Otevřená srdce

Podobne ako v prípade Festen (1998) aj tu Manifest Dogma 95 ukázal, že má niečo do seba. Celé natočenie, forma a herecké výkony sú dovedené takmer k dokonalosti, ťažko hľadať lepší spôsob ako hodiť realitu života na filmové plátno. Príbeh odohrávajúci sa medzi Cecille, Joachimom a Nilesom je ako vystrihnutý zo života, tak reálny, tak živý, tak neskutočne emočne vyhranený. Opäť som raz po filme naplnený pocitmi, ktoré sa ani nedajú opísať. Čo sa týka Madsa Mikkelsena, už ani nemá cenu rozoberať aký neskutočne perfektný herec to je. To čo v tomto filme predviedol, klobúk dole, každý jeden pocit, emóciu dokázal stvárniť tak dokonale, až zamrazilo. Niečo podobné ukázal aj v snímku Po svadbe (2006). Svojim výkonom sa už definitívne zaradil v mojom pomyselnom rebríčku hercov na druhé miesto. Ale pozor, filmy s ním treba pozerať len v originále. Dabing všetko kazí. Jediné čo by som snáď vytkol, sú len také nepodstatné drobnosti po obsahovej stránke, hlavne v závere, mohlo sa ešte pár minút potiahnuť. 89/100 (19.08.2014)

Příznivci lidských dramat by měli zbystřit. Susanne Bier nezklamává. Velmi podrobně se vyjadřuje k dalším a dalším mezilidským vztahům a dělá to formou vskutku působivou. Dělá to jemnou, leč pevnou rukou a je typickým příkladem toho, že ne vždy z toho musí vypadnout nějaké zásadní sdělení. Dánská filmařka (moje čtvrté filmové setkání s ní) dává do placu konkrétní postavy a skutečné příběhy v dalším komplexním filmu, který tentokrát nahlíží do zvláštního čtyřúhelníku, který odstartuje jedna tragická nehoda. Vztahové, obrazově naturalistické a mnohdy neveselé drama těží opět z výtečných hereckých výkonů (Bierové oblíbenci Mads Mikkelsen nebo Nikolaj Lie Kaas).. Nenalíčená krása!! (06.02.2011)

Vynikající dánská režisérka Susanne Bier má můj dík za to že filmovému světu dala nejen Spálené vzpomínky a Po svatbě ale také tento realistický dogma film plný bolesti a lásky s přesvědčivými výkony hlavních představitelů podle kterých by se hvězdy mohly učit . Film který žije a kterému věříte ... (11.02.2013)

Pri Otvorených srdciach a ich pomerne otrepanej zápletke rýchlo zabudnete, že sledujete Dogmu a možno si ani nevšimnete prítomnosť nediegetickej hudby v dvoch scénach. Ide o utlmenú melodrámu ako z partesu, takže dôležitejšie je skôr ako, než čo. V podaní Bier neustále sa dokolečka opakujúce vzťahové vzorce známe zo života pôsobia autenticky a postavy, ktoré by nám nemali byť sympatické, sa nám postupne dostávajú pod kožu. Trier by asi nakoniec všetkým predostrel tragický koniec, Vinterberg by asi vytiahol staré traumy z detstva, Bier si vystačí len so súčasnosťou a drámou bez emocionálne vyhroteného konca. (12.11.2023)

Otvorené srdcia sú netradične citlivým, hlbokým a autentickým zážitkom, výrazne umocneným formou Dogmy 95 (tú využil mimo iné aj Thomas Vinterberg v rovnako skvelej Rodinnej oslave), ktorá mu výborne svedčí. Neznamená to, že by príbeh Otvorených sŕdc nemohol rovnako intenzívne fungovať aj v štandardnej filmovej forme, ale je to práve následkom kamery, že môžeme byť takto pripútaní k postavám a sledovať ich životné príbehy zblízka, akoby sme si tým všetkým prechádzali s nimi. Obrovskú zásluhu na tom majú samozrejme aj herci, ktorí svojím rolám dali obrovské množstvo precíznosti a autenticity a tým pádom som mal ja ako divák možnosť precítiť každú emóciu, výraz, pohyb či dotyk, ktorý je zachytený na obrazovke. Bravúrne zahrané - a to nie len zo strany obľúbeného Madsa Mikkelsena (ktorý tu mimochodom stvárňuje jeden zo svojich najlepších a najnáročnejších výkonov), ale taktiež aj Papriky Steen a Sonjy Richter, ktoré tu hrajú dve obdivuhodne silné ženské postavy. Zvyšok zásluh náleží samotnému príbehu, ktorý sa venuje ťažkým témam a je vyrozprávaný citlivým a zároveň civilným spôsobom, bez nadbytočných príkras. Susanne Bier (režisérka, ktorá už raz natočila obdobne realistické zobrazenie života vo filme After the Wedding) cez neho odkrýva osudy štyroch ľudí, ktorých spojí (alebo rozdelí) jedna nešťastná náhoda. Každého z nich táto osudná udalosť zmení a každý si prejde nepredvídateľným psychologickým vývojom. Sú si navzájom odlišní a pristupujú k danej udalosti inak, čo pochopiteľne môže dôjsť k ďalším nešťastným udalostiam, útrapám a bolestiam. Každého z nich spája a ženie dopredu láska, no zároveň každý z nich vie, že sa musí zachovať správne a postaviť sa životu priamo. A teda ich chápete, zdieľate ich bolesť, súcitite s nimi a máte ich radi. Preto musím pochváliť ako veľmi prirodzene, autenticky a ľudsky pracuje Susanne s postavami (obzvlášť to je cítiť v dialógoch a záberoch, ktoré sa odohrajú potom, čo sa Mads poháda so svojou dcérou). Evidentne sa vyzná v ľuďoch a našich emóciách a preto som rád, že existuje takto ľudský režisér, ktorý ich dá pocítiť empatickému divákovi cez filmové plátno. Ale tak ako to bolo v prípade vyššie spomenutého After the Wedding, aj tu mi niečo chýbalo k úplnej spokojnosti. Neviem čo. Možno mi k tomu chýba nejaký čas, možno musím dozrieť a možno ma to malo "hitnúť" viac. Každopádne som rád za takéto filmy. (18.09.2023)