Klíma

Pro mě asi nejlepší Ceylanův film. Nebrání se jednoduchým symbolikám, s postavami se těžko identifikuje, protože se před divákem uzavírají a nedají za svou maskou nahlédnout (a to ať už se postava skrývá za pláč, kamennou tvář či smích). Jde o těžko proniknutelný film, který nemá zbytečných manýristicky výtvarných záběrů, kterými by diváka prvoplánovitě upoutával a naopak oplývá dlouhými, statickými záběry, výbornou vnitrozáběrovou montáží a značně rozpolceným příběhem. A také nechává diváka neustále aktivního... (11.03.2009)

Štýl akým Ceylan podáva svoje filmy je v pre neho typickej "lineárnej komplexnosti", ktorá umožňuje divákovi nielen chápať zmysel každého jemného pohybu či zmeny výrazu tváre ale zároveň v tomto myšlienkovom súlade prežívať vizuálne orgie. Pohyby kamery, voľba uhlov, dlhé zábery atď. to všetko sa striktne podriaďuje logike príbehu a nie pokušeniu plávať s prúdom umeleckej sebarealizácie autora. Táto formálna čistota nám podobne ako v predchádzajúcom vynikajúcom Distant približuje príbeh (anti?)hrdinu sužovaného svojou neschopnosťou plnohodnotnej socializácie v rámci spoločnosti, ktorá ho obklopuje, no zároveň bolestne pociťuje i svoje zlyhania vo vzťahoch so ženami, ktoré sa mu pred očami rozkladajú v tieni spoločenskej i sexuálnej impotentnosti. Tento vzor správania napriek svojej schopnosti analytického uvažovania a rozhľadenosti(v tomto prípade profesor na univerzite) nie je schopný zvrátiť a ponára sa čím ďalej viac do komunikačného vákua, ktoré vzniká medzi myšlienkou a slovom. Tu akoby uväznený spolu s nie veľmi odlišne sa chovajúcimi známymi sa utápa vo svojej samote. Tento problém sa radí k jedným z najzákladnejších v živote človeka. Jednoducho mozog má schopnosť spracovávať niekoľkonásobne väčšie množstvo informácii, myšlienok ako sme schopný vysloviť. Práve v tomto procese výberu je priestor pre zbabelosť či skôr opatrnosť, v našej kultúre zvrátenej korektnosti tak pod povrchom prekvitajúce. Ceylan sa neskrýva za masku originálnosti a priamo divákovi podáva to čo sa vynorilo spolu s ideou autorstva, ktorá tak zrevolucionalizovala prístup k filmom. A to fakt, že režisér v skutočnosti počas svojho života natáča iba jeden film, ktorý sa v rôznych variáciách opakuje celou jeho tvorbou. Očividne považuje, určite i z osobnej skúsenosti(keďže často filmy viac vypovedajú o autorovi samom ako on o spoločnosti v ktorej žije, premietajúc do svojej tvorby autobiografické črty) tému odcudzenia sa za takú dôležitú, že rezonuje už v treťom jeho filme, ktorý som mal zatiaľ možnosť vidieť. K tomuto jeho presvedčeniu sa pridávam a myslím, že zástupy ľudí ako ja trpiacich chronickou neschopnosťou plnohodnotne sprostredkovať svoje myšlienkové pochody okoliu ako i milióny teenagerov Hikikomori nebudú taktiež protestovať. 4,5* (21.09.2008)

N.B. Ceylan opustil svoj rodinný kaleidoskop a pustil sa do samostatného príbehu, bez postavičiek, ktoré bohato a komplexne živili jeho 4 predchádzajúce filmy. Klíma je obyčajný príbeh rozpadu jedného vzťahu, následkov po a akejsi hlúpej snahe návratu hrdinov k prvotnej emócií, čo ich dala do kopy. Ústredné duo je výborné, asi rovnako ako v prípade filmu Uzak. Ich emočné prázdno a tiché vnímanie prostredia sa dostáva pod kožu, oveľa účinnejšie ako keby neustále bľabotali a prejavovali svoje emócie explicitne. Veľkou Ceylanovou výhodou vždy bolo a ja pevne verím, že aj bude umné využitie prostredia k odrazeniu emočného stavu postáv, ale zároveň ho využíva ako prostriedok k vyjadreniu emócie - v tomto prípade odlúčenosti - či už svieti slnko, alebo padá sneh. Pre mňa zatiaľ najlepší jeho film, ktorý je paradoxne chudobnejší na dejové vrstvy a ktorého zápletka sa dá povedať jednou vetou. Podobne ako pri ostatných látkach mám pocit, že si režisér určitý aspekt toho čo zobrazuje aj odžil a tým mi umožňuje vytvoriť si k jeho témam osobnejší vzťah. No a keďže som podobnú blbosť spravil aj ja, dávam v rámci akéhosi mementa plný počet. (11.02.2015)

Nuri Bilge Ceylan je relativne znamy turecky fotograf a filmar. Iklimler ma daleko k dokonalosti, ale je prijemne vidiet, ze aj v indie podmienkach sa da pracovat s kamerou viac s rozmyslom ako je tomu v sucasnej americkej a zapadnej tvorbe vobec. omar pahmuk vyhral nobelovu cenu, papez navstivil istanbul, zda sa, turecko nam ma co povedat. (04.03.2007)

Mačistické a šovinistické postoje mužů z Blízkého východu bývají ve filmech často plakátově zachycovány v jejich zcela nejvyhrocenější formě (otevřený psychický teror a / či násilí), zvláště pokud jde o angažované snímky evropských tvůrců. Klima ovšem ukazuje, že mohou v mezilidských vztazích napáchat škody i pokud nabírají podobu velmi jemnou, na povrchu téměř nezřetelnou. Ceylan se opět bravurně ponořuje do emočního mikrosvěta vzájemného odcizení a chybějící empatie a nepotřebuje k tomu ani didaktické scény, ani mnoho dialogů. Navíc jde o jeden z vizuálně nejkrásnějších filmů, jaký jsem kdy viděl. (19.02.2012)