Ivanovo detstvo

I keď som doposiaľ videl od Tarkovského iba Andreja Rubľova, zdá sa, že jeho filmy nie sú zrovna šálkom kávy pre nenáročného diváka. Tarkovskij servíruje dozaista zaujímavý a pôsobivý príbeh - skrz postavu malého chlapca spoznáme tie najhoršie hrôzy vojny. Avšak i napriek sympatickej 90 minútovej stopáži som sa miestami neubránil pocitom nudy a to v rôznych momentoch, pretože ako už bolo povedané film je mierne epizódický a občas naozaj veľmi neplynie vpred - alebo to aspoň tak vyzerá. I cez toto všetko je Tarkovského réžia úchvatná (predovšetkým scéna so starcom v jeho rozpadnutej chatrči dosahuje absolútneho réžijného vrcholu) a postava Ivana taktiež veľmi dobre zahraná. Absolútnej dokonalosti vo filme dosahuje jeho technické spracovanie, predovšetkým excelentná kamera Vadima Yusova dodáva filmu neopakovateľné vyznenie. (04.12.2008)

První Tarkovského celovečerní film patří v jeho tvorbě ktomu nejnormálnějšímu, co natočil. To ovšem není pochvala, protože to znamená, že patří k tomu nejprůměrnějšímu. Ale přestože některé pasáže se nevymykají z průměrných sovětských snímků o válce, nemohu souhlasit s nízkým hodnocením Limy. Tu a tam se ve filmu zjevují v Ivanovi a jeho představách takové hloubky, jejichž dno by člověk nezbadal. Ivanovy sny nám neukáží, co přesně mu nepřátelé provedli. Muselo to být však strašlivé, protože je za to nenávidí k smrti, do poslední kapky dechu, víc než dokáže vyslovit, víc než dokáže snést. Obraz pochmurné krajiny se snoubí s pochmurným obsahem tohoto filmu. (03.08.2004)

Ač nezpochybňuji Tarkovského nadání, nemohu se ubránit pocitu, že je to s jeho filmografií jako na houpačce. I v tomto debutu lze zajisté pozorovat klasický rukopis v podobě působivé práce s kamerou, hutné atmosféry i zručného vedení herců. Nicméně nekompaktní příběh na pozadí nazi invaze je zkrátka těžce nezajímavý a empatie k hlavní postavě, jakožto jejímu osudu, si lze jen horko těžko vypěstovat. Ve svých pozdějších dílech, kdy Tarkovskij promloval k divákovi skrze nekonvenční obrazovou kompozici, to fungovalo, zde nikoliv. (08.04.2023)

Tak to vám teda poviem. To bol očarujúci film. Ide o prvý celovečerný film môjho najobľúbenejšieho, a bezpochyby najlepšieho Ruského režiséra Andreja Tarkovského (Najviac sa preslávil svojim poetickým opusom STALKER, mimochodom jeden z mojich najobľúbenejších filmov vôbec). Čiernobiela snímka, ktorá má málo cez hodinu a pól, ale vedel by som na ňu pozerať aj 4, rozpráva drsný príbeh z obdobia druhej svetovej vojny. Malí 12 ročný chlapec Ivan, ktorý prišiel počas Nemeckého Blitzkriegu o rodinu, pracuje pre Sovietsku armádu. Pre jeho nízky vzrast a tým, že je relatívne nenápadný,sliedi, sleduje postup Nacistov po kraji a predáva informácie z jednej roty do druhej. Pre armádu je táto sirota veľmi nápomocná, ale vojaci s ktorými spolupracuje, majú v sebe ešte štipku ľudskosti a tak sa ho snažia poslať na internátnu školu, ďaleko od vojny. Chlapec to v slzách odmieta, keďže to je jediná rodina, ktorú momentálne má. Ivan sa síce hrá na drsného vojaka, odporuje poručíkom aj vyššie postaveným členom červenej armády, ale vo svojom vnútri je to stále iba malý a hravý chlapec, ktorý sa len ťažko vyrovnáva zo svojimi vnútornými démonmi a traumami, ktoré ho zatiaľ stretli. Tarkovskij, to zachytáva nádherne svojím neopakovateľným. poetickým rukopisom. Nejde tu vyslovene o poetickú onaniu ako v jeho nasledujúcich, teda všetkých filmoch (A to myslím v dobrom, ja to od neho milujem), takže si myslím, že tento kúsok je prístupnejší aj jednoduchším filmovým konzumentom. Hoci má svoj vek, na myšlienkach ľudskej dôstojnosti a duši nestratil nič, skôr zreje ako víno. Hoci sú to Tarkovského, skoro, začiatky, kameru a cit pre detail tu badať od prvej chvíle. Ten jeho naturalizmus ma posiela symbolicky do kolien. Nádherne vie zachytávať krásy prírody, či už ide o sci-fi, vojnovú drámu alebo bieločierny film. Bravo. Je to srdcervúce ale z jednej strany to aj upokojí dušu. A nie................ Neskončí sa to happyendom. (17.08.2015)

Obraz, ako odozva na združstevnené polia, optimistických úderníkov, heroických vojakov, triednych nepriateľov, na zrozumiteľnosť pre masy, divadelne strojené spôsoby komponovania mizanscény a ustálené symboly reálneho socializmu. Tento obraz - obraz prírody, obraz strateného raja, obraz bezčasia - je naplnený kontempláciou, až akousi chvejivou, hoci stále len tušenou prítomnosťou sakrálna. Pravoslávny hésychazmus by to nazval božím svetlom, my to nazvime pocitom spirituálnej transcendencie. Pritom všetko je tu napohľad také profánne – citová vyprahnutosť vojny či samotného Ivana, ktorý je už dávno mŕtvy... To len doznievajúce kŕče, záchvevy toho strateného raja hýbu jeho telom a vytvárajú zdanie života. Pripomína postavu starca, ktorý si zúfalo udržiava ilúziu domova v expresívne zdevastovanom svete. Skrátka, pri pohľade na Ivanov príbeh vystupujú do popredia skôr psychologické, či existenciálne úvahy o tragickom dopade vojny na psychiku človeka. Vďaka tomu môžeme Ivana vnímať dokonca aj ako symbol celého Sovietskeho zväzu, ktorý, tvárou v tvár neznesiteľnému utrpeniu, udržiavajú pri živote len spomienky na detstvo. Smrť je však taká samozrejmá, všadeprítomná a prirodzená, že rozorváva časopriestor a necháva navzájom prenikať svet živých i mŕtvych. Odraz hviezd na hladine studne, kotúľajúce sa jablká, pomalé plynutie rieky – v tom všetkom sa akoby zastavil čas. A v tom prichádza záver - dávno po Ivanovej smrti, na samom konci filmu, sledujeme, tak ako mnohokrát predtým, jeho najvnútornejšie, najtajnejšie spomienky – jeho radostný beh po pláži. Tentokrát však už nie sú spomienkou, nemôžu ňou byť, jej vlastník je mŕtvy i fyzicky. Pre mňa sú obrazom toho Božieho svetla, ktoré prichádza z iného sveta. Už totiž nie sú len túžobnou víziou nešťastného chlapca, ale Rajom zapečateným vo večnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)