Bozk pavúčej ženy

Film vyznačující se především skvělým scénářem byl natočen podle knihy argentinského spisovatele Manuela Puiga "El beso de la mujer araña (Polibek pavoučí ženy)", která vyšla v roce 1976. Posléze ji autor také zdramatizoval. Kromě filmu existuje i muzikál, takže chybí snad už jen pantomima. Komorní vězeňský příběh má mnoho rovin, a přitom všechny stojí za zmínku. Zmíním se však jen o jedné, mystické. Podle indické mytologie nás bohové stvořili pro svoje obveselení. Co tady provádíme je pro ně "filmem", který si promítají a přitom se božsky baví. A my, ve vězení života (ať už je sebevíc velké), si se stejnou radostí díváme na filmy, které jsme si bohužel museli natočit sami a sami jsme v nich herci. Tedy film ve filmu, ve filmu. Nedá mi však, abych se nezmínil ještě o jedné rovině (již nekomentované): stále aktuálním "souručenství" argentinské vládní kliky s nacistickými a postnacistickými prominenty. (15.09.2014)

Do tohto filmu som sa pustila s pomerne vysokými očakávaniami a zvedavosťou. Od začiatku na mňa veľmi nezapôsobil, no zaujala ma forma dvoch prepletajúcich sa línií, skutočnej a imaginárnej, a tak som mu počas celých 120 minút dávala jednu šancu za druhou. Po čase však i sprvu zaujímavá forma začala nudiť a príbeh na mňa pôsobiť čím ďalej, tým menej uveriteľne. Nezaujal ma ani William Hurt v hlavnej úlohe, za ktorú dokonca získal i Oscara (ale poznáme predsa Akadémiu...).Napriek tomu musím povedať, že ak nič iné, tak to vzhľadom na rok vzniku považujem za celkom odvážny filmársky počin. (31.03.2013)

Klaustrofobická dvojhodinová záležitosť, odohrávajúca sa takmer celá na pár metroch štvorcových. Sledujeme príbeh v príbehu, z ktorého je ten jeden rozprávaný prerozprávaným filmom. Ten je zámerne pateticky a neprirodzene zahratý, akoby predznamenal nasledujúce udalosti v "skutočnosti". Z tohoto hľadiska nie je od veci si uvedomiť, že aj my sledujeme fikciu, s ktorou sa ako filmom reálne ztotožňujeme. Zásadný zvrat v polovici som absolútne nečakal, oba príbehy sa tak melodramaticky pretnú a nám začne dochádzať, ako film asi skončí a že budeme dojatí. Z nejakého dôvodu ak narazím na brazílsky film, tak sa odohráva vo väzení, alebo je s ním aspoň spätý. Filmu dominuje William Hurt, nebudem znova chváliť jeho herecké umenie, mňa zaujalo na jeho postave to, že nikdy presne nevieme, v akom rozpoložení sa nachádza, čo kedy cíti a v akých momentoch prichádza v jeho vnútri k zmenám postojov a citov. 90%. (23.09.2014)

Jak plyne čas tak stísněná vězeňská cela, kdesi v Brazílii přestává být tolik stísněná díky Molinovým fantaskním únikům z reality. Jejich společná kobka se stává tím více útulnější, čím více se její dva obyvatelé začínají sbližovat. Škoda nataženější stopáže, protože svižnější tempo by filmu rozhodně prospělo. "It taste like dog piss." 3,5/5 (08.04.2012)

Komorná psychologická dráma hraničiaca s politickým thrillerom, ktorá necháva postavy v predstavách a spomienkach na staré filmy (alebo skôr jeden film...) snívať a mne ako divákovi pripomína, že na to tu filmy vlastne sú. Aby sa človek mohol nechať unášať na vlnách príbehov, ktoré dopĺňajú nedostatok happyendov do života. A to nie je žiadny spoiler, naopak, pochopia len ľudia, ktorí Kiss of the Spider Woman videli. A to samozrejme až do konca, nie ako istý tunajší popisovač rozpočtov a tržieb. :) Veľmi silný zážitok. (27.09.2014)