Mamma Roma

7 / 10 Mamma Roma balansuje na hranici medzi dokumentom a hraným filmom (vlastne ako každý neorealistický počin) a ukazuje nám svet, ktorý väčšina z nás vidieť vôbec nechce. Bohužiaľ, čím hlbšie do reality režisér prenikal, tým viac sa mi jeho zámer strácal z dohľadu a samotný finiš ma už nechal úplne chladného - nespochybňujem výpovednú hodnotu tohto diela, no skutočnosti, o ktorých hovorí, sú mi až príliš vzdialené, v priestore i čase. Na druhej strane, témy, ktoré film pitve a analyzuje (chudoba, rodičovská láska, sebaobetovanie, priepastné rozdiely medzi spoločenskými vrstvami) sú a budú aktuálne stále a možno práve v tom je sila Pasoliniho snímku - otvára oči a vyzýva k činom, nehľadiac na historickú epochu. (22.12.2005)

Túžba zariadiť synovi šťastnú budúcnosť, odlepiť sa zo spoločenského dna a všepohlcujúca materinská láska v protiklade so snahou mladosti po voľnosti a citovej nepodmienenosti sú dominantnými motívmi. Predstava matky o pozdvihnutí sa spočíva v túžbe patriť medzi strednú triedu. Snaženia však stroskotávajú na hraniciach daných minulosťou (nepríjemne sa pripomínajúci pasák), rodovým predurčením (Mamma Roma spomína svoj rodokmeň zložený zo zločincov, kuriev a šmelinárov) a zároveň prísnym oddelením tried, ktorých sociálne postavenie je vopred dané a ťažko prekročiteľné. Zovretý svet pasoliniovského rozprávania rozohráva na pôdoryse antickej tragédie neveselý príbeh zo sociálneho dna. Atmosféra poetických obrazov predmestí Ríma zvýrazňuje smutný kontrast medzi uzavretosťou betónových sídlisk a voľnosťou prírody. Tieto obrazy, podfarbené úžasným hudobným sprievodom (Vivaldi, Donizzeti...), vytvárajú až hypnotické ladenie filmu. Spolu s príznačným výzorom predmestských flákačov a halasným smiechom hrdinov v situáciách, kedy sa rehotom skôr prekrýva bezmocnosť a bolesť, divák, poznajúci niečo z tvorby režiséra, spoľahlivo rozozná jeho štýl. Za zmienku stojí životom prekypujúci herecký výkon matky – levice v podaní Anny Magnaniovej. Pozn. Jeden z motívov filmu – snaha ukázať, že človek je od počiatku závislý od spoločenských podmienok, v ktorých vyrastá, a je temer nemožné opustiť postavenie dané touto predurčenosťou, rozpracoval v 70. Rokoch, v trilógii, začínajúcej skvelým románom Let do srdca nemecký spisovateľ Günter Herburger. (16.02.2006)

Mne okrem Felliniho diel a klasík talianskeho neorealizmu Mamma Roma pripomenula Bunuelovych geniálnych Zabudnutých. Hlavný hrdina je mladík, ktorý hľadá navzdory ťažkej sociálnej situácii (ale nie až tak a určite nie neriešiteľnej) samého seba a svoje miesto v spoločnosti do budúcnosti. Príbeh je pomerne jednoduchý a fádny, ničím obzvlášť neprekvapí, preto som sa mohol sústrediť aj na zaujímavú kameru, ktorá je prevažne v pohybe spolu s postavami, ktoré vedú dialóg. Príjemná zmena oproti strihu typu záber a protizáber. Postavy občas vyvolávajú dojem, že sa pozerajú do kamery, avšak sú mierne odchýlené. Pasolini ukazuje Rím ako rozvíjajúce sa mesto, vidíme moderné vysoké bytovky a na druhej strane osudy "sociek", ktorí by chceli byť jeho právoplatnou súčasťou. 70%. No a Pasolini si skutočne vedel vybrať (v tomto prípade vo vedľajších úlohách) poriadne nesympatické ksichty. To bol jeho najvačší trademark. (11.09.2013)

Nemôžem si pomôcť, ale filmy z obdobia talianskeho neorealizmu ma buď nudia alebo rozčuľujú. A pritom si pamätám, že v mladosti som bol nimi takmer nadšený. Pravda v tej dobe boli jedinými filmami, ktoré k nám usilovní cenzori pustili. Osobitne neznášam filmy trojpéčkového úchyla a to je čo povedať, pretože som ešte nevidel jeho vrcholné dielo Saló. Takže Pasolini v mojom ponímaní už patrí iba do filmovej histórie, pretože súčasný divák aj v tomto filme okrem hereckého prejavu Anny Magnani ťažko nájde niečo, čo by ho mohlo zaujať. (05.12.2020)

Další skvělý Pasoliniho počin. Trochu podobné filmu Accattone, ale tentokrát snad ještě hlubší. Jeden z obecně ještě celkem dobře hodnocených ranných děl tohoto italského velikána, kde se režisér soustředí především na sociální problémy italské společnosti své doby. Příběh matky a syna, který nikdy nepoznal otce a jehož výchova je po příjezdu do Říma vedena především ulicí, první láskou, "přáteli"...Celý tento příběh už od začátku směřuje k tušenému, ne příliš veselému koci. Navíc se zde objevuje další člověk, který se také chce přiživit jen na někom dalším a neštítí se ničeho, ale takový tu není jediný, opět zde vidíme mladé lidi, kteří teprve vstupují do života, ale pracovat se jim nechce, avšak peníze potřebují a uchylují se dokonce k okrádání bezbraných pacientů nemocnice. Možná mne trochu mrzí, že Pasoliniho "oblíbenec" Franco Citti, tentokrát nedostal tolik prostoru, protože právě i jeho příběh by stál za hlubší rozvinutí. Mamma Roma se v mých očích zařadila po bok těch nejlepších děl z Pasoliniho tvorby. (27.06.2008)