HarryBlock

Oproti podobnému poľskému filmu Las z tohoto istého roku je A New Kind of Wilderness omnoho sentimentálnejšie a miestami až lehce gýčové, ale pri dokumente mi to až tak nevadí ako pri hranom filme. Téma vyrovnávanie sa so smrťou blízkej osoby k tomu tak trochu aj nabáda. Zbytočne to tlačili len pri "pekných" záberoch na slnkom zaliatu krajinu, taký gýčik na odľahčenie. Poľský Las by som asi ale odporučil skôr.

Zbytočne repetitívne scény, ktoré nám nepovedia nič nové o postavách. A ten výlet do Himalájí je zbytočný sentimentálny gýč, keďže realita tých detí je oveľa krutejšia a smutnejšia a tej neunikli.

Arsenal83 je nechutný homofób. Tento film skvele ukazuje aké sloboné boli 20. roky 20. storočia v Berlíne a ako to všetko zničili fašisti ako užívatel Arsenal83.

Po troch priemerných až slabých sériach sa Noah Hawley opäť vzopal ku kvalite aká sa mu podarila v prvej sérií. No tentokrát je ešte radikálnejší a hodne politický. Varuje pred fašizmom, ktorý sa skrýva za maskou amerického konzervativizmu, ukazuje, že zraniteľné skupiny (v tomto prípade ženy) sa musia spojiť a nie bojovať medzi sebou pod vplyvom strachu alebo predsudkov, dokonca otvára divácky nepríjemnú tému domáceho násilia. Pracuje so starými klišé z pôvodého filmu Fargo a prevracia ich naruby. Aj réžijne sa Hawley posunul ďalej, miestami jeho rukopis pripomína Lyncha(napr. ked Dot zrazu zmizne z obrazu po tom, čo prehrá boj s únoscami) a jeho temné absurdno, ktoré ide až za hranicu racionality("Videl som vás, je to realita." "Prepáčte, ale my tu máme svoju realitu"). V neposlednom rade treba pochváliť skvelú Juno Temple, priznám sa, že nikdy mi nebola sympatická, vždy hrala také jednoduché naivky, ale táto rola týranej ženy na úteku, ktorá konečne našla šťastie a odmieta sa ho vzdať, je hrozne sadla. Neviem sa dočkať ďalšej série.

Oproti nedávnemu Modrookému smaurajovi, ktorý do samurajského žánru priniesol nové témy ako napr. feminizmus a japonský šovinizmus, tak Šógun je zatiaľ (po dvoch častiach) viac pre všetkých - je to klasický patriarchát, kde ženy sú len poslušné gejše, hoci sa tam občas zotne nejaká tá hlavička, tak krv tam neuvidíte a aj ten šovinizmus tu má zaoblené hrany. Not great not terrible.

Nervydrásajúci film no zároveň veľmi lineárny a čiernobiely vo svojom ponímaní dobra a zla. Zvraty sú nahradené zmenami perspektívy, skutočná skúška charakterov sa tu vlastne nikdy neodohrá aj keď niektoré postavy naoko trpia výčitkami. Postavy majú jasno vo svojich hodnotách a tie pevne zastávajú, kričia a plačú, keď sa im to nedarí. Hollandová dojíma a zraňuje diváka, aby sa mu dostala pod kožu, čo sa jej aj darí, ale v konečnom dôsledku len vrství utrpenie.

Šifrove scenáre sú skoro vždy originálne príbehy (detektívky), ktoré sa však strácajú pod nánosom zbytočných dialógov, ktoré neuvedomelo otvárajú aj témy pre príbeh nerelevantné. Kamera miestami svojimi zvláštnymi kompozíciami tomu tiež nepomáha a tak som často miesto napätia cítil skôr zmätok. Aj tak si myslím, že film stojí za pozretie, je to veľmi originálne a podobné historické detektívky nám pomáhajú lepšie pochopiť, čo formovalo našu prítomnosť.

Dôkaz, že boh neexistuje.

Dospievanie za zvukov bombardovania. Wilmont má talent nie len na to nájsť si skvelých protagonistov, ale má aj neuveriteľný cit na to zobrazovať kamerou ich emócie. Záber po zábere nám tak skladá emocionálnu mozaiku traumou poznačeného detstva, ktoré nemôže skončiť inak ako fatálne. Intímny protivojnový masterpiece.

Veľmi slovenský film je to hádam len v tom, že hovorí nič o ničom. Príbeh tu nie je veškerý žádný a postavy sú banálne načrtnuté cez kvázi vtipné charakterové črty (väčšinou promiskuitní pijani). Spočiatku je to aspoň trochu úsmevné a vďaka zaujímavej kamere sa na to dá pozerať, ale inak je to len klasický slovenský midcult. Keď už autori nevedia kam ďalej s dejom tak sa hrdinka prizná, že hľadá inšpiráciu do scenára, aké originálne.