Rocco a jeho bratia

Těchto několik listů z kroniky běžné italské rodiny mne k sobě připoutalo tím, jak se v nich propracovávají (imaginativně, psychologicky i kompozičně) jejich základní duchovní motivy (sebeobětování, odpuštění a láska). Viscontimu se podařilo nahlédnout je panoramaticky, v jejich odvěkosti (posilované biblickými aluzemi) i detailně v jejich mnohotvářnosti (např. oběť Rocca a oběť Nadi nejsou identické, byť v obou případech je ničícím nástrojem Roccův bratr Simone a u obou obětujících se se utvářejí figurální paralely s Ježíšem Kristem, z nichž ta Nadina, jejíž smrt je dokonanou pomstou – doslovná, s rozpaženýma rukama – je vědomou parafrází Ukřižování, navozující atmosféru žaloby a připomínající její předešlé „magdalenské“ pokání). Visconti v naturalistickém pohledu na proměňování (venkovských) charakterů vlivem velkoměsta tedy neustává na zobrazování městského patologična, ale podřazuje jeho chaos duchovním vlnám, povstávajícím v nitrech lidí. (26.05.2009)

Čistá ambivalencia. Ten film krásne a kultovo vyzerá. Visconti bol geniálny režisér, pokiaľ išlo o stavbu scény, výtvarnú stránku, kameru a hudbu. Ale tie postavy! Nevýrazný Rocco a jeho rodina: Dvaja bratia do počtu a jeden psychopatický idiot, ich spoločná štetka a fanatická mater. Jediná normálna postava bola Cardinale, pretože o nej nič nevieme. Všetko je krásne a čiernobiele, až pokým nedojde na vyhrotený okamžik, ktorý je vždy teatrálny a smiešny. Snažil som sa to vstrebať, ale v klúčových momentoch som sa skrátka smial. Zapamätám si scénu budenia synov kvôli snehu a hľadaniu práce, a potom exteriérové scény a celky. Lenže ten film trval tri hodiny. (09.02.2023)

Bratia Parondiovci sú až piati, konkrétne najmladší a neplnoletý Luca, či zase povedzme, najstarší a rodinne založený Vincenzo, pričom medzi nimi sú ešte aj títo v zložení „dvoch boxerov”, a to úplne doslova, čiže Rocco a Simone, a nakoniec je aj poctivý Ciro, alias „pracovník automobilky” . Aby som náhodou nezabudol, tak tento »pentagon« , dopĺňa tiež i temperamentná matka a vdova zároveň, Rosaria, ktorá na samom začiatku prichádza spoločne so synmi do Milána → hľadať lepší spôsob života, ako zrovna tam dole na juhu, kde ich očividne už vôbec nič nedrží a nespája, keďže sa už raz a navždy pominula „hlava rodiny” , práve preto teraz skúšajú nájsť šťastie u prvorodeného, ktorého táto milá návšteva síce na úvod celkom milo poteší, no ostatných prítomných už vonkoncom teda nie...! A od tohto zlomového momentu, nastáva akési určité skonštatovanie, že niečo zlé je predsa na niečo dobré, pretože im daná situácia ihneď ozrejmí, v akom sú vlastne postavení, a tak sa  aspoň môžem odteraz začať poriadne sústrediť na nasledujúci vývoj udalostí a vzťahov, ktoré sa postupne komplikovane premiešajú, až to pomaly začne byť (ne)príjemné, čo mi mimochodom miestami trochu pripomínalo akúsi vyhrotenú, mexickú telenovelu, lebo tieto herecké výkony, sa na to aj patrične podobali, len s tým nepatrným rozdielom, že boli spracované v áčkovom prevedení, ale niekedy to bolo už aj na všelijakými drámami ostrielaného diváka príliš veľa, skrátka nad rámec, vďaka čomu sa nakoniec uchýlil k tomu, že si musel proste toto celé dianie držať ďalej od svojho tela, v inakšom prípade by si ich očividne nadmieru pripustil k telu, čo by nebolo vhodné ani pre jednu zúčastnenú stranu, a to ani nehovoriac s príchodom atraktívnej fešandy Nadii, aké to bude v podstate strašne (ne)zaujímavé... A vskutku, tie tri hodiny, boli na mňa trochu moc. Nabudúce by som si presne takúto "exkurziu" pravdepodobne vážne rozmyslel. PS: Škoda, že "božská" CC nemala viacej hereckého priestoru. (18.05.2022)

Rocco e i suoi Fratelli je dalsim ultimativnym talianskym filmom ovplyvnenym neorealizmom. Vo filmoch Viscontiho /Posedlost 1943 a Belissima 1952/ je castym motivom smrt a zanik. Ci uz smrt jednotlivca a jeho zanik alebo zanik spolocenskeho systemu a hodnot. Toto je pritomne aj vo filme Rocco e i Suoi Fratelli. Krasne je podany pribeh 5 surodencov a ako je u Viscontiho zvykom, majstrovsky su vykreslene charaktery postav. V jednej z postav sa predstavil aj mlady Alain Delon, ktory mal tento film ako prvy uspesny snimok na konte - hlavne po Delonovych hrozach z 50. rokov Quand la femme s´en mele 1957 a Sois Belle et Tais -Toi 1958. Konecne po dlhom case na Delonovom ucte pribudol kvalitny film zrucneho rezisera Viscontiho. V suvislosti s jeho postavou neskutocneho dobraka ma akosi napadla myslienka o tom, ze jeho dobrota sa mohla obratit proti nemu, lebo totiz - Cesta do pekla je lemovana najlepsimi umyslami. Okrem Delona sa predstavili aj dalsi herci, konkretne Renato Salvatori /Horalka 1960/ a Annie Girardot /Maigret Klade Past 1958 s Jeanom Gabinom/. Naspat vsak k filmu. Taliansky neorealizmus som mal moznost spoznat uz cez Felliniho kultovy film La strada 1954, vtedy mi neorealizmus nevadil, ale ani ma neoslovil. Tento film Rocco e i Suoi Fratelli je mojim druhym neorealistickym filmom. Predchadzajuce Viscontiho diela - najma Posedlost z 1943 roku a Bellissimu z 1952 roku som este nevidel, ale mozno sa niekedy aj k nim dopracujem. Sympaticky je vo filme aj pokus o vykreslenie stahovania sa jednej talianskej rodiny z polnohospodarskeho chudobneho talianskeho Juhu na bohaty priemyselny sever Padskej Niziny /tusim, ze sa prestahovali do Milana/. Vnimavy divak rychlo potom pochopi rozdiely medzi bohatym priemyselnym severom na Padskej nizine a chudobnym polnohospodarskym Juhom. Moj druha skusenost s talianskym neorealizmom dopadla viac nez dobre. 89 % (25.04.2015)

Celkom zaujímavý rodinný príbeh, aj keď miestami bolo konanie postav dosť nepochopiteľné, obzvlášť Rocca a Simoneho. Čo ma však odradilo dať vyššie hodnotenie, boli až prehnané teatrálne výstupy väčšiny zúčastnených hercov. Síce to tak trochu patrí k starším talianskym filmom, no pri scéne v byte 10 minút pred koncom, keď každý kričí a reve, som už mal toho dosť. Inak tu ale bola najteatrálnejšia a teda aj najtalianskejšia prekvapujúco Annie Girardot, pri ktorej som tiež občas nevedel, či sa smiať. (01.08.2015)