Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Komédia
  • Dráma
  • Akčný
  • Animovaný
  • Horor

Recenzie (326)

plagát

Hmla (2007) 

8 / 10 Treba veriť.

plagát

OVCE.sk (2009) (seriál) 

2 / 10 Ej bysťu, hovadzina preveliká teto OVCE.sk! Niežeby som vyberavý bou, nie veru, ale seriál ozaj škapavo vyzerá, digitálne a nepôvodne, ták ták. A či toto je ten návrat k tradíciám, jak hinen oficiálny pamflet tvrdzí? Netrúfau by som také dačo tvrdiť, ozaj netrúfau, bo ma pánbožko bleskom skláti za rúhanie hneď jak tunák stojím! A ani toho ponaučenia a morálneho usmerňovania sa tam veľa nieto, nuž a to je najsamväčší problém. Dzeci sa dve, tri veci naučia, ale OVCE.sk vácej škody narobia jak osohu, povedau by som. A či sa veru patrí, aby malé ovečky rúžu na pery nosili jak toté nalpy zmaľované? A či musia hintí zemepáni hip hóp a západnú kultúru ozaj do šického drúzgať, jak keby iného a našého nebolo? Éj, ľudze, čujte moje slová! Raz nám budú samí malí gángstri po chotári behať a to už budze neskoro ruky zalamúvať, ták ták! A v našich národných krojoch už len mole a hmyzi tancovať budú. Ale darmo, vedz oprobujce to na tom intern néte, obprobujce a na vlastné očú uvidzíte, jakéže é ú grantovými peňeži zaplatené zlo teto OVCE.sk sú. Sú, sú, len čo je pravda, ták ták, dobre povedali.

plagát

Californication - Orgie v Kalifornii (2007) (seriál) 

7 / 10 Californication síce vyzerá ako jednoduchá a plytká zábava, no pod jej povrchom tiká prekvapivo delikátny vnútorný mechanizmus. Celý seriál je jedna veľká výstava – prázdneho sexu a citového tápania – a každá nová epizóda pred nami otvára ďalšiu jej monotematickú pasáž (dobročinný večierok, spomínanie na zosnulého otca a pod.); vojdeme, poobzeráme si všetky exponáty, zabuchneme za sebou dvere a pokračujeme ďalej. Dej je dotváraný hrubými líniami, postavy prešľapujú na mieste a predsa sa hýbu, prichádzajú a odchádzajú. Každá z nich operuje v rámci presne nalinkovaných vzorcov správania, rieši vlastné problémy a má vlastné (zväčša sebecké) ciele, no samotný konflikt ju neposúva ďalej, snáď ani nezaujíma. V rozpore s bežnou praxou, neúspechy a pády sa tu prehĺtajú, vstrebávajú s priam nihilistickým pokojom, či dokonca odmeňujú, čo vytvára zaujímavé / zvrátené pnutie naprieč seriálom. • O to väčšie sklamanie nastáva kdesi uprostred druhej série, kedy sa inak celistvý materiál začína párať a my si spätne uvedomujeme, že Californication vo svojej vrcholnej forme nebol až taký prostučký a v skutočnosti veľmi umne balansoval medzi štýlovým humorom a lacnou limonádou. Postavám nechával slobodu voľby, no pestoval ich človečinu, nedovolil im klesnúť do úplnej morálnej anarchie, kde je možné a prijateľné všetko, nič nemá reálny dôsledok a vás tak trápi – nič. Do očí bijúce je to najmä v stále viac a viac prekrúcanom vzťahu agenta Charlieho a jeho ženy Marcy, ktorý ku koncu definitívne zavrhuje stavanie na uveriteľných základoch a nahrádza ho deravou porno-fraškou. Ak išlo o úmysel zhodiť ich až na absolútne dno, nebol dobre vypointovaný. I bezbrehý hedonizmus potrebuje ľudskú tvár. • Našťastie, Hank Moody je postava, kvôli ktorej sa oplatí preberať aj nejakým tým balastom. Ťahajú z neho cigarety, ženské šťavy a vinyl a to je fajn, pretože mu to vďaka vynikajúcemu Duchovnemu žeriete aj s navijakom a kráľovsky sa bavíte. Autori skrz neho pumpujú jeden cynický komentár za druhým a i keď Californication nie je tá hĺbková sonda do rozkladajúceho sa svedomia západnej civilizácie, za ktorú ju niektorí majú, je dobré vedieť, že pod zábavným povrchom drieme uvedomelý duch. • Seriál ako taký rozhodne predstavuje silný nadpriemer. Prvá séria je vynikajúca a civilnejší úvod tej druhej ju v mojich očiach dokonca tromfne, no potom to už ide dole vodou. Občasné záblesky stratenej slávy len podčiarkujú fakt, že Californication je najpohlcujúcejší v momentoch, kedy vás pustí do svojho teplého vnútra a prestane sa hrať na kontroverznú čiernu ovcu seriálového neba.

plagát

Mutant (2006) 

27 / 10 Sto hviezdičiek! Nie, tisíc!! Juchú Bong je jednoducho génius. Skrz ľudskú malichernosť a neúctu k prírode vyleje do rieky Han zaprášený formaldehyd... a to sme len v druhej minúte! Autorova originalita nemá konca kraja, stúpa turborýchlosťou do nedosažných výšok a búra stropy a zabehané konvencie. Príšera (spoiler) je vlastne mutant! Neuveriteľné. Kto však čaká súboj s armádou a guľometmi, odíde sklamaný. Bong na to ide rafinovanejšie a pálčivý eko-problém kopí na plecia bežnej kórejskej rodiny: Gang-duo má nedostatok proteínov. Ospalý a zabrzdený sa potĺka životom a symbolicky kradne nohy chobotniciam (pre nechápavých: noha = krok = chôdza = chodník = cesta = dospievanie). A vlak plný nápadov sa rúti ďalej. Na scénu prichádza príšera, pomyselný to bič na konzumnú kapitalistickú spoločnosť. Vo svojej podstate nám nastavuje zrkladlo - mi žereme, ona žere. Bong nás nešetrí ani minútu, je aktuálny a svieži. Vtáčia chrípka, vírus, vládne sprisahanie, človek normálne nestíha; politická a žánrová nekorektnosť dosahuje priam biblických rozmerov. Zdrvujúce finále je potom niečo medzi Godzillou a Karate Kidom. Znepokojivý snímok (ticho) :-D Nie, vážne, je to strašná chujovina.

plagát

Unlimited Destruction, The (2002) 

3 / 10 Lee "Scratch" Perry je zjavenie, čiperný polo-Jah s nadprirodzeným zmyslom pre rytmus a ručne tkané zvukové textúry. Jeho produkčné majstrovstvo vynieslo na kreatívny vrchol kapely formátu Bob Marley & The Wailers, The Congos, The Heptones či The Meditations, ako aj sólo interpretov, od Juniora Murvina (album "Police and Thieves") po Maxa Romea (epochálna kolekcia "War Ina Babylon"). Z hlbín legendárneho Black Ark Studia – za výdatnej výpomoci jeho štúdiovej kapely The Upsetters – tak počas celých sedemdesiatych rokov prúdili tie vôbec najhutnejšie, najrýdzejšie dub a reggae tóny tejto planéty, konečne mimo rodnú Jamajku, častokrát priamo do srdca hudobných UK TOP 40 rebríčkov. O to smutnejší je pohľad na toto dokumentárne tápanie v podaní akéhosi Luda Timmermansa. Režisér je mimo, natáčanie nemá vôbec pod kontrolou a necháva sa unášať Perryho nezastaviteľným výronom rasta bonmotov. Bohužiaľ, vďaka absencií titulkov (a to aj pri oficiálnych DVD verziách!) im neporozumie ani sám pán boh, nieto ešte bežný smrteľník, čiže skutek utek. Filmu navyše chýba akákoľvek logická štruktúra, scéna strieda scénu a aj napriek tomu, že lekcie z dubu nás učia, že ticho je rovnako dôležité ako pulzujúci beat, Timmermans do pozadia pchá jeden reggae popevok za druhým – a to aj v momentoch, kedy sa Scratch upokojí a v jeho slovách cítiť hlbokú ľudskú múdrosť. Namiesto sondy do umelcovho myslenia a cítenia nám tak nezostáva nič iné, ako sledovať jeho vtipné krepčenie pred kamerou, vysoko profesionálne hulenie posvätnej gandže, stavanie si akéhosi záhradného oltárika, nejakú tú prácičku v štúdiu či promenádovanie sa po uliciach Bruselu. Plus zopár zaujímavých rozhovorov s jeho spolupracovníkmi ako sľubný úvod. Nie, nudiť sa rozhodne nebudete, niekoľkokrát sa aj z chuti zasmejete, no Perry – vyobliekaný ako Sun Ra po amfetamínovej razií v obchode so suvenírmi – zostáva naďalej nevysvetlený, nepreskúmaný a cudzí. Timmermans narazil na príliš komplikovanú osobnosť - a rozbil sa.

plagát

Nakonec zemře (2010) (amatérsky film) 

8 / 10 Jednoduchá, no plne funkčná hračička, ktorá spoileruje sama seba a očividne ju to vôbec netrápi - tak či tak sa nikto nezachráni a ona to veľmi dobre vie, mrcha írska. Dávam do pozornosti najmä začínajúcim amatérskym filmárom momentálne bez nápadu; svojsky poňatý remake by mohol byť vynikajúcim praktickým cvičením.

plagát

The Cutting Edge: The Magic of Movie Editing (2004) 

9 / 10 Fascinujúci pohľad za oponu, kde tajomné šedé eminencie filmu cvak-cvak-cvakajú ilúziu z ilúzie, vševidúcim okom hľadajú kontinuitu v chaose a príbeh v hluku, udávajú rytmus a smer. Šperkári. Strih je remeslo v tom najpoctivejšom slova zmysle a Cutting Edge ho pred vami poobracia vo všetkých (historických, technických, i čisto autorských) polohách. A to celé vo vyberanej spoločnosti a s plejádou žánrovo pestrých ukážok. Jednoducho, výnimočný dokument, ktorý, pevne verím, zaujme tak bežného, ako i trochu hĺbavejšieho diváka. ((poznámka bokom: vyššie spomínané ukážky sú, pochopiteľne, sem-tam spoileroidné, napr. Easy Rider (brutálne), Brazil, Schindler’s List, Titanic, Bonnie and Clyde (zatváral som oči, ale počul som), Reservoir Dogs, alebo Cold Mountain; na druhej strane, zaregistroval som tu kopec zaujímavých, no pre mňa doposiaľ neznámych filmov, čiže je to tak päťdesiat na päťdesiat, napr. Places In the Heart (silno), Grand Canyon, The Pledge (asi koniec), Home for Holidays, Lenny (koniec, naostro), či vtipne vyzerajúci Election))

plagát

Control (2007) 

6 / 10 Joy Division je poézia pomaly krvácajúca dolu chodníkom, sýtočervený pramienok drobiacej sa ľudskosti uprostred rozrastajúcej sa šedi; poézia divoká i krásna, atmosférická, melancholická, trochu teatrálna, odťažitá a vysiaca uprostred chladného hannetovského vákua. Bohužiaľ, zatiaľ čo títo chalani ju hľadali v otvárajúcich sa ranách (nielen) britskej hudobnej scény, medzi ohlodanými paberkami recyklovaných riffov a neodvratnej punkovej implózie, Corbijn ich na oplátku vracia späť do stuchnutej minulosti, zrieka sa farieb a textúr a nazýva to depresiou, poctou svojim idolom. Ako rozprávač sa upiera čisto na Curtisa, čoby ústredný *ZAKAŠLANIE* element, a kapelu necháva v prachu za sebou. Tým sa, pravda, nutne vzďaľuje od onoho živelného epicentra diania, pretrháva dôležité nitky a z filmu robí naháňanie bubákov skrývajúcich sa v spevákovom podvedomí. Čo je úplne v poriadku, je to jeho autorský zámer, problém však nastáva, keď sa mu v tomto útržkovitom mikrosvete, ktorý zrejme mal byť “Madchesterom” sedemdesiatych rokov, nepodarí zasadiť všetky Curtisove traumy do vierohodnejšieho, snáď plnšieho kontextu. Nádejný materiál sa tak stáva režisérovým tápaním od neurózy k afektu a divák má v konečnom dôsledku pocit, že za všetko môže, obrazne povedané, nešťastná love story. A Curtis ako 'prorok urbanizačného rozkladu a odcudzenie sa' (viď. oveľa zábavnejší a informatívnejší 24 Hour Party People) sa v tom všetkom beznádejne stráca a len si tak smutne hľadí do prázdna a píše básničky. Aby som však nikomu nekrivdil, určite za to nemôže Sam Riley, ktorý z plytkejšieho scenáru vytiahol maximum a svojej postave prepožičal nádherne krehkú, neistú charizmu. Plus, jeho podobnosť s predlohou je do očí bijúca, čo je ostatne prípad aj zvyšných členov kapely a ich predstaviteľov. Stále to však nič nemení na fakte, že film ako taký postráda osobitejšie kúzlo a až na pár Bowieho plagátov a kvázi zasvätených kecov o Buzzcocks človek nemá pocit, že je súčasťou scény, niečoho väčšieho, ako je on sám. Nulové referencie na iné kapely a hudobnú scénu vôbec, Manchester vyzerá ako rumunská metropola a nie ako priemyselný diamant vyklovaný z kráľovskej koruny, nehulí sa tu, nešuká sa tu, no ale hlavne, že je to čierno-biele. A tým sa vraciame späť na začiatok. Nie, Control nie je zlý film, len šnorchluje tam, kde sa mohol hĺbkovo potápať. A to je na projekt, okolo ktorého sa podľa všetkého točilo mnoho zasvätených (súčasný New Order, Curtisova manželka, vlastne aj sám Corbijn) trochu málo.

plagát

Svět (2000) odpad!

0 / 10 Trojminutové ee, ktoré je nielen filmársky a technologicky úpne nezvládnuté a bez akejkoľvek ucelenej vizuálnej koncepcie, ale aj úplne mimo. Vykresľovanie marihuany ako obludného strašiaka robiaceho z ľudí chtíčom poháňané vygumované palice bez sebaovládania a morálky je hlúpučké, nič neriešiace a spiatočnícke; myšlienkový návrat do splašeného pálenia konopných čarodejníc povojnovej Ameriky (Reefer Madness, anyone?), ktorý nefunguje ani ako plytká moralitka, ani ako (nebodaj) edukačný prostriedok. Tománek evidentne nevie, o čom rozpráva, a musí byť na smiech fajčiarom trávy ako i školeným sociálnym pracovníkom - a ako autor-mentor tak nemá žiadnu hodnotu. Ostatne, jeho Svet je ešte stále (3D) placatý, čo je krásna parabola.

plagát

Súmrak mŕtvych (2004) 

6 / 10 Britský humor je mi sympatický, mám ho skutočne rád a keby sa dalo, pritúlil by som sa k nemu a namotával si jeho kučeravé vlásky na prst, žiaľ, Shaun of the Dead je niekedy vedľa ako tá jedľa. Aby bolo medzi nami jasno, povedať, že som sa počas celého filmu ani raz nezasmial, by bola hanebná lož, istotne, na druhej strane, množstvo trápnych, úplne zbytočných scén, ktorými budete bombardovaný vždy v tej najnevhodnejšej chvíli, volá po nabrúsenej strihačskej gilotíne. To máte tak, Wright sa tu správa ako učinený nymfoman a svoje režisérske prirodzenie strká dole hrdlom zombie žánru tak dlho, až ho dusí. To mu ale nestačí a postupne si omaká všetko a všetkých, od klasickej ľúbostnej roviny cez jasnú spoločenskú satiru až po ultimátne pojednávanie o úcte a zodpovednosti k svojim blízkym a (najmä) k sebe samému. Nanešťastie, to, čo teraz možno vyzerá ako recept na dobrý film, je v skutočnosti bližšie k onej povestnej torte psíka a mačičky a vy sa niekde v druhej tretine po ďalšom *VÁŽNOM* momente začnete sami seba pýtať, či pozeráte komédiu, drámu, britcom, love story alebo nekonzistentný miš-maš toho všetkého. A celý film tým trpí, neskutočne tým trpí, a my s ním, pretože sú chvíle, kedy Shaun of the Dead žiari. A nie je ich málo! Tvorcovia správne identifikovali otupujúci, bezmyšlienkový konzum ako uštipačnú prapodstatu žánru a ukázali nám, že predohra k romerovskej apokalypse sa od bežného pracovného dňa zas až tak veľmi nelíši. Navyše, a to by som mal podčiarknuť, niektoré scény a nápady sú doslova a do písmena geniálne, jednoducho prvotriedny UK import tak, ako ho máme všetci radi. Škoda preveliká, že sa to postupne domrvilo, stačilo trochu prestrihať, skrátiť, na bokoch dostratena a zľahka prečesať - a bola by radosť pozerať.