Slnko v sieti

Cinematik report: Kameraman Stanislav Szomolányi uviedol na festivale Cinematik film na ktorom spolupracoval s režisérom Štefanom Uherom Slnko v sieti. Umelecký poetický film plný úžasne kompozične nasnímaným obrázkov prešiel prednedávnom reštauráciou kópie starej 50 rokov. Lyrický príbeh strhne svojím prevedením aj dnes a neraz prekvapí nejakým tím dialógom, či slovnou vychytávkou. /videl v kine: 80%/ (videl na festivale Cinematik 2012) (14.09.2012)

Slnko v sieti vůbec není takový „ridky" snímek, jak by se mohlo povrchově zdát, ale je „senziš" a „bezviš". Jen musí „našinec" přijmout určitou vnitřní rozpolcenost hlavních charakterů, aby se mohl svézt na této první československé vlně. A Slovensko pak už mnoho větších titulů ve své klenotnici nemá. (25.11.2021)

S týmto filmom môžu mať mnohí problém. Nie je taký "bezviš" ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V žiadnom prípade to nie je film pre široké publikum a už vôbec nie pre nenáročného diváka. Jeho najväčšia "slabina" je v tom, že nemá výraznejší dej. Má ale iné prednosti, ktoré ocení každý náročnejší a vážnejšie filmom sa zaoberajúci divák a predovšetkým všetci, ktorí by radi študovali VŠMU a chceli by v budúcnosti režírovať. Zdalo sa mi akoby režisér Uher venoval dokonalú prípravu každému záberu. Čiernobiela farba filmu pristane dokonale a prirovnať to možno k situácii, keď si z hromady farebných fotografií vyberiete práve krásnu, sýtu čiernobielu. Zvuk je nemenej dôležitý a film mi často atmosférou, i kompozíciou obrazov pripomínal niečo od Tarkovského. Záver pri vode bol výborný. Krásny poetický film. 80%. (11.03.2013)

Národná filmová cena na Slovensku už nejaký ten čas nesie názov Slnko v sieti. Hrdé a netradičné pomenovanie pre filmovú cenu slovenskej kinematografie. Rozhodli poverení a každý si odpovedzte sám, či rozhodli správne. Slnko v sieti sa mi dostalo do povedomia len nedávno a rada priznávam nadšenie. Celé spracovanie prináša mnoho novátorských postupov (sugestibilná kamera, réžijný nadhľad, hravá zvuková stránka) vďaka čomu pôsobí veľmi realisticky, v konkrétnych pasážach až polodokumentárne. Postavy sú zvláštne, svojské, reprezentujú predovšetkým mladú generáciu v zmietajúcich sa vzťahoch. Pre mňa najdojemnejšia je integrita Fajolovej osobnosti spolu s jeho pohľadom na svet, kde cez prejavy ľudských rúk zrkadlí realitu bez príkras. (07.10.2008)

Dnešní optikou hodně slušná hipsterovinka, která malebně kontrastním způsobem sleduje jednoho hubeného hatera s foťákem, jeho skoro holku co jí už bylo patnáct a rodiny utápějící se ve spirálách nezájmu a bolesti. Nejlepší na tom všem je ono kutání lásky z míst, do kterých bychom se normálně nedostali. (01.07.2012)