Veľká ilúzia

Skvost světové kinematografie. Film veselý i smutný, rozpustilý i docela vážný, ale především nutící k zamyšlení nad absurditou války. Vyznívá o to smutněji, že "aby už nebyla žádná další válka" byl natočen v době obav ze sílícího a zbrojícího, v roce 1937 již otevřeně agresivního Německa. Do té doby nejstrašnější válku zobrazuje skrze reflexi v zázemí důstojnického zajateckého tábora uprostřed německého císařství. Trochu připomíná Velký útěk, který však byl inspirován válkou ještě strašnější, a je o pár desetiletí mladší. (22.06.2009)

Je to ozaj veľká ilúzia potierať názorové rozdiely a otupovať dôvody neznášanlivosti ? V podvečer druhej svetovej vojny filmový klasik Jean Renoir ukázal svetu svoje dnes už klasické dielo z prvej vojny. Dodnes nám ukazuje svoju nadčasovosť a servíruje s francúzskym šarmom, že ľudia na svete nechcú hovoriť o ilúziach pokiaľ ide o spolunažívanie. (17.06.2009)

Teória vraví, že Renoirova Veľká ilúzia patrí v istom zmysle medzi revolučné diela na rozmedzí 30. a 40. rokov minulého storočia, ktoré zanechali konceptu naivného zábavného filmu pre masy a spravili pár dôsledných krokov dopredu. A i keď sa Jean Renoir dôsledne vymedzoval voči hnutiam svojich súčasníkov a akýmkoľvek pokusom o zaškatuľkovanie (čím si získal povesť neochvejného solitéra, ako je často označovaný), je toto dielo jednoznačným zástupcom moderny (ako velí teória, treba dodať, že v protiklade k predchodcom poetického realizmu). Ako napovedá už názov, máme tú česť so sieťou farbistých ilúzií a myšlienok - viera v blížiaci sa koniec vojny, zdanlivá rovnosť spoločenských tried a mierne zaobchádzanie s vojnovými zajatcami. A tiež kolektívny hrdina, dominujúci takmer celej polovici filmu až do doby, keď Gabin vyrukuje s radostnou správou a končí na samotke, čím sa táto ilúzia rozplýva a dej sa začína centralizovať na jeho postavu. Celý príbeh je vlastne sledom menších ilúzií, ktoré dohromady vytvárajú tú veľkú. Renoir priamočiaro bombarduje diváka povážlivými dobovými ideami a sype soľ do otvorených rán na tvári povojnovej Európy. Veľká ilúzia má však aj iný kinematografický význam, a to v súvislosti s hĺbkou a plánovitým rozdelením scény. Je totiž v tomto zmysle priamym predchodcom Wellesovho Občana Kanea a zároveň paradoxne rúca jeho "veľkú ilúziu". Pri sledovaní hlbokých záberov, v ktorých sa na popredí a pozadí odohrávajú simultánne rôzne deje, resp. sa nám dostáva iných významov v rámci jednej scény (spokojne večerajúci francúzsky dôstojníci, na ktorých zo steny prísne hľadí zo svojho portrétu von Rauffenstein) si môžeme všimnúť, že je často určitá časť záberu neostrá. Divákovi pozornému a znalému teraz dôjde, že u Občana Kanea nijaká neostrosť v zábere nefiguruje. Je to preto, že, narozdiel od Renoira, používa Orson Welles malý trik - natočí jednotlivé časti samostatne a následne ich spojí dohromady tak, aby pôsobili dojmom jednej plynulej sekvencie. Tým pádom sú mnohé jeho najhlbšie zábery falošné, čo si všimol a kritizoval najmä David Bordwell vo svojej kritickej eseji venovanej filmu. Renoir to robí prirodzene a bez využitia podobných drobných fínt, vďaka čomu síce jeho film nie je natoľko dokonalý a vypilovaný do absolútneho diamantu, ale je vernejší realite. Navyše práca s kamerou je rovnako na vysokej úrovni a miestami si potrpí na efektné zábery, ako je dôsledné postupné odhalenie von Rauffensteina po príjazde zajatcov do pevnosti. Skrátka a jednoducho, Veľká ilúzia má v histórii svetovej kinematografie nespochybniteľný význam a je právom honorovaná. Navyše je dynamická, v kritických situáciách si dokáže zachovať jemný nadhľad a nenudí. 85% (09.07.2014)

Velká krása.. Renoir vytvořil svět ve kterém postavy mají jedna k druhé lidský respekt bez ohledu na národnost a stranu konfliktu. Všichni jakoby ví, že hrajou špinavou a otravnou hru a v rámci jejích pravidel se snaží udržet jí v mezích humanismu. Pochopení, respekt, ochota pomoci, zdrženlivost a laskavost je tu na každém kroku a právě díky tomu zní poselství filmu velmi silně i 80let po premiéře. (21.06.2015)

Na svoju dobu neskutočná pecka! Pekne vykreslené charaktery postáv a neštandartná dejová línia, primiešaná trocha vtipu, filozofie a životných právd skrytých v perfektných dialógoch vojenských hodnostárov. Renoir stvoril nadčasové dielko, ktoré aj v dnešných časoch nevyzerá len ako dobový artefakt, čo sa o drvivej väčšine filmov 30.rokov povedať nedá. (07.05.2007)