Ivanovo detstvo

V prvom rade treba povedať, že Ivanovo detstvo je omnoho dospelejším filmom, než akými bola trojica študentských filmov Andreja Tarkovského, nech sa o to, aby pôsobili dospelejšie, snažil sebeviac. Pohľad na vojnu očami dieťaťa je téma, ktorá bola sfilmovaná nespočetne veľa krát a ktorá je o to hroznejšia, pretože detský hrdinovia nevedia čo robiť tvárou v tvár vojne. Nevedia ako sa zachovať a ich zúfalstvo je o to väčšie. Ivan nie. Jeho stratu nevinnosti nahradilo absolútne presvedčenie, že vo vojne má aj on dôležité miesto ako zved a že mu práve táto pozícia dopomôže k tomu aby pomstil smrť svojej rodiny. Vo svojich 12 rokoch sa stáva dospelým alebo sa teda zo všetkých síl snaží presvedčiť ostatných, že bojuje za rovnakú vec ako oni a je rovnako schopný ako oni to dosiahnuť. Tarkovskij si tu pohráva z rôznymi vzťahmi a z rôznymi obrazmi, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, alebo tvoria akúsi lyrickú rovinu, ktorá umocňuje beznádejnosť situácií, do ktorých sa hrdinovia dostávajú. Ku koncu sa stáva film epickejším - obsadenie Berlína, viacej lyrickejším - scéna na pláži a viacej naliehavejším - pohľad na fotku Ivana, ktorý bol obesený. A práve práca z obrazom a slovom, tvoria z tohto filmu jeden z veľmi silných filmových zážitkov. (01.07.2011)

Obraz, ako odozva na združstevnené polia, optimistických úderníkov, heroických vojakov, triednych nepriateľov, na zrozumiteľnosť pre masy, divadelne strojené spôsoby komponovania mizanscény a ustálené symboly reálneho socializmu. Tento obraz - obraz prírody, obraz strateného raja, obraz bezčasia - je naplnený kontempláciou, až akousi chvejivou, hoci stále len tušenou prítomnosťou sakrálna. Pravoslávny hésychazmus by to nazval božím svetlom, my to nazvime pocitom spirituálnej transcendencie. Pritom všetko je tu napohľad také profánne – citová vyprahnutosť vojny či samotného Ivana, ktorý je už dávno mŕtvy... To len doznievajúce kŕče, záchvevy toho strateného raja hýbu jeho telom a vytvárajú zdanie života. Pripomína postavu starca, ktorý si zúfalo udržiava ilúziu domova v expresívne zdevastovanom svete. Skrátka, pri pohľade na Ivanov príbeh vystupujú do popredia skôr psychologické, či existenciálne úvahy o tragickom dopade vojny na psychiku človeka. Vďaka tomu môžeme Ivana vnímať dokonca aj ako symbol celého Sovietskeho zväzu, ktorý, tvárou v tvár neznesiteľnému utrpeniu, udržiavajú pri živote len spomienky na detstvo. Smrť je však taká samozrejmá, všadeprítomná a prirodzená, že rozorváva časopriestor a necháva navzájom prenikať svet živých i mŕtvych. Odraz hviezd na hladine studne, kotúľajúce sa jablká, pomalé plynutie rieky – v tom všetkom sa akoby zastavil čas. A v tom prichádza záver - dávno po Ivanovej smrti, na samom konci filmu, sledujeme, tak ako mnohokrát predtým, jeho najvnútornejšie, najtajnejšie spomienky – jeho radostný beh po pláži. Tentokrát však už nie sú spomienkou, nemôžu ňou byť, jej vlastník je mŕtvy i fyzicky. Pre mňa sú obrazom toho Božieho svetla, ktoré prichádza z iného sveta. Už totiž nie sú len túžobnou víziou nešťastného chlapca, ale Rajom zapečateným vo večnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Nádherně nasnímaný film o malém chlapci, jehož nevlastním rodičem se stala válka. Vzala mu matku, a stala se její náhradou. Na první pohled upoutá film hlavně krásami ruské přírody... ty březové lesíky! Pod krásným obalem se však odehrává krutý a smutný boj o přečasném konci dětství, bezmyšlenkovitém, zbytečném vrhání se do nebezpečenství ve chvíli, kdy už člověk nemá co ztratit. Válka Ivana vytvořila, válka si ho snad i vezme (tak chápu mrtvý strom na konci filmu, ke kterému Ivan doběhne) Na Tarkovského překvapivě civilní film, nikde se nezastaví na dlouho (nemá na to typické tři hodiny:) , a vypráví srozumitelně... a tak to má být. (14.01.2005)

Tenhle, festivalovými cenami ověnčený válečný snímek je pro mně tak trochu záhadou. V jednu chvíli to vypadá, že Tarkovskij chce vyprávět příběh chlapce, jehož dětství je silně poznamenáno válkou a nejednou přijde náhle kapitola, která děj někam neposouvá, s předchozími minutami vůbec nesouvisí a v něm Tarkovskij rozehrává milostnou partii mezi mladým oficírem a zdravotnicí. Pohromadě to příliš nedrží, ale na druhou stranu nutno uznat, že jde o diametrálně odlišný úhel pohledu na Velkou vlasteneckou válku, o níž se v té době točily hurá-filmy plné vzouvajících se hrudí na boj nadržených sovětských vojáků. Tarkovského odvahu nutno ocenit a taktéž jeho cit pro obraz, který prokázal i v tomto díle. (01.08.2004)

Z retrospektívneho hľadiska myslím môžeme skonštatovať, že Ivanovo detstvo je masovo najprístupnejším Tarkovského filmom. Za prvé stopážou a za druhé už len tým, o čom rozpráva. Už aj v dobe vzniku asi bolo viacerým zrejmé, že sa pozerajú na debut niekoho výnimočného, ktorému treba nechať do budúcnosti poriadny priestor. Ivanovo detstvo je vojnovou drámou a dobrodružným filmom v jednom. Domnievam sa, že Tarkovskij nemal od chlapca v nikdy v deji odbiehať a mohol vyťažiť vzhľadom na zobrazené udalosti vo filme o niečo silnejšie emócie. (08.05.2015)