Ak z tej vety nie ste príliš múdri, mohol by som ju rozviesť, ale sorráč, nestíham. Práve sa chystám zastreliť /sa/.

Kramer je učenlivým žákem Tonyho Scotta a kdo ujíždí na metodě zvané "klip-trip", ten si proslintá i kaťata. Škoda jen, že ty Civalem zmiňované "oslí můstky" jsou tak okaté a je jich více než Číňanů v Chinatownu, ale to je asi tím, že jak tak Kramer zběsile utíkal, asi neměl moc času přemejšlet. A ta závěrečná hokejová řežba se už ani nedala brát vážně, jak byla "chtěná". Pardon, blbá. Ale jelikož jsem se na tenhle film koukal po extra blbým dni a týdnu a moc nescházelo, abych místo nočního věnčení hafana vlítl do ulic v hokejové masce a s mačetou v ruce - dávám i protekční čtvrtou hvězdičku. Za to, že film zafungoval jako profylaxe. Spolykal mi dost adrenalínu na to, abych nakonec nevzal do rukou mačetu, ale vodítko. P. S. Souhlasím s kolegou Tomem Hardym. Taky mě dost vzala ta scéna s pedofilama a taky si myslím, že se zbytkem filmu moc nesouvisela. Při vší tý myšlenkový prázdnotě totiž nechci autora scénáře podezřívat z toho, že nám tím chtěl něco sdělit. Například to, že točit děcka na kameru a dělat s tím pak kšefty, je stejné zvrácené svinstvo, jako zatahovat jiné bezbranné děcka do hnusnejch mafiánskejch biznisů zkurvenejch dospěláků a nedejbůh rodičů.

Tarantinov rafinovaný "vzorec", ktorý ho v 90. rokoch minulého storočia katapultoval medzi filmársku extraligu, prestáva fungovať. Ak v minulosti jeho vybrúsené dialógy oplodňovali "pulpovosť" príbehov nečakaným kúzlom, v Death Proof sú brzdou - a zďaleka nielen preto, že nie sú vybrúsené ako inokedy. Schválne som použil výraz - brzda - poriadne našliapaná kára ju musí používať iba v nevyhnutných prípadoch. Tu na ňu Quenťo dupe takmer polovicu filmu - a keď tú svoju káru nakoniec predsa len poriadne nažhaví, sme na konci filmu a z úst nám zrejme vykĺzne: "a to je, kurva, všetko?" Celý Grindhouse si viac ako tri hviezdy nezaslúži, s tým, že Tarantinovi sa to vyšplhalo sotva na 2 a pol a Rodriguezovi kúsok nad tri. Priemer je teda 3 a čo si budeme nahovárať, pre pánov ako sú týto, je "priemer" vysvedčením, ktoré by sa mali báť ukázať rodičom...

Za tie farebne vymakané pohľadnice z Afriky som už pomaly siahal k tretej hviezdičke. Ale to by som nemusel čumieť na tento film, pekných obrázkových kníh z Čierneho kontinentu mám doma habadej. Pred obrazovku som si sadal kvôli príbehu a avizovanému adrenalínu - a ani jedného ani druhého sa mi veľa nedostalo. Splašeným a nekonzistentným strihom, ktorý mal zrejme napomôcť svižnosti deja, tvorcovia akurát mrzačia príbeh a potenciálnych epileptikov. O stotožnení sa s postavami či nebodaj vytváraní ozajstného napätia nemôže byť reč. Predpokladám, že to vizuálne kúzlenie chcelo byť Potemkinovou dedinou pre chatrný scenár, ale ani počítačovú adventúru nespasí vychytaná grafika, pokiaľ sa tá hra nestane interaktívnou. Ale jednu múdru myšlienočku filmu nemožno uprieť: malí Gustávovia sú často väčšie svine než tí veľkí...

Krížiť samurajský kódex s rapujúcimi černochmi, existenciálne témy s ironickými úškľabkami a komiksovú mafiánsku pulp story s orientálnou filozofiou - to by nemuselo skončiť dobre. Keby sa pod to nepodpísal Jim Jarmusch. Fakt by ma zaujímalo, kde berie ten bielovlasý chlapík tú svoju bohorovnú istotu a ľahkosť. Vlastne to tuším. Určite po večeroch číta Hagakure. P.S. Tvoji diváci ti rozumejú, drahý Jim. Aj nám chýbajú tie starobylé časy.

Skvelí Jackson a Ricci ťahajú z průseru nielen svoje postavy, ale najmä scenár, ktorý okolo polovice stratí súdnosť a ku koncu aj dych. P.S. Nebyť tej peknej muziky, neviem, neviem. Aporopos muzika: úplne prví bluesmani, ktorí to svoje drevné blues atavisticky napájali čiastočne z afrických koreňov a samozrejme aj z podnebia Mississipskej delty, tvrdili: v blues sa nedá klamať. Ani ojebávať. No...po tomto filme im dávam za pravdu. Tie občasné falošné "tóny" som počul na kilometer.

Vyčítať Apocalyptu absenciu myšlienky môže len niekto, pre koho je rozprávanie legiend a mýtov /ako správne poznamenáva Lima, ono "starobylé vyprávění lovců někde u ohně/ iba prázdnym žvatlaním nejakých primitívov. A pritom sú práve ony, teda legendy a mýty, pamäťou ľudstva, matériou, z ktorej je utkaný aj príbeh našej spupnej civilizácie. A ak má mať civilizácia budúcnosť, nezostáva jej iná možnosť, než sa vrátiť aspoň na okamih k ohníku a znovu sa započúvať do tých príbehov, v ktorých je možno kľúč. Našiel ho aj Jaguar Paw a zachránilo mu to život, hoci vieme, že len "dočasne". Gibson opäť raz dokazuje svoje rozprávačské kvality: na okamih nestráca tempo, maľuje čarovné obrázky a keď na chvíľu stíchne - to ticho "kričí"... Pri porovnaní /hoci bude pokuľhávať na obe nohy/ napríklad s takým Malickovým Novým svetom má Apocalypto síce menšie výhliadky na "nesmrteľnosť", ale ďaleko k nej rozhodne nemá...

Ak vám meno režiséra nič nehovorí, ale fičíte povedzme na "tromákoch", tak dielka tohto pána sú taká ich "light" verzia. Bechard sa urputne snaží o nadhľad a volí si k tomu najmä "hrátky" s filmovou intertextualitou: buď sa neustále odvoláva na iné filmy /v prípade Psychos in Love nám o. i. verne odcituje "sprchovú" scénu z Psycha/, alebo sa hrá na film vo filme /v jednej sekvencii vidíme aj štáb, natáčajúci scénu, na ktorú práve čumíme/. Chvíľami je to vtipné, chvíľami je toho "nadhľadu" trochu veľa a nudí. A dostávame sa k zásadnému problému: kedy je underground vedomou alternatívou k oficiálnej kultúre a kedy iba z núdze cnosťou, no najmä tou núdzou...? Vďaka pointe, ktorá si vtipne kopne do predstavy pokryteckých občanov o tom , čo je to "normálny" život /do krvi sa hádať s manželkou, či je lepšie dať si k obedu kura, alebo špagety/ som nakoniec vyberal disk z prehrávača s úsmevom. Áno, niekedy je normálnejšie vraždiť ako žiť sporiadaný život.

Škoda, že tvorcovia si toho zobrali na plecia trochu viac, než uniesli. Úvodná ochutnávka vás navnadí na "fincherovský" thriller o sériovom vrahovi, aby sa potom celý film - už podstatne menej svižne - preklopil do kriminálnej drámy, okorenenej štipkou sexuálnej psychopatológie a plným priehrštím teologických a filozofických otázok na tému: Dobro versus Zlo, resp. Boh versus Diabol. A nechýba ani obľúbená biblická vychytávka v podobe "synovraždy", ktorá ku koncu /a poviem to rovno, dosť násilne/ smeruje až k akejsi kresťanskej agitke. Nad štvrtou hviezdičkou som váhal dosť dlho a nakoniec sa mi vyšmykla z klávesnice len preto, že mám v podstate takéto kríženie žánrov celkom rád. Lenže s krížením je vždy kríž. Hrozí pri ňom, že zarytí milovníci čistokrvnosti budú trpieť ako Kristus na krucifixe.