Tři Lucie

Kubánci, to je túžba po revolúcii (boje, násilie, zmeny režimu) a láska (vášeň, romantika, hádky). Samozrejme to platí na celú Latinskú Ameriku. Problém je v tom, že sa to dá ťažko skĺbiť. Pokiaľ chcete bojovať, vaša žena/sestra bude trpieť. Posledná poviedka sa však revolúcie iba dotýka a zaoberá sa rodinným životom a jeho strasťami a slasťami. Odvážne feministické dielo, narábajúce zároveň s avantgardnými prvkami a na prvý pohľad prvoplánovou melodramatickosťou. Ale to sú proste Kubánci. Tri Lucie aj napriek závažnosti svojich myšlienok svojou epickosťou a režijným majstrovstvom utečú ako voda. Do hry nakoniec vstúpia aj komediálne prvky v poslednej poviedke a toto mierne odľahčenie bolo iba ku prospechu veci, po prvých dvoch bola totiž nálada filmu veľmi temná. (25.11.2015)

Epic. Možný zahraničný výraz pre toto dielo. A nieje to len pre jeho honosnú dĺžku. Ono je to vlastne snímok, ktorý ponúka všetko, čo kinematografia ponúknuť môže ( okrem sci-fi ). Ale! A to je v tomto prípade podstatné. Nemá to aj napriek režijným kvalitám, silu upútať na celé dve aj pol hodiny. Príde mi to ako niečo megalomanské, čo niekto uchopil za nesprávny koniec. Hold, to sú roky 60te. (12.03.2019)

Kubánské filmy mají podle všeho společný jeden důležitý prvek - je v nich obsažena jejich národnost, jejich kultura, jejich politika, jejich specifika. Tohle je pro národní kinematografii neskutečně dobře a Solásovi se to navíc povedlo prezentovat rovnou na třech ženách jednoho jména. Dlouhá, ale nikoli nezajímavý film. (09.07.2015)

"I love you, Lucía, but you have to obey me, damn it!"     Poviedkový historický film charakteristický svojim neustálym a neočakávaným prepínaním žánrov a akousi splašenou kamerou (predchodca Greengrassa?), ktorá často netriafa do záberu a často je rozostretá. Film prináša mnoho pôsobivých obrazových výjavov, ktoré sa ale žiaľ striedajú s preštylizovanými melodramatickými scénami, pôsobiacimi amatérsky a vyvolávajúcimi skôr úsmev. Veľmi silnou stránkou všetkých troch poviedok je výborná hudba, ktorá tiež divoko strieda všetky možné žánre, ale pocitovo s jednotlivými príbehmi výborne ladí. Pár slov k jednotlivým poviedkam a ich hodnotenia:     1. (1895): 2,5*  Silný kontrast medzi bohatými paničkami, ktoré ako hlúpe husičky trkocú a rehocú sa niekde na zámku a hrôzostrašnými vojnovými výjavmi a zábermi bedače na ulici. Hlavná postava je dosť nesympatická a hysterická ťapa. Záverečná scéna je ako taká psychedelická nočná mora.     2. (1932): 2,5*  Revolucionársky príbeh s melancholickou náladou a výbornou hudbou (ako od Morriconeho). O niečo lepšie ako prvá poviedka, najmä v tých pasážach, keď sa kamera trochu upokojí (čo platí väčšinu poviedky, okrem šialeného a chaotického stredu). Hlavnou postavou je tentokrát milá dievčina.     3. (196..): 3,5*  Príbeh jedného mladého páru, mladej sexi dračice a odpudivého tupého hoväda, so skvelou hudbou, ktorá sa dokonca aj zapája do rozprávania príbehu. Pre mňa jednoznačne najlepšia poviedka, hoci tá pojašená kamera miestami úraduje aj tu. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. (06.06.2022)

Fascinující, jak zde Solás dokázal zcela plynule střídat uhlazené historické melodrama s naprosto neuvěřitelnými obrazy šílenství, marastu a zvířecké brutality. Něco podobného jsem viděl snad jenom u Zulawského, ale ten netočil akční scény, pouze akty propukajícího šílenství jedince. Mnohaminutová bojová scéna z první povídky je možná nejsugestivnější v historii a celého vojína Ryana ap. strká do kapsy - kamera poskakuje přímo v centru dění a doslova naráží do zablácených a zkrvavených tváří chlapíků, jejichž zběsilé souboje jsou podány velmi reálně. Výrazné náznaky talentu pro tento druh scén byly patrné už v předchozí středometrážní Manuele, ale to, co zde Solás a kameraman Herrero předvedli, se snad už ani umocnit nedá. I další dvě povídky jsou ale výborné, působí spíše jako menší celovečerní filmy, vzhledem k dostatečnému času, na kterém jsou rozvíjeny. A kupodivu fungují všechny - jak brutální první, tak spíše romanticko-nostalgizující druhá a dokonce i poslední studie nerovného vztahu, balancující na hraně vážně míněného mapování a vtipně podané nadsázky - o tento úspěch se zasluhuje zejména kromobyčejně zábavná herecká dvojice Adela Legrá a Adolfo Llauradó. Všude navíc výtečná a žánrově pestrá hudba Lea Brouwera. (01.03.2014)