Špičák

Film, ktorý pôsobí ako dokonalá sociálna a pedagogická štúdia sveta, ktorý je sebestačný a vďaka tomu pôsobí neskutočne zvrátene. Lanthimos z neskutočnou efektivitou ukazuje to čo by ukazované byť nemalo a v rovnakom pomere aj to čo by ukazované byť malo. Túžba, strach, odhodlanie, bolesť, hra a zúfalstvo to všetko v jednom filme, ktorý na poli 90 minút spristupňuje jednoduchým spôsobom naše vlastné vnímanie a našu snahu uchrániť deti pred svetom tam vonku, neuvedomujúc si, že svet vnútri môže byť rovnako nebezpečný. V tomto smere film neprináša nič nové, ale spôsob akým je spravený a hlavne herectvo hlavných predstaviteľov, zachraňuje mierne zakopnutia a vytvára súvislý pohľad na nás ako ľudí, na nás ako na spoločenstvo a na nás ako na rodinu a núti nás si uvedomiť že je v nás viacej zla a pretvárky než by bolo nutné alebo prospešné. Rozhodne jeden z majstrovsky nakrútených filmov na túto tému, ktorého naturalizmus aj tabuizovanie niektorých prvkov zhutňujú atmosféru a ktoré robia tento film v mnohých aspektoch nezabudnuteľným. (10.11.2010)

Yorgos Lanthimos je vládce bizarní řecké vlny, ihned po Humrovi jsem věděl, že tenhle tvůrce bude můj šálek kávy, zatímco Humr v Cannes vyvolal smíšené pocity - Špičák diváky odrovnal na plné čáře. Haneke zde dýchá ze všech stran. Sexuálně perverzní záležitost. Tak autentické, až z toho mrazí. (20.04.2016)

Raz som sa na jednom diskusnom fóre celú noc hádal s istým anonymným vysokoškolákom, že rozkladajúce sa žraločie mäso vo vitríne (autora diela si nespomeniem), nie je umenie. Došli sme k tomu, že pravdu má on. Umenie to je, pretože umenie je prakticky všetko, čo zaňho divák považuje. A práve preto týmto druhom artu pohŕdam, pretože rozdiel medzi normálnou a artovou úchyláčinou, spočíva iba v uhle pohľadu. Kynodontas je vlastne taký divný mix Siedmeho kontinentu, Betónovej záhrady a soft porna (v dobrom), pričom vo svojej podstate nič nerieši, iba poukazuje na faktá a ich bezvýslednosť. Zrovnanie so Srbským filmom je prehnané, nejaký ten penis predsa nenahradí znásilnenie novorodenca, a tak to, čo u Spasojeviča beriem ako mínus, Špičáku trochu chýbalo. Najhoršie pocity vyvoláva čo nevidíme a teda to chcelo ešte pritlačiť na pílu. Kladom tohto snímku je predovšetkým fakt, že svoj obsah berie so samozrejmosťou, čím vytvára pekne chorú, zvrátenú atmosféru, ale chýbala mi tam nejaká katarzia, prípadne spoznanie okolitého sveta, alebo záverečný masaker, alebo čokoľvek, čo by mu ako filmu dávalo hlbší zmysel, a nielen hodinu a pol poukazovalo na fakty, ktoré šlo zhrnúť jednou vetou. Ale bavil som sa. "Mami, našiel som dve malé zombie..." (30.04.2013)

Asi sa nezhodnem s väčšinovým názorom, že Alpy boli po Špičáku sklamanie, Lathimosov slávnejší a starší film mi pripadal trochu jednoduchší a ako metafora priamočiarejší. Cieľom bolo zrejme jeho fungovanie na dvoch úrovniach, na tej rodinnej, ktorej sme priamym svedkom a na tej synekdochickej, keď extrémny systém fungovania rodiny môžeme chápať ako čisto politický autorský zámer. Lathimos tak asi nemá rád ani to, ako funguje dnešná inštitúcia rodiny, ani ako fungujú totalitné systémy a nemusíme si tu dosadzovať zrejme iba tie oficiálne diktatúrami označené. Bez podobných širších chápaní film nefunguje, preto ani Lathimos nemôže byť nikdy masovo obľúbeným tvorcom. (23.01.2016)

Šokující, nebo snad zvrácený? To rozhodně ne. Spíše velmi znepokojivý. Obzlváště v dnešní době. Tenhle film tohle splňuje naprosto přesně. Přesná, herecky výborně zahraná ukázka toho, že s výchovou se nemá nic přehánět. Náladu vám rozhodně nepozvedne, na druhou stranu můžete si po skončení snímku odnést pocit, že na tom nejste zase až tak zle, jako tahle nevšední rodina. (09.06.2015)