Sladký život

Ani chvilku jsem se nenudila. Ani na chvilku jsem nemyslela na nic jiného. Nenajdete tu žádné vakuum. I nejmenší detaily mají obrovskou hodnotu. I když je film vystavěn jako jakási mozaika a bourá dramaturgické (i jiné) konvece, působí uceleně, všechno spolu souvisí. Je to pohled na lidi zdánlivě bezstarostné a úspěšné, jejichž životy jsou však ve skutečnosti nenaplněné a kteří spolu nedokáží komunikovat. Nejraději mám scénu v autě s vajíčkem a banánem, pak taky čekání na Madonu. - Zrůdný komentář. Ale nemám to srdce ho smazat, byl můj první. (24.10.2005)

Kvôli celkovo lepšiemu pochopeniu a následnému uchopeniu tejto, naprosto geniálnej, čiernobielej snímky, som sa následne rozhodol, že si ju rovno pozriem dva krát po sebe v rozpätí dvoch po sebe idúcich dní, pričom zreteľne neostanem iba pritom, aby som proste lepšie nasal celú jeho prenikavú, zväčša skazenú atmosféru, počas čoho som si ihneď uvedomil, aký Sladký život v skutočnosti „sladkým” je, ktorý skrátka nemohol vytvoriť nikto iný, než zrovna Federico Fellini, keďže "autorizmus", doslova sálal z každého jedného záberu, čo by som trebárs prirovnal, ako keď Ingmar Bergman nakrúcal legendárny počin Siedma pečať, pod ktorým si vonkoncom nedokážem predstaviť iného autora, alebo tiež niečo na spôsob Dreyerovho Utrpenia Panny Orleánskej, teda ak by som mal zájsť po časovej osi ešte hlbšie do dejín kinematografie. • Myslím si, že tvrdenie, spočívajúce v tom, že od začiatku sledujem len akéhosi bulvárneho novinára, či reportéra, ktorý sa volá Marcello Rubini, je nakoniec trochu mierne zavádzajúce, i keď sa pohybuje medzi samými paparazzmi nielen na ulici Via Veneto, kde sa to nimi vskutku len tak hemží, jednoducho povedané, že na tomto mieste je enormne vysoký výskyt týchto mimoriadne dobiedzajúcich, senzáciechtivých fotoreportérov na metri štvorcovom! Najskôr má bližšie k akémusi intelektuálovi-žurnalistovi, či povedzme koketuje i so spisovateľskou ambíciou, najmä keď sa rozpráva so svojim dobrým priateľom Steinerom, no nie je úplne jasné, čomu dá neskôr prednosť? Väčšinou ho pozorujem v obkolesení neobyčajne krásnych žien, a to menovite Maddalenou, Emmou, Sylviou, ale aj Fanny predvedie svoje nadštandardné, koketné číslo, pritom dokonca s jednou z nich (tou krásavicou s bujným poprsím) absolvuje i ikonickú scénu vo fontáne Di Trevi, súčasne snáď podčiarknuté v tom zmysle, že predtým sa najprv o tom na vlastné oči sám presvedčí, alebo taktiež dôjde i na (ne)menovaný „zázrak” alebo záverečný, Nadiin „striptíz”, ale to už by som príliš zachádzal do detailov, v podstate vtedy sa už naplno odkryl protagonistov charakter... • Totižto som si ani raz nevšimol, že by v ruke držal fotoaparát, a síce si občas niečo konkrétne zapisoval, no zvyčajne iba navštevoval dekadentnú a aristokratickú, rímsku spoločnosť, na ktorej spoznával kopec zaujímavých celebrít, čím jeho celkový "naturel", prešiel počas jedného týždňa, obzvlášť zaťažkávajúcim testom, kedy aspoň zistí, ako na tom vlastne je, čo by de-facto nevedel posúdiť ani jeho otec, keď ho bol raz navštíviť? • Pre Marcella Mastroianniho išlo o extrémne dôležitý film, vďaka ktorému sa posunul do kategórie áčkových produkcií, za čo sa mimochodom môže poďakovať jedine Fellinimu, a byť mu za to do smrti vďačným. PS: A samozrejme, že na malú chvíľu dorazí i Lex Barker. Ak sa sami seba teraz opýtate, o koho sa to jedná, tak v tomto prípade tu nemáte vôbec čo pohľadávať! Ináč rovnako ide o „ťažko stráviteľný” film, ktorý pre každého diváka určený nie je. Toľko na záver.  (22.10.2022)

Počas Felliniho výpravy do sladkého života vyššej spoločenskej triedy som sa skoro unudila k smrti...predriemala som asi štvrtinu filmu, čo značí skoro 45 minut! Úmyslom určite nebolo upútať dejom, to je jasné, ale tri hodiny točiť o falši a lesku rímskej smotánky, to už je ťažký kaliber na moju pozornosť a trpezlivosť. A nevydržala by som pri tom pozorne sedieť ani počas dlhého zimného najnudnejšieho večera v mojom živote:) Myslím si, že pán Fellini s kľudným svedomím mohol značnú časť hluchých nudných miest prestrihať a skompletizovať do poldruhahodinového filmu. Som si stopercentne istá, že by myšlienka zostala zachovaná a dosiahol by lepší efekt u divákov...Hlavne z tohto dôvodu dávam tak nízke hodnotenie...v roku 1960 možno práve týmto spracovaním očaril, no mňa určite nie. Jeho filmové verzie a väčšina tvorby mi akosi celkovo nesedia, možno výborné diela s nepochybnými kvalitami, no na mňa to bohužial pôsobí skôr utlmujúco ako vzrušivo... (06.05.2006)

Nemám žiadny problém so staršími ani čiernobielymi filmami. Tento preslávený Felliniho Sladký život však vo mne zanechal skôr horkú príchuť. O čom to vlastne bolo? Epizódky zo života sukničkára? Hádky na taliansky spôsob - "krik-facka-kopanec-milujem ťa", to vždy poteší, zastrelený priateľ a jeho rodina, to všetko bolo oživenie, ale až tesne pred koncom . Tie dve hodiny pred tým nebolo nič moc a jediné, čo mi v hlave z tohto filmu ostane je blond megacica a skvelý hudobný motív. Ak by to bolo o hodinu kratšie, tak je pravdepodobné, že by som hviezdu pridal. 60%. (11.11.2012)

Exemplárne vyhranený štvorhviezdičkový pocit. Dekadenciu Fellinimu príliš neverím, na to mu chýba Viscontiho noblesa, malichernosť a precíznosť prechádzajúca do precióznosti. Grotesknosť a hektické tempo anticipujúce Celebrity od Woodyho Allena (áno, hektické, i keď niektoré scény sú približne 20-minútové) presvedčivému obrazu úpadkovej spoločnosti príliš nepridávajú. Sladký život každopádne oplýva majstrovsky intenzívnymi miestami, na ktoré sa zabúda až na smrteľnej posteli, resp. až pri kremácii. Úvod s Kristom neseným vrtuľníkom ("Aha, Ježiš - kam asi letí?") a záver s mŕtvym morským živočíchom a jeho monštróznym okom ("stále sa tak divne pozerá") + dievčaťom "na druhom brehu" sú dokonalé, rovnako ako napr. "intímny rozhovor na diaľku" Anouk Aimée a Marcella v podivných priestoroch starého zámku. Sladký život je možno jediným filmom, v ktorom je o danom filme povedané úplne všetko na samom začiatku - v úvodnom zábere figuruje futbalová bránka pred "vznešenými" antickými ruinami (skúste si kopnúť). Na druhej strane Morandiho metafyzický obraz, ktorý visí u spisovateľa Steinera, s dokonale organizovanými predmetmi zasadenými do vákuovo pôsobiaceho priestoru je len prvoplánovou ilustráciou témy. Felliniho Sladký život je rovnako 80%-ný ako román Francúza Patricka Modiano "Vila Triste" z roku 1975 (odporúčam), v ktorom sa pocit životnej prázdnoty zaháňa aktivitami, ktorých veľkoleposť nemá so zmysluplnosťou vôbec nič spoločné. (06.04.2005)