Muzika

"Čo robíš? - Honím si ho. Čo iné sa dá robiť v tomto zkurvenom štáte?" Pokud si správně vzpomínám, tak v ČSSR se toho skutečně moc dělat nedalo. Pokud však někdo pracoval jako promazávač strojů ve vodárně a k puse měl přilepený náustek od saxofonu, tak měl jistou naději, že se může hraním pobavit a trochu si i vydělat. Cesta vedla přes zábavy, maďarskou svatbu, budovatelské přehrávky a pódiově pompézně propracovanou Kantátu o Iljičovi až k otázce, zda je lepší svou angažovanou tvorbu vytrubovat ve Švýcarsku nebo na Zemplínské šíravě. Pro mne byla Muzika docela příjemnou vzpomínkou na dobu, kdy od pokuty za rušení nočního klidu hrou na saxofon bylo hlídkou VB upuštěno zásluhou reprodukovaného repertoáru - Písně práce. (07.04.2016)

Skvelá dedinská atmosféra, výborní herci, veľmi dobrá réžia a jemná kamera preráža nad povrch a zakrýva fakt, že filmu chýba akási vnútorná mágia a silnejší dej, ktorý je (s jedným rozdielom) len typickým slovenským tragikomickým "nič", kde to akosi plynie od začiatku do konca a nič významné sa neudeje. Ale tým podstatným rozdielom je skvelý humor. A to stačí... (13.07.2009)

Muzika je mainstream. Nech sa na mňa nikto nehnevá. Problémy komunizmu iba načrtáva a to skôr polopatickým, lacným spôsobom. Jej vzorom sú typické české "tragikomedie ze života". Nestačí a asi ani nechce ani na hřejivého Hřebejka a jeho filmy z čias normalizácie. Napriek tomu je cítiť, že film je slovenský, je trochu melancholický a herci sa nevyžívajú v potenciálnych kultových hláškach. (19.06.2012)

Viacerí tento film považujú za nádej pre slovenský film. Je to však iba malé svetielko na konci tunela. Bude treba ešte veľa svetielok a jasnejších, aby sa dalo vravieť o slovenskom filme bez sklamaného úškrnku. Prečítal som si zopár komentárov a šokovalo ma, že presne to, čo som sa chystal napísať už napísal kolega rudess. Nechcem to opakovať inými slovami a tak iba dodávam, že ma veľmi príjemne prekvapil Ľuboš Kostelný. (18.01.2011)

Kde sa stala chyba. Nvota premietol na plátno Pištankovské postavy, figúrky bežného života, najmä vyjazdenú vodárenskú kurvu Anču, saxofonistu Martina Juneca (neskôr Džjúneka) a ostatok osadenstva z novely MUZIKA. Film ako taký je vcelku podarený a nedalo by sa mu nič extra zazlievať, ak divák nie je silno zasiahnutý čítaním Pištankových próz. Tu sa stala chyba. Jazyk Pišťanka je výrazne odlišný od jazyku Nvotovho. Prvý udiera do očí surovosťou vykresľovania situácií a cynizmom, špecificky vyvinutým zmyslom pre sarkazmus, druhý sa topí v jemnosti a romantike, rád sa citovo zafarbuje (čo je jasne vidno už na farbách presakujúcich na plátne). Niečo také v konečno dôsledku reže zmysly, rezonuje, o túto disonanciu je ťažko maž záujem. Filmová MUZIKA je obalená v lacnej bavlnke, adaptácia, z ktorej skoro úplne vyšumela sila predlohy, jej genius loci sa stratil úplne, čo je na druhú stranu potešujúce, horšie som sa ako vidák cítil pri adaptácii RIVERS OF BABYLON. V hereckom obsadení sa točí bublina známych mien, za najhoršie obsadenú považujem Táňu Pauhofovú v roli Junecovej manželky - však tá postava úplne stratila svoj knižný "pizda-charakter", spravil z nej pomerne sympatickú postavičku- tento fragment spomínam hlavne preto, lebo vystihuje osud celého diela - zobrať, zafarbiť/prefarbiť -skaziť, okresať. Stále vravím o stratách - MUZIKA stratila čo mohla - to je výsledok Nvotovho autorstva. (16.06.2013)