Každý týždeň sedem dní

Psycho-spackána výpoveď o niečom, nad čím vysokoškoláci určite neuvažujú. Otrasná hudba-kakofónia, ktorá má akože evokovať nukleárnu bombu, kombinovaná s populárnou hudnou vtedajších zahraničných interpretov. Ťažkopádna avangarda, ktorá chce komplikovane niečo povedať - mne však bolo úplne jedno, čo chcel povedať, vizuál (ešte k tomu vyzerajúci ako by bol točený 15 rokov dozadu) i audio ma dokonale odradzovali. K tomu slabé a menej známe obsadenie a ešte slabšie herecké výkony, možno s výnimkou Fera Veleckého. Právom zabudnutý film patriaci zaiste k novej vlne. (04.09.2019)

Naratív filmu je vystavaný na kontrastoch nie na priamom konflikte. Hedonizmus je dávaný do kontrastu s najničivejšou udalosťou 2. svetovej vojny, ale aj cynické hochštaplerstvo s mierne naivným idealizmom. Vzniká tak celkom zaujímavý pohľad na bezstarostný život umelcov bohémov, aj keď ozvláštnenie cez Hirošimu pôsobí trochu extrémne. Vďaka nej však zrazu pôsobia problémy týchto mladých pomerne plytko a nezaujímavo, dráma Horišimy je neporovnateľne silnejšia a oproti nej pôsobí život umelcov až nedramaticky a príliš subtílne. Asi preto na mňa film nefungoval ako mal. Zaujímavé je, že v podstate rovnaký nápad napadol o 40 rokov neskôr Cuaróna v Mexickej jazde, kde je hedonizmus mladých chlapcov vydávajúcich sa na cestu za slasťou dávaný do kontrastu so smrťou robotníkov atď., ale tam to zrazu funguje, hlavne asi preto, že sa obmedzil na jednu krajinu a nesnaží sa byť až tak globálny. (13.04.2018)

Do filmu som išiel s tým, že to bude ďalší z psychologických filmov, ktorým chce režisér odradiť diváka od sledovania. Úvodné titulky s nepríjemnými pazvukmi také aj boli, ale nasledoval celkom normálny film s dejom, prirodzenými dialógmi a zábavnými príbehmi. Film má byť asi aj upozornením na jadrové nebezpečenstvo, tá forma s výbuchmi a prerozprávaním následkov mohla byť na šesťdesiate roky fajn, len to trochu nešlo dokopy s príbehmi študentov. A keby som všetko pochopil, možno by som to dokopy spojil. Snáď inokedy. Hudba vo filme je hrozná, samozrejme len tá originálna, Beatles je fajn, ale kamera, tie pohľady dookola sú výborné, to som sa cítil ako priamy účastník príbehu. –––– Vieš prečo prednášam starcom o rádioaktívnej smrti? Aby som mal za čo chlastať. –––– Povedz: Tu sa šašo suš. Pojašený šašo straší v Šariši. (10.09.2016)

Kedysi mi mama rozprávala o svojom dospievaní v 60. rokoch. Urobil som si o nich predstavu veľmi podobnú atmosfére Grečnerovej snímky. O strachu z atómovej bomby však nepadlo ani slovo. Formálne veľmi zaujímavý film bez klasickej naratívnej štruktúry hodný analytického rozboru. On sa však už dnes ako klasický kinematografický zážitok brať nedá, nakoniec sa však začne pomaly dostávať pod kožu ako čierny dážď atómovej bomby. Že existujú aj dodnes plnohodnotnejšie zážitky tohto hnutia dokazuje napríklad Slnko v sieti. Nehovoriac o inšpiračnom zdroji, Hirošime, mojej láske.70%. (15.10.2014)

Študentský život a hrozba atómových bômb. Uvedené prepojenie vyplynulo zrejme z permanentného ohrozenia v časoch studenej vojny, zosilneného aférou s rozmiestnením jadrových hlavíc na Kube v r. 1962, dotýkajúcej sa väčšiny spoločnosti. Spájať mladosť s Hirošimou a k tomu oslím mostíkom pridať osobne preciťovanú bolesť II. svetovej nevyznelo presvedčivo. Ľahkomyselné, bezprostrednou skúsenosťou žijúce študentské mysle sa totiž nezlučujú s rádioaktívnou záťažou. Mimo tohto umelého konštruktu obsahuje film sympatický pokus ukázať partnerské prelietavanie a hľadanie autentického sebapotvrdenia(umeleckou tvorbou, prednáškami) formou, vzdialenou dovtedy panujúcemu realizmu v slovenskom filme. Rozšantený tanec jive ako séria fotografií, strihy chvíľ, trávených v uliciach, vystihujúce študentskú túžbu obsiahnuť celé mesto, kamerové nadhľady a progresívna industriálna hudba Iľju Zeljenku, poukazujúca na technologický pokrok a strojovosť patrili ku kladom filmu, ktorý ako celok patrí k odvážnym, no nepríliš presvedčivým pokusom slovenskej novej filmovej vlny. 50%. (13.02.2008)