Ichi the Killer

Násilie pre násilie! Štýl pre štýl! Zábava pre zábavu, zvrátenosť pre zvrátenosť a Miike pre všetkých! Nech kamera poletuje, nech hudba hučí, nech krv strieka a nech sa divák baví! ////////// Miike akoby pokladal škodoradostnou samoúčelnosťou svojho bizarného fikčného sveta divákom a filmovým teoretikom otázku - čo je to účel? Alebo lepšie - čo je to zmysel - a úplne najlepšie - čo je to zmysel života? Pre blonďatého člena zločineckého syndikátu Kakiharu je to smrť. Tento sympatický muž so silnými sklonmi k sadomasochizmu, ktorý sa vyžíva v násilí, si hľadá svoju cestu skrz črevá a iné orgány obetí cestu k jedinému človeku, ktorý mu možno dokáže jeho prianie splniť - tajomnému zabijakovi Ichimu, ktorý sa podľa všetkého postaral o zmiznutie jeho bossa. Vitajte v komiksovom svete Koroshiya 1. ////////// Miikeho film je šokujúci v samotnej podstate banálneho konceptu - čľapkavo poskakuje od gore k gore, robí bordel a zhnusuje. Nič viac. Navyše je chaotický, neprehľadný (čo je dané aj objemom postáv, ale nebojte sa - ako časom ubúdajú, orientácia v deji sa zlepšuje), absolútne nezmyselný a príbeh akoby miestami ani nejestvoval. Sled náhodne pospájaných preexponovaných štylizovaných scén a masakrov, sexu a bizarnosti. A predsa má svoje kúzlo - je grotesknou východnou verziou Odyseie japonským podsvetím plnou prekážok, ktorá môže, a zákonite musí mať jediné možné vyústenie - konfrontáciu dvoch čiernočiernych antihrdinov. Zvláštnosťou tohoto pútavého naratívneho prístupu atrakcia--->atrakcia--->atrakcia--->dvojnásobná atrakcia je, že môže byť udržiavaná po akúkoľvek dobu a stále si udrží rovnakú úroveň, tempo a objem nechutností - nech už má 30 minút alebo 5 hodín. Vďačí za to najmä svojim postavám, exploatačnému rámcu, kvalitnému audiovizuálnemu spracovaniu a predchnutiu čiernou komédiou a yakuzou à la Miike. ////////// Predlohu v podobe manga série, pravidelne vychádzajúcej v rokoch 1998-2001 som nečítal, avšak pojímam podozrenie, že bola silne inšpirovaná iným japonským komiksom pre dospelých, Crying Freeman, ktorý zhodou okolností prestal vychádzať v ten istý rok, kedy sa na pultoch po prvý raz objavil Koroshiya 1. Dá sa teda predpokladať, že zaplnil vzniknutú dieru na trhu. Obe série sú si veľmi príbuzné hlavne čo do hlavnej postavy a prostredia, v ktorom sa odohrávajú (teda mafia a gangy). V oboch prípadoch je ústredným antihrdinom muž, ktorý je ovládaný ako bábka a funguje ako nájomný vražedný stroj, ktorý však sám nechce zabíjať a pre svoje obete roní slzy. Zatiaľ čo Crying Freeman je veľmi komplikovanou postavou, ktorá sa pokúša vyslobodiť, Ichi je, podružne prvkom a duchu, v ktorom sa film (resp. komiks) nesie, mladík s vrodenými perverznými chúťkami - stále je však manipulovaný a zneužívaný na nájomné vraždy, a toči sa v bludnom kruhu smrti a občasného sexu, a je ťažké sa s ním stotožniť, keďže sám nevie, čo chce. Záludnosť filmu tkvie v tom, že vlastne nie je hlavnou postavou on, ale práve Kakihara, ktorého ciele sú jasné a silné, preto je zaujímavejšie sledovať jeho cestu za vytúženou smrťou. ////////// Jednou z predností filmu okrem divácky ľúbivého štylizovaného násilia (ktoré sa dá považovať rovnako za klad, ako zápor) je Kakiharov predstaviteľ Tanadobu Asano, pre ktorého je rola ako stvorená. Snáď jediný, kto si užíva hranie vo filme podobným spôsobom, je makabrózny Šin'ja Cukamoto (aby sme boli korektný voči tunajšej fonetickej úprave japonských mien). Ich ponor do postáv je hlboký až po filme prakticky neodmysliteľne spätý s nimi samotnými. Chovanie a herecký prejav väčšiny ansámblu je správne afektovaný a hypertrofovaný, evokujúc tak animované adaptácie manga komiksov. Druhou výraznou zložkou je audiovizuálna forma, ktorú filmu Miike udelil. Keď si odmyslíme chlípnosť a lepkavosť krvi a vnútorností po estetickej stránke, miestami veľmi zábavný je strih, ktorý chvíľami priam "vhadzuje" postavy na scénu (prípadne z nej). Kamera už v úvodnej scéne, predstavujúc jednotlivé postavy a východziu situáciu (The Boss and money are gone.), vyvádza psie kusy, zaujíma netradičné uhly, vrhá sa scénou, poletuje, otáča sa a do obrazu sa montujú farebné filtre, impacty a rôzne iné triky a efekty. Do uší diváka sa vkráda zvláštne poskladaný soundtrack, ktorý je doplnený v akčných scénach o zvukové efekty zo starých filmov a podobné drobné odkazy a žánrové priznávania sa. Dramaturgia scén je jeden veľký explodujúci kolotoč... ////////// ...a ním je aj samotný film. Buď nasadne a zveziete sa, alebo si ho len dôkladne obzriete a zaradíte spiatočku. Ja osobne som si ho užil, a môj dojem sa blíži úplnej dokonalosti. Možno by sa dal Koroshiya 1 označiť za guilty pleasure, ale ak, tak veľmi sofistikované guilty pleasure, ktoré sa, plne utrhnuté z reťazí, zameriava len na nestriedmy a nepoľavujúci efekt. A to mu ide najlepšie. Tak prečo nepristúpiť na jeho pravidlá a nebaviť sa? Ak ste tým správnym druhom (zjavne aspoň trochu úchylného) diváka, neexistuje dôvod, prečo by ste si nemali odniesť sugestívny a dlhotrvajúci zážitok. 90% (27.10.2014) (menej) (viac)