Český žurnál: Hranice práce (S05E04)

„Buďte rádi, že máte práci.“ – „To víš, že jo, ko*ote.“ Technická stránka dosť mizerná. Ak by to režíroval Michael Moore, bolo by to kvalitou určite podstatne vyššie. Na strane druhej, aj nekvalitná vizuálno-akustická stránka má istý podiel na tom, že je Hranica práce ešte pôsobivejšia. Nie je to niečo, čo by vám urobilo dieru do hlavy, ale každý, kto vie, ako to chodí na trhu práce, bude určite prikyvovať (minimálna mzda, časté porušovanie zákonníka práce, v robote od nevidím do nevidím, ani nevidíte vyrastať vlastné deti). Ja som mal na prácu spravidla väčšinou šťastie, ale mal som vo svojom živote zaujímavú etapu v cca rokoch 2007 - 2009, kedy som vystriedal viacero prác a môžem potvrdiť, že som často mal šialených nadriadených, absurdných kolegov a často bol problém vôbec čo i len dostať sa na mizerný záchod. Takže viem, o čo ide, nehanbím sa za to, pretože sa nie je za čo hanbiť, a dávam 70%. Hanbiť sa musí niekto úplne iný a nie ten, kto takúto prácu vykonáva. (04.01.2018)

Veľkopráčovňa v nemocnici, výrobňa žiletiek, triedička odpadov, supermarket, hydináreň. Miesta obsluhy každodenných potrieb spoločnosti. Od nakŕmenia, cez ošetrenie, oholenie, nakupovanie až po finálnu fázu: postaranie sa o to, čo ako ľudia krajine zanechávame: odpad.Každodenný cyklus života zabezpečený ťažkou a mizerene platenou prácou. Pracovné podmienky devastujú životy zamestnancov, podmienky za akých štát zobrazené nedôstojné prežívanie umožňuje, vypovedajú o charaktere spoločnosti viac, ako vzletné reči politikov o raste HDP (ktoré nevypovedajú vôbec o ničom). Morálne hodnoty štátu sú presne na tak vysokej úrovni, na akej sa dokáže postarať o tých, ktorí zarábajú najmenej. Pretože všetci ekonómovia, politici i ľudia všeobecne sa oháňajú potrebou pracovať. No keď vidíme na vlastné oči, čo sa skutočne ponúka pri nevyhnutných servisných službách, bez ktorých by mohol nastať kolaps, je to smutné a zúfalé. Benefity práce? Zúfalí, smutní a zničení otroci. Reči o potrebe zamestnať sa vyznievajú po uzretí obrázkov zo života prostého pracujúceho ľudu ako falošný blábol. Scény zo života reportérky boli v kontexte zobrazovaných skutočností síce pochopiteľné - rodina pri takýchto prácach trpí, ale vyznievali tak akosi navyše. 70%. (14.09.2020)

V každé práci bych ráda zůstala několik týdnů nebo měsíc. Každý den si budu zapisovat do deníku, co jsem v práci zažila. –––– Veľmi zaujímavý a odvážny počin. Odvážny tým, že novinárka ako zamestnankyňa porušuje všetky pravidlá zamestnávateľa tým že filmuje pracovné prostredie a vynáša von všetko, čo sa dá. Odvážny aj tým, že na pomerne dlhý čas obetovala čas so svojim mladším synom, ktorý to viditeľne ťažko znášal, snáď z toho nebude mať dlhodobú traumu. Ale čo majú povedať tie desaťtisíce slaboplatených ľudí, ktorí to majú natrvalo... Všetko, čo robila, je práca, ktorá je potrebná, užitočná a niekto ju robiť musí. Či už práčovňa v Motole, hydináreň Agrofertu, pokladníčka v Alberte alebo spracovanie odpadu Ozo!!! Zaujímavým zistením je agentúrne zamestnávanie, čo je novodobý predaj ľudí, pričom títo (ne)zamestnanci zarábajú menej a majú celkovo horšie podmienky. Mal by som k filmu jednu pripomienku, že zápisky mohli byť čítané trochu záživnejším štýlom. Update: Viacerí tu poukazujú na to, že scény zo súkromia sú zbytočné. Podľa mňa nie sú, len ich netreba brať ako súkromie nejakej pani Uhlovej. Aj všetci tí pracovníci na zmeny odchádzajú od rodín, hľadajú ubytovanie a opateru pre deti, komunikujú cez skype alebo odchádzajú od detí, keď ešte spia a pomaly ich ani nevidia vyrastať, presne ako to povedala jedna z kolegýň pri pokladni. (13.12.2017)

Už si ani nepamatuji, kdy naposledy mě něco tak zasáhlo. Levičácké plátky ani weby nesleduji, takže jsem Sašu Uhlovu znala jen sporadicky, ale je jasné, že jde ukázkově ve stopách svých společensky akčních, odvážných a sociálně zaměřených rodičů. Úplně nejvíc si ale lze vážit zejména té stoprocentní autenticity a nasazení. Pravda, promenáda ve spoďárách a oholení hlavy mi přišlo poněkud (hodně) nadbytečné, ale jinak velké díky za to, že jsem do těch všech provozů mohla alespoň nahlédnout (obávám se, že osobně bych tam nepřežila asi ani den). Ano, přesně takhle se mají reportáže dělat (Egon Ervín Kisch by jistě zaplesal), takhle to má smysl. Ten dokument přinesl spoustu otázek a témat, které by politici (a odboráři především) měli zvednout ze země a řešit. A bylo tam i dost podnětů, které nepochybně patří i do agendy ombudsmanky, kterou je už roky právě Saši Uhlové matka - tedy chce se mi věřit, že je to v dobrých rukou. A pokud ani ona nedokáže vyvinout tlak, který by vedl ke zlepšení pracovních podmínek na místech, kde je to nejvíc alarmující, pak je ve státě dánském něco opravdu hodně shnilého. (10.03.2018)

Aktuální námět o dnešních otřesných podmínkách na pracovištích bohužel nebyl úplně dotažen, což je vzhledem k tématu škoda. Místo záběrů na paní Uhlovou doma, by neškodilo více rozhovorů s dlouhodobými pracovníky těchto kolbenek a rovněž bych uvítal konfrontaci s majiteli, případně alespoň s vrcholným managementem k těmto pracovním podmínkám. (14.11.2017)