Lhurgoyf

Chieh Yuanovi (Jet Li) sa podarí utiecť zo spárov podllého generála, ktorý mu pri potyčke zabije otca. Vyčerpaného a nevládneho ho prichýlia mnísi v šaolinskom kláštore, kde ho postupne múdry majster zasvätí do tajov budhizmu, šaolinských pravidiel a umenia kung-fu. Chieh ale myslí len na jednu vec - na pomstu... Na tisíc krát omieľaný príbeh o krivde, tvrdom výcviku, a následnej pomste sme si už pri kung-fu filmoch zvykli, a samozrejme nám to vôbec nevadí. Na ne sa predsa pozeráme len kvôli jednomu - nádherným súbojom. A v Kláštore Šaolin si ich užijeme do sýtosti. Pomer kecačiek k súbojom je tak 1:5 v prospech akcie. A to akej! Bez použitia akýchkoľvek filmárskych trikov, čínski herci (teda majstri bojových umení) skutočne "valia" a predvádzajú vrchol svojich telesných schopností. Jet Li je vskutku výborný, vtipný a aj v tejto jeho prvotine predvádza, že i on je skutočným majstrom. PS: Úvodná a záverečná pesnička je ozaj chytlavá.. Šaolin lin lin, šaolin lin lin... tadadadadááá!

Manželia Ka-yui a Ching vedú obyčajný, až nudný život. Oživiť im ho má spoločná dovolenka v Európe. Problém ale nastáva v deň odletu - Ka-yuiovi zmizne z parkoviska auto a to rozpútava až hysterickú hádku, kedy on chce ohlásiť krádež na polícií a ona naopak nechce zmeškať lietadlo. Rozhádaní sa rozídu. Ka-yui začne okamžite pátrať po svojom aute a má neuveriteľné šťastie - nájde ho opustené stáť v zapadlej uličke. Aké je jeho prekvapenie, keď ho v momente obklúčia gangsteri, ktorí zakrátko postrieľajú celú ozbrojenú policajnú hliadku a vydajú sa na útek spolu s Ka-yuiom ako rukojemníkom. Ching, zhrozená neschopnosťou polície spraviť akýkoľvek krok k jeho záchrane, sa vydáva po jeho stopách na vlastnú päsť... Love Battefield je výborne natočený thriller s výbornou kamerou, solídnymi hereckými výkonmi a napínavým príbehom. Je to hlavne príbeh o láske, vytrvalosti i morálky. Za geniálne scény pokladám tú s vyhodením tašky plnej kokainu doprostred dialnice a samozrejme čistiaci a zároveň veľmi dojímavý záver. Výborné.

Dvaja režiséri - Ryuhei Kitamura a Yukihiko Tsutsumi sa raz na Filmovom festivale v Berlíne (počas nejakej nočnej pijatiky) vzájomne vyzvali na súboj. Na súboj v natočení filimu. Podmienky sú takéto: 1. Film musí byť o vzájomnom dueli dvoch postáv. 2. Odohrávať sa môže len v jednom prostredí. 3. Natáčacia doba - maximálne 7 dní. O tom, ktorý film je lepší, rozhodnú diváci na festivale. Režisér Tsutsumi vytvoril film 2LDK a Kitamura zas Aragami. Pozrime sa teda naň. Príbeh je jednoduchý. Do starého chrámu niekde v horách prichádza z bitky samuraj so svojim ťažko raneným spolubojovníkom. Tu ich privíta tajomný správca, tvrdiaci o sebe, že je nesmrteľný a požadujúci, aby ho samuraj zabil... Celý film teda vidíme, ako tieto dve postavy vedú medzi sebou rozhovor, popíjajú vína z rôznych kútov sveta, pričom sa príbeh plny nečakaných zvratov pomaly odvíja ďalej. Dej je v druhej polovici spestrený ozaj efektnými súbojmi, po ktorých si postavy opäť sadnú a opäť vedú ďalšie a ďalšie rozhovory. To všetko v jednej miestnosti, za jedného osvetlenia a počas jedného dňa. Je to iste zaujímavý experiment, na ktorom je úžasné sledovať, čo sa i za tak obmedzujúcich podmienok dá vytvoriť. Pre mňa bol film ale občas nudný, pretože som predsalen viac zaťažený na tie akčnejšie scény, než na siahodlhé diálogy. I tak vám ho musím odporučiť. Už len za tú nepopierateľnú originalitu.

Victor Salva má talent. Vie slušne režírovať, pekne pohybovať kamerou, i v správnom momente použiť nejakú tu ľakačku. Na čo ale doplatil teraz, je stupídny scenár plný dementných dialógov a ešte dementnejších postáv. To, čo ma pri filmu držalo, je hlavný záporák Creeper. Vždy, keď sa coolovo zaksichtil do kamery, vyceril zuby, poupravil si klobúk, či roztiahol krídla - tieto momenty som len gurmánsky vychutnával. Creeper má proste štýl. Rád by som videl, ako by sa Salva popasoval s žánrovo príbuznou Nočnou morou, či Piatkom trinástym.

Už len úvod predstavenia Gappy na LFŠ nás ohromne navnadil, keď sa na javisku postavila papundeklová replika Tokya a pár odvážlivcov ju začalo demolovať. A čo potom počas filmu, keď skutočný kríženec sliepky s dinosaurom začal predvádzať to isté? Tento film je kúzelný hlavne tým, že japonskí tvorci zamýšlali celú Gappu vážne a bez kúska irónie ju vydávali za katastrofický film. V skutočnosti sa celé kino nemohlo prestať smiať. Zásluhu na tom má i geniálny český dabing s naprosto neuveriteľnými hláškami. Reportérka vidí útvar podobný obriemu vajcu a s vážnou tvárou zahlási "To je kámen, ne?" Americký všeznalý odborník nabáda japoncov, aby počúvali malého domorodého chalaniska, ktorý stále len opakuje "Gappa se hněvat! Gappa se moc hněvat!" s hláškou "Poslouchejte toho kluka, ví toho víc, než my všichni dohromady." Jeden z hlavných hrdinov v iskrivom momente lišiacky žmurkne na svoju kolegyňu a povie "Ej, ty moje fotoreportérko". Na konci sličná reportérka precitne, uvedomí si zmysel svojho života a zahlási "Tak já se radši vrátim ku plotně." Jedným slovom - úžasné.

Andy Lau je sebavendomý neporaziteľný majster v populárnej hong-kongskej stolnej hre zvanej Mahjong. Možno i kvôli tomu sa stále vykrúca z neustáleho naliehania jeho dievčaťa k spoločnému manželstvu. Pri jednej hre to zájde až tak ďaleko, že ho preklaje a on zrazu začne prehrávať. Príde o všetko, aby nakoniec vo veľkej národnej súťaži vyhral a získal späť svoju lásku? Eh, áno. Práve som vám vyzradil celý príbeh hong-kongskej komédie Fat Choi Spirit. Film nie je o príbehu, ale o humore vyplývajúceho zo situácii pri partiách Mahjongu. Ako človek, ktorý o pravidlách Mahjonngu vie asi tolko, ako o spôsobu stravovania velerýb, som zostal v značnej nevýhode. Veľa času totiž kamera dramaticky zaberá symboly na kockách, slovné prestrelky v odborných Mahjongáckych výrazoch a špeicifické hracie finty, ktoré sa nedali pre nezasväteného pochopiť. Scény, v ktorých malo vládnuť napätie z vývoja situácie hry, som spoznal len vďaka tomu, že pri nich hrala napínavá hudba a hráči sa nervózne potili.

Nie, nenapíšem vám komentár, napíšem vám príbeh. Príbeh o dni, ktorý zmenil zmysel môjho života. Takže, začínam. V jeden pekný deň sme sa na Letní Filmové Škole rozhodli spolu s ďalším uctievačom vomit screenu - Sith lordom Cooperom - zájsť na projekciu nášho vytúženého filmu Kameňák 2. Keďže sa projekcia odohrávala v letnom kine a prišli sme neskoro, trávnik už bol zaplnený vyznávačmi "kamenného humoru", ktorí už netrpezlivo posedávali a čakali na film, ale najskôr i na príchod všeobecne obľúbeného režiséra Zdeňka Trošky. Ten dokonca kvôli LFŠ prerušil svoje natáčanie tretieho pokračovania a prišiel k nám priamo z Kameňákova. Konečne nastal ten vytúžený okamžik a na javisko prišiel ON. Uvádzačka najprv dlho a pútavo o Zdeňkovi hovorila, priam dopodrobna analyzovala jeho úžasné filmy a skvostný humor. V tom sa náhle rozpršalo a všetci vytiahli dáždniky. Keď sa pani uvádzačka spamätala z letargie jej pochvalných slov a uvedomila si, že prší, a že tam Zdeňek stojí len v jeho typickej krátkej košeli, promptne (a s určitým rozhorčením) vyzvala divákov, aby pánovi režisérovi nejaký ten dáždnik nad hlavou podržali. Po chvílke trápneho ticha, zachoval pohotový Zdeněk chladnú hlavu a odvetil "Ale néé, to je dobrý". A tak tam mokol a mokol, až mu pani uvádzačka konečne nepredala slovo. V tom sa všetkým rozžiarili andělské tváře, a s nadšením počúvali jeho zaujímavé rozprávania z natáčania i zo života, v ktorých často používal slová ako "hovno", "nadržená bába Kropáčková", či "herecké hvězdy formátu Helenky Vondráčkové a Martina Maxy". A všetci sa od zábavy "řachali smíchy" a úprimne bavili. Po jeho úvode sme mu všetci zatlieskali a tešili sa na projekciu, ktorá ak mala byť aspoň z polovice tak zábavná, ako sám pán Troška, bola odsúdená k obrovskému úspechu. Po menších peripetiách sa spustil film. Keďže bol trávnik obsadený "lidmi navezenými z venkova, kteří by se Kameňáku smáli i kdyby nefungovala promítačka", čakali sme salvy smiechu, záchvaty nespútanej zábavy a vzájomných poplácání sa medzi členmi rodín typu "hele mámo, to byl ale výbornej fór!" Ale... nič sa nestalo!! Na projekcii sme (v rámci nášho všeobecného sebemrskačstva) vydržali 20 minút a ak poviem, že sa ľudia vlažne zasmiali tri krát, tak to preženiem. Nechápali sme to. Kam ten svet speje, keď sa už ani Troškovým filmom nikto nezasmeje? Znechutení z tohoto faktu sme sa s Cooperom zbalili, nechali film filmom, a radšej zašli do hospody. A pri niekoľkých pivách sme sa do noci bavili o našom bohovi Zdeňkovi a jeho neprekonateľnom prínose do českej, ale i svetovej kinematografie.

Aký film sa tak môže skrývať pod anglickým názvom Attack the Gas Station!? No predsa netradičná kórejská čierna komédia, vzdialene pripomínajúca Tarantinovskú filmárčinu! V úvode vidíme štyroch chlapíkov, ako bez dôvodu demolujú jednu čerpačku. Na to sa obraz zastaví a titulok sa pýta "Prečo to robia?" Dej sa vráti o niekoľko chvíľ neskôr do čínskej reštaurácie, kde sa spontánne dohodnú na útoku a ďalší titulok nám oznámi "Pre zábavu!" Dej je vpodstate strohý, kde šéf čerpačky pred týmito výtržníkmi schová celú tržbu a tak im nezostáva nič iné, len obsadiť stanicu, zamestnancov zavrieť do jednej izby a sami vyberať od prichádzajúcich vodičov za natankovanie plnej nádrže peniaze. Keďže nemajú ani poňatia, ako sa pracuje s čerpacím zariadením, a keďže klientela je rôzna, vznikajú rôzne vtipné situácie a gagy, a v závere si užijeme aj obrovskú melu medzi poslíčkami čínskeho jedla a mafiou. Je to príjemne oddychový film, ktorý sa na nič nehrá, a zároveň ani ničím neprekvapí.

Star Trek je celosvetový fenomén. Žiadny iný seriál, či film nemá takú fanúšikovskú základňu, ako práve on. A to by ste neverili, čo sú ľudia schopní spraviť, aby sa aspoň trošku priblížili svojej modle. Začína to pri chodení na všetky Trekovské zrazy, pokračuje cez nosenie uniformy bežne počas dňa, zbieraním rôzneho "merchandisu", a končí pri zmene mien na mená svojich hrdinov, plastických operáciách a maniakálnemu posadnutiu všetkým, čo i len vzdialene pripomína seriál. Tento dokument mapuje všetko podstatné, nenecháva si ujsť tie najbizarnejšie, i najdojímavejšie momenty a zábavnou formou informuje o celom kulte.

Klenot svetovej kinematografie nemôže byť vnímaný očami priemerného diváka. Ten totiž nepochopí expresionistický nádych štutgartskej školy, ktorá nabáda k podrobnejšej štúdií jemných odtieňov freudovského nihilizmu a klasickej, ba až dokonale čírej šopenhauerovej voluntaristickej narácie. Kdežto v prvej polovici poukazuje priam kongeniálny režisér Zdeněk Troška na nebadané nuancie sartreovského dualizmu, neskôr sa snímka plne rozvinie do jasne znejúcej parametrickej mizanscény, ktorá sa dá prirovnať jedine k nadčasovým maľbám Paula Gogaina a inklinuje k postupom Lyonskej školy začiatkom dvadsiateho storočia. Bravo, majstre.