nascendi

K sledovaniu som sa dostal iba náhodou, keď sa mi nechcelo ešte spať a prepínal som kanály. Dosť neobvyklé pri mojom plánovitom nahrávaní a pozeraní vybraných diel. A rovnako neobvyklé aj bolo, že som pri seriáli vydržal do pol tretej rána. Pri niektorých filmoch nevydržím bez zaspávania ani cez deň. Zaujal ma predovšetkým svojou autenticitou alebo tým, čo si pod ňou predstavujem. Teda že hrdinovia neboli žiadne nadpozemské bytosti, ale reálni ľudia s bežnými nedostatkami, vrah nebol odporným deviantom iba narušeným jedincom a postup na mieste činu ma fascinoval. To nebolo žiadne CSI ani NCIS s postavami, ktoré chrlia encyklopedické vedomosti z najrôznejších oblastí. Gillian Anderson poľahky presvedčila aj neveriacich, že zvládne nielen úlohu Scullyovej, ale aj superintendantky. Celkovo má seriál väčšiu cenu ako štyri hodinky odpieraného spánku. Najväčšie prekvapenie ma však čakalo pri druhej a tretej sérii, ktoré som už sledoval plánovito a v ktorých tvorcovia dokázali udržať nastavenú latku, i keď osobitne v tretej sérii, k tomu využili výrazne zmenený postup.

Nie som obdivovateľom a tobôž nie znalcom Picassovho neuveriteľne rozsiahleho diela. S výnimkou respondentov relácie Nikto nie je dokonalý nepoznám človeka, ktorý by z jeho diela nepoznal aspoň Avignonské slečny a Guernicu. Dokument dokázal na relatívne malej ploche previesť diváka jeho životom, v ktorom kľúčovú úlohu hrali ženy ovplyvňujúce jeho diela. Na konci filmu ma pobúrilo, ako gangsterský štát, ktorý nikdy nekúpil ani jedno jeho dielo, beztrestne ulúpil 3800 jeho obrazov. Tak to nejako v tomto svete chodí.

Spoľahnúť sa na náhodu a zopár známych hercov nie je najlepší nápad, keď sa človeku nechce spať. Na filmy tohto typu som dosť citlivý a zle znášam všetky nedostatky vyskytujúce sa v nich častejšie ako v iných žánroch. Okrem toho som si uvedomil, že známy Colin Farrell je síce obľúbeným hercom, ale pre inú skupinu fanúšikov. Celý film som pozeral v reálnom čase, teda aj s blbými reklamami, čo pridalo ďalšie zážitkové mínus. Film je to nezáživný, dialógy únavné a nádeje tvorcov sa upínajú k strieľačkám. Lenže tie už vidno v každom filme a ťažko je nájsť rovnováhu medzi napätím s profesionalitou a komickosťou alebo trápnosťou, ak sa niečo prepískne. Záverom iba toľko, že film nemusel byť nakrútený a ja som nemal byť chtivý jeho sledovania.

Všetko má svoje limity, iba ľudská hlúposť nie. Preto sme došli do dnešného stavu a vytrvalo postupujeme ďalej. Nedávno som čítal, že obnoviteľné zdroje energie, recyklácia a ďalšie preferované spôsoby oddialenia doby keď prídeme do bodu, z ktorého už niet návratu, majú zanedbateľný účinok oproti zníženiu počtu narodených detí, ktorý je kľúčový. Nad problematikou, ktorú približuje Posledná výzva sa zamýšľam desiatky rokov a desí ma, že v prípade exponenciálneho rastu vnímajú riziká v dobe, keď je možné vývoj zmeniť, iba vedci pranierovaní masou a v čase, keď riziko pociťujú masy, je vývoj nezvratný. Dokument je zaujímavý, i keď nie je komplexný, ani dokonalý. Nedozvedel som sa z neho asi nič, čo by som už nevedel (asi iba osobnosti zakladateľov Rímskeho klubu a myšlienku, že žiadna forma zriadenia nezaistí zmenu globálneho správania sa ľudí), ale užil som si jeho sledovanie. Prekvapil ma minimálny záujem užívateľov ČSFD. Dodatočne som si spomenul na sklamanie, ktoré mi pripravil Stephen Hawking názorom, že ľudstvo sa bude musieť presídliť na inú planétu. To je predsa metóda, ktorú uplatňovali pravekí ľudia a dodnes funguje u našich počerných spoluobčanov, ktorí po pár rokoch "vybývajú" zadarmo pridelený byt a vzápätí sa s veľkým krikom dožadujú pridelenia nového, väčšieho a lepšie vybaveného. "Tudy cesta nevede".

Dietera Hallervordena si pamätám, keď pred štyridsiatimi rokmi na viedenskej televízii bežali jeho vtipné skeče pod názvom Nostop Nonsens. Oprávnene som bol zvedavý ako zvládne náročnú úlohu športovej legendy, ktorá sa všemožne vzpiera infantilnej atmosfére domova dôchodcov. Úlohy sa zhostil so cťou, k čomu mu pomohlo aj to, že bola dobre napísaná. Aj keď sa dejová línia sa nelíšila od podobných snímok, v ktorých sa seniori na sklonku života pokúšajú vzoprieť jednosmernému toku času a naposledy vykonať niečo významné. Škoda, že sa im to vždy podarí, lebo tým tieto filmy strácajú na vierohodnosti. Ak by vo filme nebol ten klišéovitý záver, dal by som aj slabé štyri hviezdičky, pretože zvyšok filmu bol preniknutý, na nemecké pomery neobvyklou, človečinou.

Neplánovane som si pozrel Práskača, lebo som považoval za dobrý nápad vidieť Dwayna Johnsona aspoň v jednom filme. Málo som očakával, málo som dostal. Z celého filmu ma zaujala iba dilema, či je väčšie svinstvo, keď zákonodarci ustanovia neprimerané tresty za zločiny spojené s drogami vo falošnej viere, že tým dostanú drogy z ulíc alebo, keď polícia využívajúc tieseň z takého trestu, si z riadneho občana urobí vydierateľnú figúrku, ktorá časť špiny vezme na seba. A naraz som mal z jedného svinstva dve, pričom nie je rozhodujúce, ktoré je väčšie. Ale film ma nejako extra nepotešil, ani nepobúril, tak tri hviezdičky sú až-až.

Linklaterovu trilógiu som sledoval v poradí 2-1-3, pričom jednotkou pre mňa ostáva dvojka, čo je v rozpore s mienkou väčšiny. Ja som vnímal tie tri beforovky ako počas očarenia, počas precitnutia a počas dezilúzie. Napriek prudko odmietavým vyjadreniam niektorých mojich obľúbencov (mat.ilda) považujem aj túto časť za zaujímavú, závažnú a mne blízku. Predpokladám, že mnoho manželských, či mileneckých dvojíc prešlo touto fázou bilancovania, či prehodnocovania, ktorá nie je príjemná, pretože ukazuje rozdiel medzi očakávaniami a ich naplnením. Napriek tomu, že ide o čisto konverzačný film, ktorý by bol vhodný aj do divadla, som sa ani na chvíľu nenudil a hlášky typu (hele kozy a ahoj pse) ma vôbec nepobúrili, lebo takto nejako sa množstvo ľudí vyjadruje bez toho, aby v tom videli niečo neprirodzené. Písať o hereckých výkonoch je zbytočné. Zvládli to obaja, i keď Julie Delpy o poznanie lepšie. A tak ako u Bournovskej trilógie, aj u tejto si prajem, aby nikto neprišiel s nápadom spraviť z toho tetralógiu, veď KDD (každý dolár dobrý).

K horolezectvu mám pomerne vlažný vzťah, ale kompenzujem to obdivom k filmom Pavla Barabáša. Ani tentokrát nesklamal, keď divákom priblížil vrcholný horolezecký, ľudský i filmársky zážitok spojený s dvojtýždňovým lezením po hrebeni Tatier. A to v zime. Neboli potrebné žiadne triky na to, aby diváci mohli sledovať, ako obaja mladíci siahajú na dno svojich síl po tom, ako to ten tretí vzdal. A za seba môžem povedať, že pri niektorých záberoch som pociťoval závrať aj keď som bol fixovaný v pohodlnom kresle.

Netajím sa tým, že ma preteky Formule 1 nezaujímajú. K filmu ma pritiahol fakt, že Rivalov vyniesli užívatelia ČSFD na 13. miesto medzi najlepšími filmami všetkých dôb. Rešpektujem to, aj keď si myslím, že fanúšikov Formuly 1 bolo mnohonásobne viac, ako fanúšikov filmu. Rád uznávam, že réžia, strih a hudba vytvorili atmosféru, ktorá strhla aj mňa. Nie som formulový odborník a je mi úplne jedno, akých technických chýb sa tvorcovia filmu dopustili. Bol to film o súperení, ktoré je súčasne zvláštnym druhom priazne, o tom, čo sa získava víťazstvami a čo stráca prehrami. Bol to film o dvoch rôzne založených pretekároch, ktorí napriek odlišnosti vystúpili na rovnaký vrchol. Rivali sú mimoriadnym, zaujímavým a strhujúcim filmom, ktorý však podľa mňa nepatrí ani do prvej stovky najlepších filmov všetkých čias.

Dokument, ktorý je preplnený nostalgiou, spomienkami na časy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Nie som fanúšikom hudby, ktorá tam v úryvkoch zaznievala, ale zaujal ma zúfalý a chvíľami aj úspešný zápas o prežitie v podmienkach digitalizácie hudby. Zažil som dobu bakelitových platní (rozbitných), neskôr vinylov SP, EP, LP, cievkových, neskôr kazetových magnetofónov, CD, DVD, mp3 a v súčasnosti už nastupuje doba, ktorú avizoval Bill Gates, keď si ľudia nekupujú a nezhromažďujú nosiče, ale si na ju cez internet objednajú, zaplatia, vypočujú a je vystarané. Je jasné, že technika a hudobníci sa vzájomne ovplyvňujú a v tom zápase o prežitie sú aj straty, akou bol zánik štúdia Sound City.