maddy

300: Litrov krvi v jednom Sparťanovi (resp. v pokračovaní skôr Aténčanovi). A je tu prvé regulárne sklamanie v roku 2014. Prvá tristovka bola svojho času originálnou komixovou adaptáciou, ktorá kombinovala, na tú dobu stále neopotrebovaný, videoherný vizuál po vzore Sin City a prepálenú slow-motion akciu, vďaka čomu pôsobil každý záber filmu takmer ako umelecké dielo. Nie je si však potrebné nič nahovárať, v jadre išlo len o bezduchú rúbačku, ktorú práve efektná Snyderová réžia povýšila na takýto eye-candy akčňák. Pokračovanie sa viac menej snaží o to isté, akurát neznámy Noam Murro evidentne nie je Zack Snyder a tak je Rise of an Empire len otrocky prepálenou kópiou Snyderovho konceptu, ktorému však chýba údernosť a ten požadovaný efekt, ktorý by z nej urobil nadpriemerný kúsok. 30(2) tak zachádza za hranicu únosnosti a je len smiešne preštylizovaným pokusom. Preč je vycibrený vizuál a účelová drsnosť. Všetko čo sa v ďalšej tristovke deje je samoúčelné, pre efekt, ktorý sa však nedostavuje. Chýba všetko, čo robí prvý film niečím výnimočným. Bitky sa síce presúvajú na more, čo je príjemné osvieženie, ale samotná akcia toho veľa nepredvedie. Súboje na lodiach veľmi rýchlo omrzia a po prvej bitke nemajú čo viac ponúknuť, nie to ešte v ďalších 100 minútach. Akcia sa rýchlo opozerá, pribúdajúcimi minútami sa už len opakuje a aj napriek spomaľovačkám je značne chaotická. Apropo spomaľovačky, ktoré Snyder efektne využíval v momentoch, do ktorých sa skutočne hodili (aby napríklad vynikol ten ktorý útok), sype Murro bez rozmyslu. Je to vidieť už v prvom súboji v úvode filmu, ktorý je doslovne spomalený v každej tretej sekunde, často aj v záberoch kde je to úplne zbytočné, až to irituje. Táto zúfale nenápaditá akcia, ktorá nič extra nepredvedie a tvári sa „cool“ len vďaka neúčinným spomaľovačkám, je navyše čo sa týka brutality totálne prepálená. Áno, aj v prvej 300 striekala preexponovane krv na všetky strany, ale dotváralo to ten komixový vizuál. V pokračovaní však aj pri sebe menšom zamávaní mečom do ktorejkoľvek časti tela strieka z postáv akási neidentifikovateľná digitálna tmavo čierna tekutina konzistencie pudingu. A je to jeden z tých momentov, v ktorom som si hovoril, že Murro by sa chcel silou mocou priblížiť Snyderovi, ale všetky jeho „trademarky“ servíruje bez rozmyslu v dupľovanej porcii. Nefunguje to. O samotný príbeh tu síce nejde, ale pokračovanie je šikovne našrúbované na pôvodnú story. Jedná sa o takzvaný sidequel, ktorý sa odohráva zároveň pred, počas a vlastne aj po deji prvej 300vky. Lenže, jeho prekombinované podanie, kde sa zbytočne často zaoberá nepodstatnými odbočkami vytvára len pocit nekonzistentného celku a podčiarkuje jeho vyprázdnenosť – Xerxesov pôvod je ešte príjemné a užitočné osvieženie v rámci série, ale pôvod postavy Artemisia(Eva Green) len zdržujúcou nepodstatnou odbočkou. A film má takýchto odbočiek mnoho, úmyselne a okato sa naťahuje do celovečernej podoby, pretože základná dejová kostra by nevystačila snáď ani na 15 minútový film (to síce ani prvá tristovka, ale tá aspoň išla priamočiaro za svojím cieľom). Navyše tu chýba plnohodnotné vyvrcholenie a nasilu otvorený záver je len klincom po hlavičke inak bezvýznamného deja. Akonáhle dôjde na dialógy (na smolu filmu dosť často) je už vyslovene zle. Patetickým, ukričaným motivačným predslovom postáv chýba požadovaná sila a opakujú sa až nepríjemne často. Sullivana Stapletona mám síce rád zo skvelej akčnej série Strike Back, kde stvárňuje vtipného macho-vojaka, ale od charizmy Gerarda Butlera má skutočne ďaleko a tak je len ťažkopádnou, nevýraznou postav v mase ďalších bojovníkov, ktorých väčšinou stvárňujú zabudnutiahodní treťotriedny herci. Napriek proklamovaniu Xerxesovho mena v ukážkach a na plagátoch zohráva jeho postava len nepodstatnú úlohu v asi 2-3 scénach. Jedinou prínosnou ostáva fantastická Eva Green, ktorá síce občas prehráva až za mieru únosnosti, ale k danej postave to patrí a skvele tým vykreslila jej živočíšnosť. Hudba z pera Junkie XL toho veľa nepredvedie a len nešťastne variuje perkusie z repertoára Hansa Zimmera. Je vidieť, u koho sa Tom Holkenborg (aka Junkie XL) priúčal, ale tam kde Zimmer v Man of Steel vie kedy zvoľniť, Junkie XL len tlačí na pílu a neustále intenzívne udiera do bubnov. Baví to v úvode, potom sa už len opakuje, keďže celému tomuto burácaniu chýba ústredná melódia. A tak ani neviem čo chváliť, pamätných scén sa tu veľa nenájde na rozdiel od prvého filmu, kde ním bola takmer každá druhá scéna - spomeňme len na skopnutie do studne, pád bojovníkov z útesu osvietený len lúčmi Slnka atď.; pamätných hlášok už vôbec nie - podobne ako „This is Sparta!“ nenaberie kultový status ani jedna; a navyše to je približne od polovice už neskutočná nuda. Tie vyslovené „what-the-fuck“ momenty ako absolútne trápna, z prsta vycucaná, sexuálna scéna (ktorú mimochodom dokresľuje akčná hudba akoby sa v tej chvíli mlátil Predátor s Votrelcom) alebo beh koňa po horiacich lodiach (pri ktorom aj nepríjemne haprujú vizuálne efekty) už ani nestoja za slovo. Osobne ma navyše pobavila aj ignorácia, čo by len základov fyziky. Postavy hádžu kopije, šípy do vzdialenosti takmer ako Hulk a na drevených lodičkách na burácajúcom mori s mohutnými vlnami stoja ako lego panáčikovia prilepení sekundovým lepidlom o podložku, ani to s nimi nehne. Osobne mi prispôsobovanie fyziky dianiu na plátne vôbec nevadí, napríklad Fast & Furious 6, resp. celá táto séria, ju dokáže bravúrne skĺbiť s efektnou akciou, tu to však nemá požadovaný efekt a zachádza za hranicu únosnosti. Jedna hviezdička preto za skvelú Evu Green, ktorá film drží nad vodou každou scénou, v ktorej sa objaví (našťastie je to väčšinu stopáže) a druhá za ten prepálený digitálny vizuál, ktorý mi ako videohernému odchovancovi stále imponuje. Tá okáta umelosť, farebnosť, štýlovosť všetkých exteriérov je jednoducho žiaduca, aj keď CGI občas nepríjemne zahaprujú (napr. záverečná jazda na koni alebo široký záber na celú flotilu, ale napríklad všetky scény so Xerxesom sú vyslovene oku lahodiace). A že sa celý tento štýl nijako verne nedrží historických predlôh tu nemôže prekážať nikomu, veď je to podľa komixu. Ale čo viac? Keď pravdou je, že dnes čosi podobné ponúkne už aj seriálová tvorba (Spartacus), a to pre Rise of an Empire rozhodne nie je dobrá vizitka. Vo výsledku tak film neohúril svojou odlišnosťou ako svojho času prvá tristovka, pretože už ani nemohol, ale zároveň ani neskĺzol do takej miery, aby sa dal užiť ako príjemné guiltry pleasure. Ostal len pocit, že tu to celé niekto zásadne nepochopil. Ukazujem na teba Murro! Mal si radšej vziať to natáčanie A Good Day to Die Hard. Viac ako Moore by si to tam už asi ani nepokašľal a tento sidequel si mohol ešte nejaký ten rok počkať, kým si nájde čas samotný Snyder. Po natáčaní Man of Steel by to pre neho už bola len taká rýchlovka. Tak či tak sme bezdôvodne čakali 8 rokov (alebo niekto vážne chápe prečo to tak dlho trvalo?), nejaký ten rok navyše už hore dole. Tretí film tu určite máme čo nevidieť a ja sa len obávam kam to v rukách Murra povedie. Pre sériu nie je prínosom a to z toho mohla byť skutočne poradená akčná trilógia. Pokiaľ k nej neukecajú Snydera, takže ďalší film v kine už ignorujem. A to podotýkam, že tento komentár píše človek, ktorý sa k fanúšikom prvej 300vky neradí, aj napriek tomu, že to z komentára tak môže vyznieť. Považujem ju len za lepší akčný priemer (3,5*), ktorý Snyder dokázal povzniesť do efektného filmu. To Murro s Rise of an Empire nedokázal ani z polovice. CELKOVO: 2* (4/10) / PS: záverom ešte musím neštandardne zmieniť aj 3D. Osobne ho síce vôbec nevyhľadávam, ale v tomto prípade bolo k úžitku veci. Vo filme prakticky neustále lieta po plátne prach, iskry, popol (ehm, a aj tá želatínová krv), takže to celkom umocňovalo priestorový zážitok. Popravde, už dlhú dobu som nevidel film, ku ktorému by sa 3D takto hodilo, ale to k tomu digitálnemu vizuálu tak nejako patrí. Vždy lepšie ako tie silené post-konverzie z posledného obdobia.

Neskutočne patetický pohľad na skutočnú udalosť, keď tridsaťtri baníkov ostalo uväznených vyše šesťdesiat dní pod zemou. Už úvodná pol hodina, keď dôjde k zrútenie bane je natočená tak hollywoodsky veľkolepo (ale vzhľadom na nie až tak veľký rozpočet nijako vizuálne pútavo) a s neprimerane volenou akčnou hudbou ktorá neutícha ani v pokojnejších/vážnejších scénach, že film stratí akýkoľvek kontakt s realitou. Charakter ani jedného z baníkov tu nie je nijako vykreslený, nepomáha tomu ani tých pár známych mien v obsadení, keďže sa absolútne nepracuje s psychológiou (až na pár zámerne zveličených scén) a emócie tu nefungujú už vôbec. Prišlo mi to akoby režisér až mechanicky točil scénu za scénou bez výrazného zaangažovania. The 33 by síce v jadre chcelo ponúknuť veľa, ale vo výsledku neponúka takmer nič. Len jeden „hollywoodsky“ zbytočne prikrášlený pohľad na dramatickú udalosť, ktorý nepôsobí ani len chvíľu dôveryhodne. CELKOVO: 2* (4/10)

Low budget sci-fi s celkom slušným námetom, ale nedotiahnuté ani po jednej stránke a hlavne až trestuhodne nezaujímavo zrežírované. 400 Days síce dokáže udržať pozornosť tým, že diváka drží v príjemnej neistote a tak čaká ako sa to celé vyvinie ďalej a čo príbeh odhalí, no problémom je, že neodhaľuje takmer vôbec nič a zaujímavú látku nijako nevyužije. Postavy sú v prvej polovici filmu zatvorené v simulácii vesmírnej lode (to nie je spoiler, ale fakt, ktorý je ozrejmený hneď v úvode), kde sa majú 400 dní pripravovať na misiu, no postupné halucinácie, ponorková choroba tu je riešená nie postupne, ale po jednom strihu, keď jeden z nich jednoducho začne „počuť hlasy“. To celé je však pre nasledujúce dianie úplne zbytočné, pretože v druhej polovici po šikovnom zvrate sa z 400 Days stáva diametrálne odlišný, post-apokalyptický film. No zatiaľ čo tá prvá polovica ako klaustrofobické kvázi sci-fi nezaujme, tá druhá post-apo polovica je už vyslovene mdlá a o ničom. Po celú dobu počas ktorej sa tú núkajú rôzne možnosti ktorými sa dej môže vybrať sa 400 Days takmer nikam nevyberie, iba mláti prázdnu slamu a v závere ostane iba pocit, že to bolo celé vyslovene o ničom. Škoda, ten námet bol celkom sľubný. CELKOVO: 2* (4/10)

Nie len kórejské kvalitné hororové časy sú už dávno preč, ale pomaly sa „do dôchodku“ uberajú aj inak na horory vynikajúci Thajci. Ich posledné zárezy do tohto žánru už totiž nespadajú takmer ani do „priemeru“. Issara Nadee natočil skvelý Art of the Devil 2 (4*) a priemerný Art of the Devil 3 (3*), z Dark Flight sa tak mohlo vykľuť hocičo ...a veru, že sa aj vykľulo a režisér si drží strmo klesajúcu kvalitu filmov. Dark Flight je typický súčasný thajský horor, ktorý sa snaží tlačiť na pílu zo všetkých strán, ale bohužiaľ nič nefunguje. Príbeh a jeho rozuzlenie je jasné pri treťom zábere, prevažne digitálny duchovia strach nenaženú, stopáž je zbytočne prestrelená (105 minút!), herci prehrávajú, čo sa len dá (v poslednej polhodine mi vrieskanie pri každej príležitosti išlo tak na nervy až som uvažoval, že film dopozerám v „mute mode“). Vizuál ten si Thajci našťastie udržať stále vedia – kamera slušná s modrými filtrami a pod. má svoje čaro, hlavne v porovnaní s japonskými televíznym hororovými zárezmi. Oceňujem nápad presunúť horor o duchoch do lietadla (aj keď na ploche jednej uličky, kokpitu a nákladnej časti sa toho veľmi vymyslieť nedá), ale tentokrát bol ubitý v poriadnej dávke klišé. Zo začiatku si film udržal pútavosť, ale tá prudko upadala každou pribúdajúcou minútou. Jednoducho horor, ktorý nevystraší, nezaujme, skôr otrávi. CELKOVO: 2*

V roku 2013 zažila japonská, resp. ázijská tematika v hollywoodskych blockbusteroch svoju renesanciu. Najprv sa v Pacific Rim (3,5*) pri Hong Kongu mlátili obrovskí roboti s japonskými kaiju monštrami pod dohľadom del Tora, neskôr balil Wolverine (3*) v Tokiu miestne krásky mafiánov pod voyeurským dohľadom Mangolda, až sa v závere roka prišlo pomstiť aj 47 roninov na čele s debutujúcim Carlom Rinschom. Na 47 Ronin je oproti predošlým dvom menovaným v prvom rade prekvapivé, že sa aspoň z časti vymyká zabehnutým štandardnom hollywoodskej tvorby a napodiv v ňom hrá práve japonská kultúra významnú úlohu. Je v ňom totiž zapracovaných plno samurajských myšlienok. Možno bude pre Európana, tobôž Američana ťažšie pochopiteľný, pretože vsádza na tradičné japonské motívy ako oddanosť svojmu pánovi, čestnosť boja, kódex cti, hrdé sebaobetovanie za spáchané činy a pod., avšak ani v jednom momentne nepôsobí prehnane pateticky alebo samuúčelne, práve naopak. Samotný príbeh má hlavu a pätu. Tieto myšlienky sa pomerne šikovne podarilo zapracovať do deja a predať aj „bežnému“ divákovi. Ako vierohodnú historickú kapitolu film nie je možné brať ani omylom (preto pôsobí záverečný titulkový epilóg dosť nepatrične, až trápne), ale je vidieť, že základnú myšlienku si film ctí. Samozrejme, niekoľkomiliónová hollywoodska prednáška z japonskej histórie by sa producentom nevyplatila a tak sa podobne ako všetky novodobé Snehulienky alebo Červené Čiapočky a iné devy, japonská legenda variuje do epickej fantasy ságy. Pridané fantasy postavy (drak, monštrá) sú však užívané pomerne striedmo a napodiv vo filme nijako nerušia, tak ako sa to javilo v traileru (k samotnému traileru však trocha neskôr). Rozmanité, magické prostredia sa striedajú každú chvíľu (veľkolepý palác, jaskyňa starých mníchov, tajomný les atď.), vyniknú aj nádherne pestrofarebné kostými a celkový vizuálny pôžitok je famózny. Rinsch má výrazné estetické cítenie a zosúladením farieb s obrazom, vďaka veľmi slušnej a prehľadnej kamere, sa môže pokojne rovnať aj s inými vizuálnymi majstrami ako napríklad Tarsem Singh. Samotný trailer však lákal na akciou nabité fantasy, a strihači by si v tomto prípade od producentov zaslúžili pochvalu, že sa im zo 47 Ronin podarilo zostrihať takto veľkolepý trailer. Od samotných divákov by si zaslúžili tak akurát jednu po papuli, pretože takéto zámerne klamanie, aj keď to nie je prvý, ani posledný krát, som už dlho nevidel. Faktom totiž je, že 47 Roninov vyplňujú prevažne dialógové scény v impozantných exteriéroch, ktoré sú len výnimočne doplnené o krátku akčnú scénu. To by síce vo všeobecnosti nebol najmenší problém, keby sa počas rozhovorov riešilo niečo podstatné. Samotné dialógy nepôsobia ani v prinajmenšom hlúpo, ale omieľajú po celý čas jedno a to isté. Zo začiatku je zaujímavé počúvať udatné reči japonských bojovníkov, ale keď sa ani po hodine o ničom nehovorí a len dookola omieľa to samé bez výrazného posunu v deji, tak už to je otrava. Postavy totiž nie sú výrazne zaujímavé. Keanu Reeves síce nepôsobí ako „jediný biely medzi samými žltými“ ako päsť na oko tak ako som čakal a jeho rola utláčaného miešanca dokonca budí aj sympatie, ale po celý čas je zrejmé, že jeho postava tu je nadbytočná, len preto aby film nebol plný len Japoncov a mohol sa predať do celé sveta, a keby jeho Kai neexistoval vôbec by to film nezasiahlo. S tým súvisí aj dosť zbytočná dejová odbočka s riešením jeho tajomnej minulosti, ktorá nikam nevedie, nie je poriadne rozpracovaná a dohromady sa o jeho postave ani nič nedozvieme. Ostatných hrdinov by tam podľa názvu malo byť ešte ďalších štyridsaťšesť, ale do popredia sa dostávajú maximálne dvaja a namiesto toho vyniknú viac záporáci. Čo je však rozumné riešenie, nakoľko plnohodnotných štyridsaťsedem postáv by žiaden film neuniesol a Rinko Kikuchi v úlohe záporáckej čarodejnice je dostatočne pútavý charakter, aby sa jej film venoval viac ako každého roninovi zvlášť. Dokonca sa práve v súvislosti s Rinko dá odpustiť aj pár logických chýb – je to fantasy, takže sa v rámci filmu nikto nepozastavuje nad tým, že sa na japonskom dvore veselo čaruje, aj keď táto nevšímavosť vedľajších postáv je niekedy až do očí bijúca. Ani tak sa však tie nadrozmerné dve hodiny nepodarilo plnohodnotne využiť. Samotný úvod v paláci je až nadmieru dlhý, vlečie sa a pokiaľ nepočítam povinný akčný úvod v lese s akousi CGI obludou, tak prvých 50! minút sa vo filme dohromady nič nestane (a aj ak stane, tak na to stačilo 10 minút). Z tejto letargie vytrhne len občasná akcia, ktorá však vyplňuje minimum stopáže. Súboje sú síce zvládnuté solídne, ale ubehnú po 2 minútach. Občas sú celkom svižné, napríklad záverečné dobíjanie hradu, ale chýba im akýkoľvek nápad alebo aspoň ozvláštnenie. Navyše prídu zvyčajne priveľmi neskoro, keď už je divák otupený predošlými zdĺhavými minútami a tak výsledný pôžitok z filmu ani nijako nevylepšujú. Nejde si pri nich nevšimnúť absenciu akejkoľvek krvi. Síce budem v ďalšom komentári opakovať, že nepotrebujem v každom filme vidieť explicitné súboje (napríklad séria X-Men si s tým vie výborne poradiť), ale v 47 Ronin pôsobia niektoré scény trochu nepatrične, keď sa v nich usekávajú hlavy ako plastovým figurínam bez kvapky červenej. Čo zároveň núti strihačov do násilných strihových zásahov, len aby film splnil rating PG-13. Carl Rinsch po výbornom krátkometrážnom snímku The Gift dostal svoju prvú vysoko rozpočtovú zákazku, samotnou réžiou toho výrazne nepokazil a oceňujem hlavne jeho cit pre vizuál, ale nedá sa neubrániť dojmu, že keby podobný obludný rozpočet (200 mil.) dostal do rúk iný, skúsenejší režisér mohlo to dopadnúť o dosť lepšie. Na Rinscha nie je síce možné zvaliť jednoznačne vinu a aj na jeho ďalší projekt budem zvedavý, ale pravdou je, že pomerne pútavú látku nedokázal pretaviť do obzvlášť záživného filmu. Zrežíroval len pomerne rutinný, zo štandardov nijako nevybočujúci priemer, ktorý sa líši oproti konkurencii akurát zasadením na japonskej mytológie, a to je dosť málo. 47 Ronin tak nie je vyslovene zlý film, od toho má popravde veľmi ďaleko. Len je veľmi obyčajný, chýba mu spád a potrebná dynamika. Skončil niekde na pol cesty medzi klasickým veľkolepým hollywoodskym blockbusterom a občas otrocky a hlavne zbytočne vernou historickou prednáškou z Japonska ozvláštnenou miestami o fantasy prvky. A je otázne, či to je chýba režiséra alebo neustálych konfliktov s producentmi, ktoré sprevádzali natáčanie. Film totiž vyzerá presne podľa toho, či ho točil sám režisér alebo mu do toho zasahovalo štúdio, ktoré chcelo mať ďalší „Lord-of-the-Rings-wannabe“ hit. A od toho sa úmerne navršoval aj ten premrštený rozpočet, kedy bolo už dávno jasné, že 47 Ronin prepadákom bude. Otázkou len bolo ako veľkým. Vo výsledku to však divákovi môže byť jedno, pretože ten do toho neinvestoval ani cent a finálny produkt uzrel svetlo sveta v takej podobe ako uzrel. Snaží sa zavďačiť úplne každému, deťom, divákov bažiacim po ďalšej veľkolepej fantasy akcii, samotným Japoncom, zarytým japanofilom, historikom, aj tým čo hľadajú romantiku, drámu. Výsledok je napokon ten, že plnohodnotne neuspokojí ani jednu skupinu. Keanu Reeves môže byť sympaťák aký chce a ako dlhoročný budhista si opäť vybral látku, ktorá mu je blízka (a to môžeme byť radi, že to nedopadlo tak strašne ako v Man of Tai Chi), ale jeho účasť filmu nič neprináša. Vznikla len jedna celkom sympatická rozprávočka, resp. skôr uspávanka na dobrú noc, ktorá síce poslúži ako neškodná jednohubka a ani nijako neurazí, ale kvôli jej sterilnosti sa k nej vracať už nebudete. A tak ako už naznačuje názov udeľujem 47 zo 100 roninov, čiže CELKOVO: 2,5* (5/10), ale kvôli mojej už niekoľkoročnej oddanosti k japonskej kultúre zaokrúhlim bez výčitiek smerom nahor! PS: a to, že Japonci hovoria po celý čas anglicky je od niektorých užívateľoch úplne zbytočná výčitka. Deje sa to v každom filme a je potrebné prijať fakt, že niekoľko stámiliónové americké produkcie nikdy nebudú točené v inej reči ako v angličtine (tak ako by ani Slováci/Češi neivestovali milióny len na to, aby natočili film kompletne v maďarčine). V tom prípade by muselo byť 47 Roninov na 99% otitulkovaných a v kinách by prepadlo ešte viac. Tu ide jednoducho o biznis. Kto chce počuť japončinu, ten nech si pustí japonských roninov zo 60. rokoch. Tí pojednávajú o danej udalosti v rámci reálnych možností. Ja, práve naopak, v tomto prípade musím všetkých japonských hercov pochváliť, že ich angličtina neznie ako ang'R'ičtina, ale rozprávajú viac ako slušne, zrozumiteľne, bez výrazne silného prízvuku.

Pre všetkých, ktorí trpia akrofóbiou (including me) je sledovanie tohto filmu až fyzicky nepríjemný zážitok. To však rozhodne neznačí jeho nekvalitu, práve naopak. Námet je dostatočne zaujímavý, rozbeh filmu taktiež, aj keď titulná dvojica postáv nebudí práve najväčšie sympatie, a darí sa predať aj niekoľko napínavejších scén. Bohužiaľ, z nervy drásajúceho thrilleru z výšky sa s každou a jednou pribúdajúcou minútou stáva namiesto akokoľvek realisticky ukotveného thrilleru až otravne klišoidný a hlúpy film. A teraz vôbec nemyslím to, že si tu fyzika, resp. grativácia berie často dovolenku. To, že sa tu nebude hrať na akúkoľvek realičnosť je zrejmé už od prvých minút filmu, kde baba skáče do náruče svojmu manželovi počas lezenia na skale, ale ono sa čoskoro ukáže, že film svoju už tak na podobný námet prehnanú stopáž vypĺňa čoraz viac dementnými scénami len preto, aby sa niečo dialo a divák si tak môže odškrtávať všetky povinné scénky, ktoré už videl inde v oveľa lepšom podaní. A to k čomu sa The Fall nakoniec dopracuje v závere je tak zbytočný, prvoplánový a idiotsky podaný twist, že to prestalo byť originálne v deväťdesiatomdeviatom, nie sa to so všetkou vážnosťou snažiť predať v dvetisícdruhom. CELKOM: 4/10

65% na CSFD? Kiežby aspoň to, avšak v prípade filmu "65" smerujeme do ďaleko podpriemernejších vôd. To čo mohlo byť parádnou sci-fi kombináciou Dead Space a Jurského Parku je nakoniec len nudným Béčkom po vzore After Earth a do tejto spoločnosti sa veru dobrovoľne nechce radiť nikto. Neviem kde presne sa stala chyba, pretože duo Scott Beck a Bryan Woods majú za sebou scenár k skvelému A Quiet Place a réžiu veľmi slušného slasheru Haunt, no v prípade 65 im nevyšlo ani jedno. O pomerne tupom scenári pomlčím, pretože z neho išlo ukuť aspoň béčkový survival thriller. Bohužiaľ, celé to zabíja absolútne nezaujímavá réžia, ktorá ani jednej scéne nedokáže dodať štipok atmosféry, napätia, tempa alebo čohokoľvek pútavého a vlastne ani udržať jednotný tón (tých pár komediálnych scén s hudbou ako z Cartoon Network je fakt ako päsť na oko). Celá 65tka tak nejako hodinu a pol plynie až nakoniec bez akéhokoľvek záujmu diváka uplynie. V tom filme totiž nie je nič čo by aspoň trochu diváka vzrušilo, pobavilo. Akurát sa len jeden bude celý čas zamýšľať čo v podobnom filme, ktorý by zapadol aj na Netflixe, tobôž v kinách, vlastne robí Adam Driver. 65 mohol fungovať jedine ako R-kový, béčkový survival thriller (napr. po vzore Prey), no tvorcovia sa rozhodli vo všetkých smeroch vybrať tou najmenej pútavou cestou a výsledok je veľmi neradostný. CELKOVO: 4/10

Uf, no ani sa nečudujem, že to producenti svojho času po natočení zahodili a nechali ležať vyše dvoch rokov niekde v archíve bez povšimnutia, až kým sa to niekto nerozhodol vydať v Nemecku na BluRay. Už to malo byť dostatočnou výstrahou, že s 7500 niečo nebude v poriadku a presne to sa aj potvrdilo. Že to ide so Shimizuom dole vodou je zrejmé už dávnejšie, inak si neviem vysvetliť ako režisér svojho času vynikajúcej, strašidelnej a atmosférickej Nenávisti (Ju-on: Grudge) dokáže v Japonsku točiť filmy ako The Shock Labyrint 3D alebo Rabbit Horror 3D. Pri americkej produkcii som čakal, že ho usmerní aspoň prísna ruka producenta, bohužiaľ nestalo sa a tak natočil ďalší nezámerne smiešny, až amatérsky počin. Takmer dobrých 50 minút (z už tak krátkych 79!) sa vôbec nič nedeje, len režisér zbytočne predstavuje otravné postavy predstavujúce najobohranejšie hororové klišé za posledné roky (bohatá ukecaná panička, emo-dievčina, letuška atď.) s občasnou lacnou, opotrebovanou ľakačkou snažiacou sa vyslovene trápne vydesiť tým, že postave niekto na rameno priloží ruku počas varenia kávy a do toho udrie hlasná hudba. V 7500 nefunguje takmer nič. Teda ono tu nieže nefunguje nič, ono tu nič ani len nie je. Atmosféra po celý čas vôbec nikde, príbeh žiaden, scenár pravdepodobne tiež nebol, lebo to vážne vyzeralo akoby sa točilo na prvú klapku, navyše improvizovalo a následne z toho Shimizu zostrihal ledva 80 minút vrátane úvodných a záverečných titulkov. Záverečná pointa obohraná od Šiesteho Zmyslu je následne vyslovene na smiech, tvári sa neuveriteľne prekvapivo akoby tu predtým nič podobné nebolo a podáva ju divákovi so všetkou vážnosťou. V podstate, Shimizu to celé natočil so všetko serióznosťou akoby nevidel čo za hlúposť to drží v rukách. V tom čase som nad filmom zlomil palicu už úplne. V tomto prípade ani neviem začo vlastne tá jedna hviezda, snáď len za to, že to bolo len o čosi málo dlhšie ako epizóda bežného seriálu a tak stihlo skončiť skôr než som začal Shimizua kompletne neznášať. Pustiť to však svojho času do kín, tak som k tomu filmu ešte nekompromisnejší. V dobe Insidiusov, Sinisterov a Conjuringov to nemá čo hľadať. CELKOVO: 1* (2/10)

Episode 1: Fear = 3* (6/10) / Episode 2: Hunger = 2,5* (5/10) / Episode 3: Hide and Seek = 3* (6/10) / Episode 4: Taxi = 2,5* (5/10). / S výnimkou druhej epizódy zbierka úplne štandardných ázijských ducharín, ktoré Aziati točia už dlhé desaťročia bez jedinej invencie. Pár lakačiek, snových sekvencií a občas nejaké to sentimentálne morálne posolstvo v závere.

Musím uznať, že nie až také zlé ako som podľa tunajších komentárov čakal (čo taktiež neznamená, že výrazne dobré). Pri Taken 2 som nedúfal, že prekope základy akčných/thrillerových snímkou, takže som v podstate nebol sklamaný, ale ani ničím (absolútne ničím) prekvapený. Úvod je štandardný, netrvá príliš dlho a viac menej sa len čaká na to, kedy opäť niekoho unesú. Príbeh je priamočiary a jasný skôr než sa film vôbec rozbehne, ale nejakú prekombinovanú premyslenú štruktúru od neho čakal asi len málokto. Nasledujúca akčná naháňačka, na ktorú všetci čakajú plynie bez výraznejších problémov alebo zádrhelov. Neeson mláti protivníkov jedným radom, štafetu po ňom na čas prevezme Maggie Grace, ktorá naháňačky po strechách budov zvláda taktiež obstojne, občas pri tom badať aké také napätie (atmosféru, ale veškerú žádnu), tempo výraznejšie nedrhne, a nie je potrebné sa nad tým akokoľvek zamýšľať. V podstate celé dianie začne aj skončí v jednom tempe, bez výrazných zvratov, bez pokusu o akúkoľvek inováciu. Je to taká „štandardná rutina“ v rámci akčných snímkov. Priemer, ktorý neurazí, ani nenadchne. Tá hodina a pol bez problémov ubehla vďaka solídne nastavenému tempu (čo je asi najväčší klad filmu), takže bez problémov slabšie 3* tomu dám.