Lhurgoyf

Úbohý zlodejíček Deok-gun (Joong-Hoon Park), ktorého zatiaľ najväčším lupom bolo vybielenie obsahu klobúka invalidného bezdomovca na ulici, má byť prečo nadšený. U človeka, ktorému pomohol vyviaznuť z hrozivo vyzerajúcej dopravnej nehody, a ktorý je teraz v kóme, totiž objavil zaujimavý list. List, adresovaný kazateľovi Kimovi, totiž hovorí o poskytnutí finančného daru v hodnote 100 miliónov wonov na výstavbu kostolov v zapadnutých dedinkách Kórey. Úloha je teda jasná - vydávať sa za pobožného kazateľa, a zinkasovať finančný obnos. Také ľahké to ale nebude, hlavný kňaz je totiž na dva týždne odcestovaný a Deok-gun je za ten čas donútený kázať v miestnom kostole...Hlavný problém filmu Hallelujah je jeho rok výroby - 1997. Razantný rozvoj kórejskej kinematografie, príliv obrovských peňazí, filmárskych talentov, totiž nastal až o dva roky neskôr. Hallelujah sa teda skôr podobá na ktorúkoľvek Hong-Kongskú komédiu (samozrejme bez bojových umení), v ktorej humor stojí hlavne na dialógoch. Dialógoch, v ktorých sa strašne rýchlo a strašne veľa kecá, všetci sa pritom divne ksichtia do kamery, divákovi tak naznačujúc, že by sa mal smiať. Bohužiaľ, ja som bol mimo, vtipných situácií je totiž strašne málo a humor len zriedkakedy funguje. Jediným lákadlom teda zostáva zvedavosť nad prvou úlohou mladučkého Tae-hyuna Chaa, ktorý už o štyri roky neskôr zažiaril v nádhernom filme My Sassy Girl. Aj tu vás ale musím sklamať, Tae-hyun síce v úlohe pubertálneho spratka vyzerá veľmi vtipne, ale na plátne je dohromady niečo pod dve minúty. Zaujímavosťou teda zostáva, že Tae-hyun Cha a Joong-Hoon Park sa o sedem rokov opäť stretli v komédií - konkrétne Two Guys, tentokrát už ako rovnocenní partneri, ktorá síce dopadla priemerne, ale odporúčam vám ju viac, než Hallelujah. Amen.

Stredoškolák Aoki sa prebúdza v zdemolovanom vozni metra. S veľkým šokom zisťuje, že všetci jeho spolužiaci a učitelia sú mŕtvi. Z posledných síl sa vypotáca von z vagóna, aby zistil, že sa nachádza v zasypanom tuneli, kde nájde nažive ustráchanú spolužiačku Seto. Nad otázkou, čo mohlo spôsobiť túto dopravnú nehodu ešte nerozmýšľa, pretože nažive sa objaví tretí človek - triedny šprt, ktorému z celej situácie ruplo v bedni a ktorý ich začne ohrozovať nožom. Po hektickom úteku z tunela všetko len začína. Aoki a Seto sa totiž ocitajú na otvorenom priestranstve, kde ich čaká nepríjemné prekvapenie. Z neba totiž "sneží" hustý biely popol, ktorým je všetko navôkol zasypané a z inak živého Tokya je vidieť len trosky a ruiny... Dragon Head je katastrofický film, s ohromnou vizuálnou stránkou. Samotné stvárnenie bezútešného postapokalyptického sveta je proste úžasné, rozhodne jedno z najlepších, čo som kedy videl. Digitálne dokreslované biele nebo, neustále padajúci popol, nekonečné pláne ničoho, rozbité sutiny ulíc a zombíkoidný ľudia - to vytvára parádnu "úchylnú" japonskú atmosféru. To, čo filim zráža do jeho priemeru je jeho nulový dej. Postavy vpodstate len chodia z jedného miesta na druhé, neustále plačú, sú zo svojho údelu doslova zdrvené a pokladajú si filozofické otázky ako "Kto som?", "Čo tu robím?" "Prečo som prežil?" - takmer ako z každého druhého anime. Veleúspešnú mangu, podľa ktorej snímok vznikol, by som si veľmi rád prečítal, ale samotný film, ktorý je naviac strašne dlhý, bohužiaľ často skĺzava do nudy.

Kang už nie je tým, čím býval. Už to nie je ten surový, impulzívny detektív, ktorý nejedná podľa predpisov, opovrhuje nadriadenými, a nechá nepriateľov najprv ochutnať silu svojich pästí a až potom sa pýta otázky. Stal sa z neho uhladený žalobca vyšetrujúci tie najzapeklitejšie prípady s patričnou gráciou a odťažitosťou - do bitky sa už totiž nevrhá sám, ale radšej necháva za seba bojovať bandu detektívov, zatiaľ čo on sa z diaľky len prizerá (!!) Táto zmena žánru ma trošičku sklamala, hlavne prvá polovica je plná siahodlhých dialógov bez nejakého výrazného drajvu. Našťastie sa to všetko v druhej vylepší, začne nastupovať poriadny politický thriller so špinavými intrigami a vysokou hrou o moc a peniaze, zatiaľ čo Kangov charakter a správanie sa pozvoľna mení z pokojného na maniakálne....

Rok 1969 je rokom dvoch študentov - Kena a Adamy - ktorí vzdorujú autoritám, zaužívaným školským pravidlám a zastaralým tradíciám... Obaja sú nebojácni, konajú impulzívne na základe svojho rozumu, veria v to, čo si myslia, že je správne. Preto sa Ken nebojí zabarikádovať školu, vyvesiť protestné transparenty a buričskými heslami "vymaľovať" interér budovy, aby zapôsobil na jednu krásnu spolužiačku. Tým to ale nekončí, naopak, celé dobrodružstvo sa len začína! Poviem to narovinu, film 69 je proste nádherný. Krásne a veľmi príjemne sa na neho pozerá, je plný humoru, zaujímavých scenáristických situácií, svižnej dobovej hudby a v neposlednom rade i skveých hereckých výkonov. Hlavne Satoshi Tsumabuki ma začína čím viac udivovať a rozhodne je to jeden z najcharizmatickejších hercov súčasnej mladej japonskej generácie.

Adrianov komentár je faktograficky vskutku vyčerpávajúci, takže ja sa skôr pokúsim zhodnotiť samotný film. President's Last Bang je primárne cielený na juhokórejské publikum. Sám režisér Sang-soo Im na otázku, či zahraničný divák z deja nebude zmätený, odpovedal v zmysle, že taký divák ho nezaujíma a film mu nie je určený. Neznalosť kórejskej histórie (a povrchné znalosti skutočne nestačia) je teda veľkým mínusom, pretože často sa nedá pochopiť, prečo postavy konajú tak ako konajú a prečo je dej taký zvláštny. Nechápeme, prečo šéf KCIA spolu so svojimi štyrmi (!!) spolupracovníkmi chce zabiť prezidenta Parka, s ktorým má očividne priateľský vzťah (a vysvetlenie, že to koná v záujimu lepšej budúcnosti mi nestačí). Nechápeme, prečo je prezident tak málo strážený, keď spomínaní štyria ozbrojenci s revolvermi vystrieľajú všetkých Parkových bodyguardov, obsadia dom a dokonca sa im darí tutlať všetky dohady o jeho smrti. Nechápeme konanie Parkovho vraha - Jae-gyu Kima, ktorý po vražde odchádza do Blue House (obdoba amerického White House), tu zvoláva celý vládnuci kongres a na ich prekvapenie sa snaží o prevrat, zatiaľ čo nikto z nich nemá o Parkovej smrti ani poňatia. Na druhú stranu, film je pekne natočený, má svoj spád a nedovolí divákovi nudiť sa. A to je možno aj dôležitejšie, než niekoľko nezrovnalostí, spôsobených mojou neospravedlniteľnou neznalosťou :/

Man-cheol to má v živote zariadené fajn. Pracuje ako taxikár, berie stabilný plat a má dve ženy. To má predsa svoje výhody - sex dva krát do dňa, dvojnásobná porcia domácej stravy, a v neposlednom rade i finančá výpomoc od jednej z nich. Jediná nevýhoda spočíva v tom, že o sebe navzájom nevedia - každá z nich žije v presvedčeni, že Man-cheol je pre nich tým jediným. Problém nastáva vtedy, keď raz v práci nechcene chytí kriminálnika, po ktorom už polícia dlho pátralai, a začnú sa o neho zaujímať médiá. Ako pred svojou ženou a políciou skryť a zatajiť milenku, a pred milenkou a dotieravým novinárom zas svoju ženu? Jednoducho. Pomocou obrovských klamstiev... Liar je vo svojej prvej polovici strašne nudný film. Situácie nie sú vtipné, neverbálny humor nefunguje (Man-cheol naháňa novinárov s oceľovou tyčkou a ženskými nohavičkami na hlave? huh?) a zakomponovanie nezamestnaného sociopata Sang-gua (taká nevtipná nesympatická verzia Spika z Notting Hillu) v modrej teplákovke mi neprišlo ako dobrý nápad. V druhej polovici ale film naberie na neuveriteľných obrátkach. Man-cheol totiž začne byť čoraz viac a viac zamotaný vo svojich vlastných klamstvách a ostatným podávať absurdné a prapodivné vysvetlenia na danú situáciu. Všetko vyvrcholí v poslednej scéne, kedy sa spolu v byte stretnú všetky postavy, a každá si o ostatných myslí niečo iné - napríklad že Man-cheol a Sang-gu sú homosexuáli, jeho milenka je v skutočnosti transvestita apod... Niekedy som musel film zastavovať a poriadne sa vysmiať. Škoda jeho prvej polovice a celkovej stopáže, takmer dvojhodinový film s takýmto námetom nedokáže udržať diváka v pozornosti. Celé mi to totiž pripominálo divadelnú dvojaktovú hru so šiestimi postavami, odohrávajúcu sa striedavo na dvoch scénach, (v druhej polovici) so skvelým konverzačným humorom. Na tak výborne vystavanú hru by som si s chuťou kúpil lístok, od filmového spracovania sa však čaká viac a hlavne, niečo iné...

Skupinka jedenástich starostlivo vybraných ľudí, každý s inými individuálnymi schopnosťami a zručnosťami, sa zrazu s podivnými náramkami na ruke prebúdzajú z bezvedomia uprostred opusteného skladiska. Po počiatočnom šoku sa vo dverách objaví tajomná osoba, ktorá im za pomoci videoprojekcie túto situáciu objasní. Všetci z nich sú zaradení do miliónovej hry. Kto z nich sa prvý dostane na druhý koniec mesta do vily znudeného baróna, získa 3 milióny yenov. Také jednoduché to ale nebude. V hre totiž existujú aj riziká - a tým najhlavnejším je smrť. Po ich krku totiž pôjde skupinka "lovcov" s kalašnikovmi. Pokaiľ sa niekto pokúsi opustiť hru alebo utiecť, tomu náramok vstriekne do žíl smrteľný jed. Pravidlá sú teda dané, už zostáva dodať len jedno - Do boja! Komu toto natienenie deja niečo pripomína, má pravdu. Tokyo 10+01 je totiž priamou paródiou / poctou výbornému kultovému filmu Battle Royale. Sám záporák totiž narovinu oznámi, že "Barón je veľkým fanúšikom Kinji Fukasakuho" a že predsa už aj pán Kitano povedal "Život je len hra". Režisér Higuchinsky, ktorý nás tak príjemne vystrašil svojim filmom Uzumaki, tentokrát zaraďuje spiatočku. Film má nulový rozpočet. To nevidíme len na lacnom digitálnom zašumenom obraze kamery, na divných prostrediach (všetko sa odohráva v dákych tmavých prázdnych chodbách, skladiskách, opustených továrňach apod.), ale i v neuveriteľne zlých kostýmoch, prehrávajúcich hercoch, či smiešneho make-upu (hlavný hrdina má na tvári namaľovanú jazvu fixkou!!). Predstavte si scénu z akéhokoľvek ochotníckeho divadla - Tokyo 10+01 je na tom po všetkých stránkach ešte horšie. Nad dementnými dialógmi sa ani nejdem pozastavovať, pretože ich kľudne tromfne akcia, počas ktorej lovci kalašnikovmi z niekoľkých metrov hrdinov neustále kropia stovkami guliek, pričom samozrejme nikoho nikdy netrafia. I keď je film dosť nudný a nič sa v ňom vpodstate nedeje, je svojou absurdnosťou občas podivne zábavný, aby vás počas svojich kratučkých 70-tich minút v kresle podržal a možno i donútil pustiť si po ňom radšej Fukasakuho klasiku.

Neúspešný spisovateľ (a totálny looser) Dong-hwa je znenazdania požiadaný, aby zostavil a napísal autobiografickú knihu pre šéfa jednej úspešnej firmy. Za vidinou veľkého zisku prácu príjme, aby však onedlho zistil, že jeho zamestnávateľ - Man-chul - je v skutočnosti hlavou najväčšieho kriminálneho syndikátu v Kórey. Po počiatočnom šoku a odmietaní, si Dong-hwa ale v gangsterskom spoločenstve čoskoro nájde rešpekt a práca (nielen tá spisovateľská) sa mu zapáči, zatiaľ čo Man-chul zas poznáva krásy obyčajného života... A Wacky Switch je jednoduchá gangsterská komédia, na sledovanie ktorej nepotrebujete dôvtip, logické uvažovanie a vlastne ani mozog. I keď sa trošku snaží moralizovať, všetko čoskoro vyprchá doprázdna a vám z toho všetkého zostane len matná spomienka. Viac nenapíšem, film som totiž videl pred týždňom, a priveľa mi z neho v pamäti nezostalo...

S tými yakuzáckými pobudami by už mal niekto niečo urobiť. Mladý muž v zelenej bunde - Arano, psychicky nie tak úplne v poriadku, ich k smrti nenávidí. Bez mrknutia oka je schopný akéhokoľvek bezdôvodne zabiť. Preto nie je divu, že ho do partie zoberie skupinka gangsterov, ktorí majú previesť záťah na nepriateľského yakuzáckeho bossa. Arano je ale veľmi nepredvídateľný a čoskoro začne byť nebezpečný aj pre svojich spolugangsterov... Nie nebojte sa, Pornostar nemá so svojim názvom nič spoločného. Je to pomalý, surový, takmer až undergroundovo natočený yakuza film. Režisér Toshiaki Toyoda má svoj štýl, jeho hrdinovia sú väčšinou vyvrheli spoločnosti, ktorí bezcieľne blúdia odosobnenými ulicami industriálneho Tokya. Jeho filmy sú kritikou sociálneho a spoločenského života, v ktorom sa hlavnou zbraňou stáva násilie. Pornostar síce nedosahuje kvalít výborného Blue Spring, alebo ešte lepšieho 9 Souls, hlavne svojou pomalosťou by mohol veľa ľudí odradiť, svoje miesto ale v skupine kvalitných gangster movies určite má.

Stephen Chow (hrá ho Stephen Chow) má titul Boha Varenia - čiže toho najväčšieho gurmána, ochutnávača a šéfkuchára pod slnkom. Vie posúdiť, či sú mäsové guľky správne prevarené, cestoviny správne vláčne a či na kúskoch smaženej prasačej kože nie sú zbytky výkalov. Alebo je to inak? V skutočnosti je to nešika, ktorý svojich vyzývateľov podpláca len kvôli tomu, aby mohol byť na obale od instantných nudlí. Čoskoro jeho podvod ale výjde na povrch, a novým Bohom sa stáva absolvent Čínskej kuchárskej univerzity, ktorého len prednedávnom tak vrúcne prijal do tímu. Ocitá sa tak na ulici v prachu, aby sa následne z núdze spojil s pouličnou škaredou zubatou predavačkou Turkey a začal vyrábať nie najlahodnejšie "čúrajúce knedlíky", ktoré kedy svet videl! Stephen Chow je slapstickár a je to na ňom badať. Namiesto nejakých sofistikovaných slovných vtipov radšej necháva protagonistov v hereckých eskapádach prehrávať a používať jednoduchý priamočiary humor. Za použitia zaujimavých vizuálnych finesiek (teda bojových umení) na prípravu jedál, tu ale máme ďalšiu zo skvelých chowovských komédií hodnú za zhliadnutie. Už sa nedočkavo trasiem na Fight Back to School...