Tókjó kazoku

Jamadova adaptace zasazená do současného Japonska je ve srovnání s původním zpracováním z roku 1953 o několik vrstev vyprávění bohatší. První a původní vrstva staví chování dívky Noriko k rodičům svého snoubence do kontrastu s chováním jejich dětí k nim. Druhou vrstvou je příběh „marnotratného syna“, kterého otec považuje za budižkničemu, jelikož nemá na rozdíl od sourozenců společensky uznávané zaměstnání. Později však otci dojde, že to zdaleka není to podstatné. Třetí rovinou je zamyšlení nad osudem japonské civilizace, nenápadné a přece téměř všudypřítomné. Postavy, které před divákem defilují, jsou více Američané než Japonci – oblečením, chováním, morálkou; zvláště patrné to je při srovnání s Japonci z 19. stol z Jamodových předešlých filmů. Pokojské v hotelu z uklizeného pokoje usuzují na starší pár, neboť „ty mladí dneska dělají strašný bordel“. Otec si v hospodě stěžuje, že takhle už to dál jít nemůže. Řádné vychování Noriko ční nad její okolí. Chatrně oděné ženštiny na ulicích by nejspíš projevily malé pochopení pro její zásadovost. – Shoji: „Můžeš spát tady u mě.“ Noriko: „Držíš smutek a ještě nejsme manželé. Dobrou noc.“ A zabouchne dveře. – To také považuji za důvod nižší oblíbenosti této adaptace u Japonců ve srovnání s původním filmem. Anebo jsem to všechno popletl…? Mimochodem Noriko (Jú Aoi) je opravdu hezká. (16.08.2014)

Ťažko som mohol dúfať, že remake Ozuovej klasiky môže predčiť originál. A hoci mám pôvodný film veľmi rád, Jamadová adaptácia je nie len aktuálna ale zároveň nesie v sebe všetky prvky a témy, ktoré robia z klasiky také krásne dielo. Jamadov štýl je pomalý a jeho gendaigeky patri ak tomu najlepšiemu čo tradičný súčasný japonský film prináša. Veľkou devízou je postupná zmena rozprávača hlavného príbehu. Z otca na matku, na deti až na Noriko. Pritom je to ale súhra pohľadov a realisticky napísaných dialógov. Celé je to obohatené o krásne zábery panorám nie len Tokia ale aj Hirošimi. Emócie doslova vrú pod povrchom a niekoľko krát počas filmu nastala u mňa veľmi silná katarzia. Koniec je potom krásnym vydýchnutím za majstrovsky zvládnutím filmom. Tento film ma veľmi potešil. A hlavne pohladil na duši. Jú Aoi je nádherná a jej Noriko je dievča po akom by túžil každý muž. A Kazuko Jošijuki je zase babičkou a mamou, ktorá nám pripomína prečo máme radi tie svoje babičky a mamy. Jeden z najlepších filmov aké som mal za poslednú dobu možnosť vidieť. A jasný dôkaz toho, že ak skutočné emócie tak treba si pre ne ísť na východ. (18.02.2016)

Pomerne plochý a rozvláčny japonský snímok bez väčšej výpovednej hodnoty. Ani Hisaishiho hudba nepozdvihla film a len reflektovala jeho nefarebnosť. Trochu mi Tokyo kazoku pripomenulo československé filmy s trpkým podtónom. Poodhalil veľa z každodenného života v japonskej kultúre, no príbehom nenadchol. (26.06.2015)

Kam sa vlastne hrabe zrovna táto kópia v podobe Tōkyō Kazoku, ktoré sa vskutku zvyčajne ksichtilo práve tak, ako by sa vari jednalo o akýsi hodnoverný remake - nadčasového, majstrovského diela → Tōkyō Monogatari, a to konkrétne z roku 1953, od naprosto špičkového režiséra, Jasudžiróa Ozuoa, a tak tým pádom, si jeho priamy「nasledovník」Jódži Jamada, zrejme sám povedal, že by nebolo úplne od veci, nakrútiť znovu toto legendárne, kinematografické dielo, keďže by sa povedzme, hodilo odpremiérovať takmer na pekné, 60. výročie od samotného vzniku danej premiéry, tejto nespochybniteľnej klasiky, pričom si zároveň myslím, nie, som o tom priam presvedčený, nakoľko pôvodný『majstrštyk』, nielenže patrí medzi moje vôbec najobľúbenejšie počiny, aké som mal mimochodom doposiaľ česť zhliadnuť, čiže inými slovami teraz zdôrazňujem najmä to, že sa režisérovi Jamadovi, bohužiaľ, nepodarilo opäť vkročiť do toho istého rybníčku, pretože sa ani zďaleka nepribližuje samotnému Originálu, od ktorého má naozaj svetelné roky ďaleko... • Prerábka môže byť vonkoncom rada, že odo mňa nakoniec nevyfasovala slabé 2*, lebo výsledné hodnotenie v podobe troch hviezdičiek, je skutočne iba s「odretými ušami」, no nechcel som byť mimoriadne prísnym kritikom, ktorý by na tomto nezáživnom filme, nenašiel žiadne svetlé stránky, ktoré sa predsa v ňom i napriek tomu poskromne nachádzajú... • Asi najsvetlejším článkom je predstaviteľka Tomiko Hirajamovej v podaní Kazuko Jošijukiovej, vďaka ktorej účasti sa v jej nasledujúcej nadväznosti zaslúžila predovšetkým o to, že sa filmu o niečo zvýšilo celkové skóre, ktoré inak dosť haprovalo, a to väčšinou niekde v rozpätí 40 až 60%! A ani predstaviteľ Šukičiho Hirajamu v podaní Isaoa Hašizumeho, to nijako zvlášť nezmenil. Totižto, bol absolútne nevýraznou postavou, a pritom sa sem ani extra osobitne nehodil, t.j. čo sa teda týka obsadenia jeho postavy, ktorú predtým stelesnil - fenomenálny Čišú Rjú. • Výrazne omladenému obsadeniu by som asi ani nepričítal príliš veľa plusových bodov, nakoľko si podľa mňa režisér nevybral zrovna najvhodnejšie. • Scenár síce zasadil dianie do súčasnosti, čo nepovažujem za úplne najideálnejšie riešenie, ďalej k tomu ponúkol i niekoľko dejových noviniek, čo sa obzvlášte dotýka postavy Šódžiho (znalý divák už bude dobre vedieť), a tak sa môžeme tým pádom snáď pripraviť i na príchod (ne)pôvabnej Noriko? • Hodnú dobu som nemal ani najmenšieho tušenia, že sa tento titul sfilmoval ešte raz, a ako tak nad tým celým čoraz intenzívnejšie premýšľam, tak radšej som to ani v podstate vedieť nemusel, keďže by som tak ani o nič hodnotnejšie neprišiel! PS: Je to veľmi smutné, že sa to ani japonským tvorcom nepodarilo spracovať presne tak, ako si možno sami spočiatku trochu ("naivne") predstavovali, ale zase si treba tiež položiť a zodpovedať otázku v tom zmysle, že na niektoré látky by sa proste nemalo siahať, keď to dotyčné osoby nevedia!  (05.06.2023)

Neuvěřitelně skvěle zahrané, všechny ty detaily, záchvěvy v obličeji, postoj, držení rukou… Isao Hašizune a Kazuko Jošijuki jako starší pár byli nepřekonatelní. Velmi zdatně jim sekundovali i ostatní a pokud bych z nich měla někoho vypíchnout, byl by to Satoši Cumabuki za výborné zvládnutí "emočního výbuchu" na střeše nemocnice. Je to komorní film, jen zobrazuje návštěvu rodičů-prarodičů z venkova v hlavním městě. Jenomže jejich společensky úspěšné děti na ně nemají čas, ani náladu a je až bolestné, jak to vše s úsměvem zvládají. Film kritizuje současnou japonskou společnost a obrací se ke starým hodnotám, kdy rodina a stáří ještě něco znamenalo (hlavně v podobě postavy Aoi Jú – ačkoliv zde příběh lehce sklouzává k naivitě). Neuvěřitelně silný film, který nesedne každému a ne každý je ochotný naslouchat šepotu důchodců. Lepší 4*. Titulky. (17.01.2015)