Réžia:
Paolo SorrentinoScenár:
Paolo SorrentinoHudba:
Pasquale CatalanoHrajú:
Toni Servillo, Andrea Renzi, Antonino Bruschetta, Monica Nappo, Angela Goodwin, Nello Mascia, Peppe Lanzetta, Stefania Barca, Marzio Honorato (viac)VOD (3)
Obsahy(2)
Je rok 1980 a populárny spevák Antonio Pisapia (Toni Servillo) zistí, že má menovca, ktorý je vychádzajúcou hviezdou miestneho futbalového klubu. Zdá sa, že obaja sú na vrchole svojej kariéry, ich životy sa však nečakane zmenia. Spevákovu kariéru skomplikuje obvinenie zo znásilnenia, futbalistovu zasa zranenie. Ich životy, ktoré sa vyvíjali celkom nezávisle od seba, sa po týchto udalostiach jedného dňa nečakane pretnú... (RTVS)
(viac)Recenzie (33)
Mám asi radši Sorrentinovu pozdější tvorbu, ale tento jeho debut je i přesto trefou do černého. Dnes už dvorní režisérův herec Toni Servillo v roli zkrachovalého muzikanta podává i zde úctyhodný výkon. Není se proto čemu divit, že tímto filmem vlastně odstartovala jejich budoucí spolupráce. Ač šlo celkově spíše o drama, těch několik fórků, co se v ději objevilo, mě udrželo ve střehu a párkrát jsem se i zasmála. Propojit obraz a hudbu se tu také podařilo na výbornou, jak je ostatně u Paola Sorrentina dobrým zvykem. (75%) ()
Z toho, čo som od Sorrentina videl, tak zatiaľ Prebytočný človek vychádza ako divácky najvďačnejší film. A to bez toho, aby snáď pôsobil menej inteligentne, ako jeho neskoršie diela. Možno skôr naopak, v porovnaní s jeho súčasnou tvorbou na veľmi tenkej hranici gýča a ťažkotonážneho umenia ide o v mojich očiach úprimnejšiu výpoveď o svojich hlavných hrdinoch. Zaujímalo by ma, čo by povedal Laco Borbély na taktiku rozostavenia so štyrmi útočníkmi, popravde sa ale ani problémom s hľadaním práce mladšieho z dvojice aktérov ani nečudujem, jeho metóda pôsobí až príliš revolučne... ()
Nenudilo ma to, ale nepadal som z toho na zadok. Jediné čo môžem naozaj pochváliť je výkon Toniho Servilla. Inak pomerne tradičný film o tom aký je život nespravodlivý a že cesta od sláve k chudobe je veľmi krátka. Sorrentino vo svojej prvotine absentuje na dlhé zábery a presviedča nás, že tempo filmu odpovedá Taliánskemu temperamentu. Ale ja som mal vždy radšej pomalejšie filmy, hlavne keď vezmem v podtaz ako strašne ukecaný tí Taliani vlastne sú. Nejedná sa o zlý film, ale podobne ako v prípade Božského ide téma a jej spracovanie mimo mňa. Pritom Sorrentinov Americký This must be the place zbožňujem. ()
Môj (aj jeho) prvý Sorrentino o témach, ktorým sa vlastne venuje dodnes. O tom, ako ťažko sa znižuje štandard a nových začiatkoch, ktoré nemusia vyjsť. Už na začiatku tvorivej dráhy tento režisér ukázal, ako to vyzerá, keď končí veľká nádhera... inak ale nijak zvlášť vyčnievajúci film, proste relatívne typický, remeselne zručný a kvalitný taliansky neorealizmus. ()
Prebytočný film a pocit strateného času. Najhoršie pri filme je, keď netuším, čo mi chce povedať. Potom si pozorne prečítam obsah a komentáre, ale tu ani to nepomohlo. Chcel mi film povedať len to, že po úspechu môže nečakane prísť aj pád bez ohľadu na profesiu, ale dá sa z toho vyhrabať? Naozaj takúto banalitu tak zložito a zdĺhavo? ()
Galéria (5)
Fotka © Keyfilms Roma
Zaujímavosti (1)
- Film je je jemne inšpirovaný životom futbalistu Agostina Di Bartolomeia, ktorý v roku 1994 spáchal samovraždu, a taktiež speváka Franca Califanoa, ktorý bol dvakrát stíhaný za prechovávanie drog. (Eoin)
Reklama