Smrti král

Zapálený majster čudesností a nechutností. A to nehovorím ani o Davidovi Lynchovi, ani o Davidovi Cronenebergovi. Ich európsky nasledovateľ má meno Jörg Buttgereit. Týmto svojím dielom potvrdzuje pozíciu jedného z najodvážnejších a najnetipyckejších filmových tvorcov. Selekcia príbehov, z ktorých ani jeden neskončí happy endom, môže mať pre senzibilných jedincov katastrofálne následky. (06.07.2017)

Jméno Jörg Buttgereit v mém pomyslném žebříčku poskočilo o dalších mnoho příček nahoru. Der Todesking, natočený v období mezi Nekromantiky, zaujal především svou citlivostí, téměř vymizením honby za maximálním hnusem a svým nápadem. V průběhu celého týdne se pomalu, ale nezastavitelně stupňuje depresivnost postupujícího děje a nedělí vyvrcholí takovým způsobem, že to prostě nemůže nechat nikoho chladným. A přes to všechno zůstavá snímek neskutečně jemnou a svým způsobem romantickou a ponurou pohádkou o Králi smrti. K tak přesvědčivému účinku bezpochyby přispívá i jednoduché, ale v podstatě dokonalé hudební podbarvení. Uvažuji i o hodnocení nejvyšším. (20.01.2010)

Čekal jsem poněkud bizarnější film s mnohem rafinovanějšími sebevraždami. Když si člověk vzpomene na italské snímky 70. a 80.let, nestačí se kolikrát divit, na co všechno autoři přišli (a možná se i inspirovali ve skutečném světě, což by dnes bylo prostřednictvím internetu mnohem snazší). Poeticky je naopak udělán postupný rozklad mrtvoly muže, který by sám vydal na krátký film. Dnes jistě nic šokujícího, přesto stále plnící základní účel. Život a smrt, dva absolutní protiklady. Naprosto bezchybně je zvolen hudební a zvukový doprovod. ,,Co mne zabije, zůstane mým tajemstvím." (01.01.2015)

Dievčatko namaľuje na papier zvláštnu postavičku a komentuje: "Toto je kráľ smrti. Robí to, že ľudia už nechcú žiť." To je posledný obraz nízkorozpočtovky Der Todesking, po ktorej sa vám možno nebude chcieť žiť. Nie preto že by bola emocionálne deštrukčná. Skôr pre pesimizmus, černotu a zúfalstvo, ktoré z nej sálajú. Jörg Buttgereit sa opäť zaoberá smrťou, s ktorou sa evidentne nevie vysporiadať. Tentoraz to robí prostredníctvom viacerých zdanlivo nesúvisiacich epizódiek, v ktorých perfektne ovláda formálnu stránku filmárčiny, no absolútne nevie viesť hercov. Niektoré pasáže sú nechutné (rozkladajúce sa telo - červy, črevá a tak), niektoré šokujúce (veľmi pôsobivá akože snuff scénka strieľania do náhodných obetí) a iné prekvapia svojou pointou. Prazvláštny exploitation guláš s opäť veľmi dobre použitou hudbou. O nej a jej kombinácii s kamerou to celé je. (04.06.2004)

Pochmúrna záležitosť to áno, zobrazujúca týždeň plný dramatických úmrtí majúce jeden spoločný význam a to uspokojenie kráľa smrti, ktorého vláda nad človekom dosiahla stav nezlúčiteľný s pobytom na zemi, ale pod ňou. V niektorých momentoch dramatické a bezvýchodiskové dielo nesúce typické filmové črty Jörga, ktorý opäť celkom zaujímavo experimentuje s kamerou. Ale aj napriek obsahu filmu som sa miestami pousmial, ako napríklad v utorok (vo filme môj najobľúbenejší deň), v ktorom jedna z postáv prichádza do exkluzívne zariadenej videopožičovne čo sa týka ponuky. Na jej pultoch sa blýskali ťažké klasiky ako napríklad Faster, Pussycat! Kill! Kill!, Videodrome, Godzilla, Breakfast at Tiffany's, Day of the Dead, The Texas Chain Saw Massacre, Citizen Kane, The Howling, An American Werewolf in London, Maniac a nacistka Ilsa, ktorú si zákazník odnáša domov na svoju “párty”. Ale hlavnými DVOMA filmami v požičovni boli režisérov NEKROMANTIK, ktorý sa neslnil len na pulte vo VHS obale, ale aj ako plagát, ktorý mal svoje výsostné postavenie aj na hlavnom platiacom pulte. No a ten druhý zásadný film z regálu (dokonca som ho doma úplne náhodou pozeral dva dni dozadu pred Der Todesking a to bez nejakého, čo i len nepatrného tušenia, že ide o veľkú inšpiráciu k nemu) ……….a je to, nebudem už ďalej napínať, A ZED & TWO NOUGHTS z roku 1985. (19.07.2008)