nascendi

Čakal som niečo, ako film o drogách. Veď gamblerstvo je podobná závislosť ako drogy. Bol som príjemne prekvapený, keď sa pred mnou odvíjal príbeh bez klišé, príbeh, ktorý aj diváka, ktorý vie iba to, že nejaké karty existujú a matne si spomína, že pred rokmi si zahral, sedmu, žolíka alebo kanastu, dokázal vtiahnuť do seba. Príbeh, ktorý si s chuťou a im príslušnou profesionalitou odohrali herecké esá, pričom dobre boli vybraní i herci epizódnych postáv. Príbeh, ktorý nekončil hollywoodskym happy endom, ale iba hráča po komplikovanom ubehnutí jedného kola opäť postavil do štartovacích blokov.

Táto sfilmovaná divadelná hra si vyžaduje pozorné sledovanie, inak divák príde o niektoré aspekty vzájomných vzťahov a hrané, či sprostredkované epizódy príbehu. Fascinovalo ma herectvo Geraldiny Page v úlohe Carrie, čo sa ale nedá povedať o Deanovi Martinovi, pri ktorého prehnaných gestách som takmer trpel.

Na obed guľáš, večer guľáš. Na obed jedlý, večer žánrový. Neobľubujem horory, založené na ľakačkách, neobľubujem filmy založené na zvratoch, ktoré presmerovávajú žáner i dej, aby ho neskôr neumelo spojili s predošlým. Nebol som síce znechutený, iba som nezaujato sledoval čo sa na obrazovke deje, potešilo ma zopár známych pesničiek a bol som celkom rád, keď film skončil.

Keďže som videl najprv Threads poskytol mi The War Game iba niekoľko zaujímavých momentov. Tých dvadsať rokov, ktoré delia oba filmy je citeľných. V dobe vrcholiacej studenej vojny a nukleárnych pokusov poskytoval tento film akú-takú predstavu, aké by to bolo keby ... Ibaže tá predstava bola limitovaná dostupnými poznatkami, vyčlenenými prostriedkami a tiež ohľadom na divákov, ktorí by plnú pravdu neuniesli. The War Game (1965), Threads (1984). Ktovie aká by bola aktualizovaná verzia zo súčasnosti. Počas tých 34 rokov, ktoré od nakrútenia Threads uplynuli sa nezaháľalo ani na jednej strane.

Iba výnimočne mám taký pocit, ako pri tomto filme. Uznávam, že trojica hercov bola uveriteľná, hudba vydarená, režisér sa pokúšal o akúsi inovatívnosť v skladbe filmu, takže objektívne nemám filmu veľmi čo vyčítať. Veď ani nevyčítam. Problém však je, že ma absolútne nezaujal. Dopozeral som ho poctivo bez rýchloposunu do konca. A nič. Takže ani komentár nič. Veď ako sa dá písať o tom, čo preletí okolo vás a nezanechá ani najmenšiu stopu?

Som rád, že som sa po dlhej dobe dostal k tomuto filmu, z ktorého si väčšina divákov zapamätá iba množstvo detí derúcich sa v priamom prenose na svet. A bez váhania mu pridávam hviezdičku. Vôbec neriešim opisované morality, feminizmus, miesto tohto filmu v tvorbe Věry Chytilovej. Riešim iba životný výkon Dáši Bláhovej, precízny aj v detailoch. To jej klaunstvo navonok mi vzdialene pripomenulo najlepšie filmy Giulietty Massini. Až na občasnú stratu tempa som bol nadmieru spokojný. Takže, ať si kdo chce, co chce říká, odo mňa je to za štyri.

Nemal som v úmysle hodnotiť ani komentovať záznamy divadelných predstavení. Radošinci sú však mojou srdcovou záležitosťou, ktorá rozpúšťa aj tie najlepšie úmysly. Nedostal som sa na predstavenie v divadle, takže som s vďakou prijal na Vianoce ponúknutý záznam z predstavenia. Hra o láske patrí k lepšej polovici produkcie radošincov. Má všetky atribúty predchádzajúcich úspešných hier. Nemôžem povedať, že pre mňa noví herci dobre zapadli medzi ostatných, keď "ostatným" je už iba Stano Štepka. Štyri hviezdičky sú iba štyrmi najmä preto, že hudby je akosi priveľa a už to nie je Melkovičova hudba.

Veľmi známa a aj obľúbená rozprávka ma ani v detstve nezaujala. Kulisy, kostýmy a maľovanie hercov mi v detstve boli cudzie, v dospelosti boli znakom nedostatku peňazí na výrobu. Plejáda skvelých hercov nezachránila scenár ohlodaný snaživými cenzormi na nezaujímavé a nevtipné texty. Zázrak sa nekonal, filmy z tejto doby nemôžu byť z princípu dobré.

60-ročná rozprávka dopraje orientovanému divákovi presne to, čo od nej očakáva. Iné hodnotenie, ako troma hviezdičkami by prezradilo, že film pokladám za to, čo nie je a asi ani nechcel byť. Zmierlivému hodnoteniu napomáha humorný nadhľad, ktorý nevyprchal ani po rokoch. Film nie je žiadnou perlou, ale raz za štvrťstoročie je možné sa pri ňom zabaviť a spomenúť si na časy, keď takéto filmy boli osviežujúcim vánkom v záplave ostblokových filmov.

Rozsahom menší, ale námetom i spracovaním podobný cyklus, akým je o päť rokov neskôr nakrútený seriál Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Na takýchto dielach sa nedá veľa pokaziť, pretože autenticita prípadov je dostatočne atraktívna na to, aby zakryla aj prípadné chyby tvorcov. Dôležitá je aj edukatívna stránka týchto prípadov, vďaka ktorej môže mať divák vyhranený názor na problematiku trestu smrti v osobitne odôvodnených prípadoch.