Padlí andělé

On a Ona riešia dilemu svojho partnerstva. Nič zvláštne pre trojročný vzťah. Keby to partnerstvo nebolo obchodné a On nebol nájomný vrah a Ona jeho sprostredkovateľka pre zákazníkov. On chce skončiť, Ona ho nešťastne miluje a chce od neho splnenie poslednej láskavosti. On je zamestnanec bufetu, známeho z Chungking Express, ktorý po zjedení ananásu po záruke úplne onemel. Ona je sklamaná lebo jej ušiel milenec s jej spolubývajúcou a nevie naňho zabudnúť. Popisovať filmy režiséra Wong Kar-Waia je veľmi zložité, pretože v nich príbeh hrá absolútne nepodstatnú rolu. Dôležité sú len a len postavy a ich vzájomné vzťahy, ich momentálne psychické stavy sprostredkúvané ich monológmi, ktoré film posúvajú . Čo na Padlých anjeloch diváka ihneď zaujme (alebo čo mu ich okamžite zhnusí) je totálne psychedelický vizuál. Tento film totiž vôbec nevyzerá ako štandardne natočená dráma, a to vrátane ázijskej produkcie. Nečakajte klasickú dramatickú štruktúru, film pôsobí chaoticky a nekoherentne. Vyzerá ako sled nafilmovaných narkomanských halucinácií, avšak majstrovsky a hyperesteticky natočených. I masaker niekoľkých ľudí sa totiž dá natočiť esteticky. A nočný Hong Kong plávajúci v mori neónu je vďačnou kulisou pre toto avantgardné ale silno artové divadlo. Práve zdanlivo náhodne radené scény a scéničky z tohto filmu umožnia divákovi dostať sa pod kožu každej postavy a prežívať jej psychický stav, pohnútky a pochopiť jej konanie. A práve to umožní divákovi záverečnú katarziu, akú vie poskytnúť len veľmi málo filmov. Kto nevyroní slzu pri záverečnej prestrelke a poslednej „Only you“ motorkovej scéne, musí mať EQ ležiaceho kameňa.10/10 Ja nerozhodujem o tom, kto kedy a kde zomrie. Na to som lenivý, preto to mám zariadené inak. O tom rozhodujú iní. Preto mám partnera. (21.05.2006)

UZASNE! Absolutni filmova radost. Tohle, ze je film z roku 1995? Wong natoci jiz pred 12 lety bijak o jaky se stylem pokouseji leckteri tvurci dnes. Nekterym prijde, ze reziserovy pociny prilis nestoji na pribehu, snad pro silnou a expresivni vizualni, zvukovou a psychologickou zamerenost, ale ja ve Fallen Angels videl tolik pribehu! Ano forma podani je pro odkojence linearni dejove kostry vypraveni asi prilis velky orisek. Jinak nevim co bych dodal, Tombac, Marius a Paldini vse podstatne jiz krasne vyjadrili. (19.09.2007)

Fallen angels je typickým Waiovým filmom. Nenaplnená láska každého z hrdinov, spomienky, ktoré bolia už v momentoch keď sa vytvárajú. Rýchle prestrihy a pomalé zábery na polodetaily tvári. To všetko umocnené roztrasenou, rozostrenou, neóny pohlcujúcou kamerou Christophera Doyla. Čo sa týka príbehu opakuje sa stará známa pesnička a do popredia sa dostáva špinavý, neónový a neosobný vizuál. Vonku buď prší, alebo je tma a hlavný hrdinovia sa prepletajú medzi týmto temným svetom, ktorý odzrkadľuje ich dušu aj samotu. Predsa to ale nie je film, ktorý by mohol konkurovať režisérovým predchádzajúcim filmom. Nie že by bol ťažko uchopiteľný. To nie. Rozhodne ponúka pár filozofických myšlienok ako je u tohto režiséra zvykom, ktoré stoja za zamyslenie. Len som mal pocit, že vďaka úspechu jeho predchádzajúcich filmov sa vo svojom štýle miestami stráca. Vďaka tomu jediná lyrickosť v tomto filme je prezentovaná samotným názvom. Z filmu sa ako keby vytratila. Čo je podľa mňa škoda. Mnohé zachraňuje nemý Kaneshirov blázon. Inak je to jeden z tých filmov, na ktorý sa dá veľmi ľahko zabudnúť. Čo je na tvorcu Waiovho mena celkom škoda. (18.12.2010)

Nejen v porovnání s předešlým režisérovým snímkem je tento po všech stránkách jednotvárný. Materiál, který by se dal soustředěně zúročit v krátkometrážním filmu, je v přeestetizovaných, nerytmicky kombinovaných záběrech neúměrně „roztažený“, což může leckomu sugerovat (spolu s fragmentární kompozicí obrazů a nervní kamerou) surrealismus, s nímž se ovšem potkává jen v rádoby černohumorných sekvencích. Ani noční atmosféra ve své přirozené víceznačnosti zde neznepokojuje: je prázdná jako všechny postavy a to, co kolem zní, dutě a hluše, nespoluutváří atmosféru, přesněji ono vzduchoprázdno, které ji předstírá. (25.02.2024)

Ve filmu, kde je jednou z postav nájemný vrah, by člověk očekával, že v okamžiku, kdy onen vrah potká neskutečně vlezlou, hysterickou, absolutně náladovou a pravděpodobně duševně nemocnou ženu, lepící se na něj, na místě ji zlikviduje a ne, že s ní skončí v posteli a vlásek jí nezkřiví. Ale to se stane a jedná se jen o část skládačky. Psychicky nenormálních jedinců je v tomto filmu tolik, až jsem, iritován, zvažoval vysunutí DVD z přehrávače. Tři hvězdičky a to ještě s bonusem. Umělost + přehnanost na druhou. Jenže pak přišel závěr a ono to tak nějak zapadlo a pocit zmatku zmizel. Nevím, co se stalo. Ty postavy jsou něčím blízké. (22.08.2012)