Môj otec Gulag

Velmi slabě zpracováno. Jedinou záchranou bylo určité množství dobových záběrů, fotek, které ale bohužel s věcí přímo nesouvisí. Zápory: celá cesta i natáčení dcerku viditelně nebavilo; nesmyslné otázky v češtině pokládané starousedlíkům; celý dokument vyzněl hrozně uměle; Ján Antal působil, jak špatný herec, než osoba se zájmem k putování po vlastních kořenech v rusáckým gulagu. (30.12.2015)

Pátranie po otcových koreňoch v rodnej Sibíri ústi do patetického objatia Slováka s ruským mužikom uprostred blatistej cesty a rozvalín rodného baraku. Veď možno tam sa v detstve spolu hrávali. Bezútešnosť, srdečnosť, bordel, pátos, absurdita, krása i des. Rusko je také. Videodenník cesty z Kežmarku na Sibír oživujú archívne zábery. Komentár popisuje okrem osudu matky, násilné odvlečenie ďalších siedmych tisícok Slovákov do pracovných lágrov. Pozoruhodné sú rešerže sovietskych archívov. Matrikárky ochotne odomykajú miestnosti plné spisov a citujú z podrobných správ. Všeobecný nedostatok hodnoverných zdrojov nie je teda spôsobený bordelom v sovietskej evidencii, ale tým, že cesta k informáciám je pre záujemcov často zarúbaná. Tu sa podarilo, pretože oficiálne ruské inštitúcie sa podieľali na výrobe filmu. Hoci to, čo sa protagonisti priali dozvedieť sa, z papierov nevyčítali. Historická poznámka: Násilné únosy a deportácie začali 6. 10. 1944, dňom vstupu Červenej armády na Slovensko. Vykonávali ich útvary NKVD (Ľudový komisariát vnútorných záležitostí - zložka ČA) a vojenskej kontrarozviedky SMERŠ (Smerť Špionam). Dôvody: 1. akútna potreba nahradiť nedostatok pracovnej sily v ZSSR po II. svetovej 2. spacifikovať obyvateľstvo, aby nikomu nenapadlo protestovať voči rodiacemu sa boľševizmu. (18.11.2008)

Video možno zhlédnout zde. Pátrání Jána Kawasche po vlastních kořenech je podané zajímavě. Otce na jeho pouti do rodiště doprovází jeho dcera, jejíž závěrečná výpověď je emotivní, ale zároveň tvoří pěknou pointu. Samotný pořad vhodně kombinuje vzpomínání Jána Kawasche s výkladem historiků. Dokument obohacují dobové záběry i rekonstrukce odvyprávěného příběhu. (10.10.2009)

Ako sa varia dejiny, Osadné a teraz znova zaujímavý a smutný dokument o márnom hľadaní otca v dedinkách bývalých sibírskych gulagov. Radko to v závere svojej recenzie popísal presne , ale predsa len, hlavne tí mladší, ktorí si nevedia vybaviť čo presne Stalinove gulagy znamenali , odporúčam pozrieť výborný film na túto tému Pochovaný na sibíri, vydaný u nás spoločnosťou Řitka video.Nemá zmysel rozpisovať sa o hrôzach , ktoré tam ľudia zažili. Príbeh pána Antala z Kežmarku je zaujímavý a spolu s ním sa archív za archívom a kilometer za kilometrom približujeme k jeho rodnému mestu na konci sveta. Nečuduje sa , že z bývalého tábora ostali len ruiny, veď ako sám trefne poznamenal: "Načo by s toho robili múzeum, veď kto by kvôli tomu chodil na koniec sveta." Aj keď názov dokumentu prezrádza , že jeho putovanie bude márne , čas strávený pri tomto dokumente za stratený nepovažujem. Na záver musím dodať, že je radosť mať v dnešnej dobe dcéru , ktorá je ochotná sa na takú dlhú cestu s otcom vydať. V rámci svojho žánru čistých 100%, tak si predstavujem dokument. (07.08.2010)

Patetickosť a jednoduchosť príbehu mi tu vôbec neprekáža, práveže niečo také som aj očakával. Dielo, aké je toto, možno skôr prijmú ľudia, ktorí takto svojich blízkych alebo známych v polovičke 40-tych rokov minulého storočia stratili na niekoľko rokov alebo navždy. Osud Jana Kawascha je o to strastiplnejší, že je „dieťaťom“ totalitných zverstiev. Naša rodina dodnes nevie, kde je hrob starého otca, ak vôbec nejaký má. Pátrame opäť cez Červený kríž a dúfame, že sa niečo dozvieme. Udal ho človek, ktorého poznal a po krátkom čase v levočskom väzení ho vagónmi pre dobytok uniesli s mnohými ďalšími „lacnými pracovnými silami“ v máji 1945 do ZSSR... aj toto sme zdelili po komunistickej mašinérii... (12.12.2009)