Poslední soud

Zbytočne je tu rozohraných príliš veľa príbehov a postáv v nich, niektoré úplne zbytočné - veľvyslanec, súd s De Sicom, mladá láska s Venturom, šéf cirkusu Tamiroff, paradajky... Nechal by som tieto - skorumpovaný boháč Palance, dvojica Fernandel a Borgnine, nevera Anouk Aimee, predaj detí do Ameriky so Sordim a ešte viac ich rozvinul na úkor tých, podľa mňa, menej vydarených. (04.09.2022)

Každý si potřebuje občas trochu oddechnout, ani Vittorio de Sica a Cesare Zavattini nemohou točit (tvořit) jen Zloděje kol, Umberta D. nebo Zahradu Finzi-Continiů. Poslední soud je vtipný, má spád, italští herci se motají, tancují a gestikulují jako v řádné grotesce, a ani Lino Ventura si v tom s nimi nezadá. Samá pozitiva, ovšem, ale jen komedie o tom, co všichni víme a známe, a děláme, dnes a denně - neumíme to ale, bohužel, tak zábavně podat - navíc si svoje chyby či přestupky ani (příliš, plně) neuvědomuje, nebo je (dokonce) pokládáme za přednosti: vždyť kodex konzumní společnosti má zcela jiná pravidla a jiné modely chování... Nicméně hlas z hůry zní stále: "V šest hodin začne poslední soud!" (30.10.2014)

Komentář uživatele LyVentura je vskutku úsměvný: "Skvělé úsměvné situace na nádraží, v ulicích, ap.. Hezká francouzská komedie s klasiky svého milého řemesla." Takže za A) Film je vtipní asi jako současný extrémně populární počin docenta Trošky! B) Je to italská komedie ty experte ze cinema.cz! C) Fráze "s klasiky svého řemesla" je tak tupá a infantilní, že i Hodor ("Hodor!") by napsal něco smysluplnějšího. Ale teď k záplavě dojmů, jež vyvolává tento trhák! Taliáni jsou tak horkokrevní, že vaše bubínky dostanou z toho neustálého jekotu vážně zabrat! Motiv je na nic - člověk by čekal, že uvidí rabování, nahé děvy či veselice ve stylu Jaye Gatsbyho - místo toho posloucháte il dottore, kterak přemlouvá chlapečka, aby s ním jel do Německa (že prý tam jsou opičky, avšak o vybrakování jeho vetché tělesné skořápky není ani zmínka!). Babovřesky jsem dokoukal, tohle to parla italiano NO! CERTO! odpad! (13.11.2013)

„V šesť hodín [(pod)večer] začne posledný súd!”; alebo predsa ešte i niečo z recenzentovho uhla pohľadu: [1.] „Božie mlyny melú pomaly, ale isto”, [2.] „Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý”; skrátka prvý, naprosto kľúčový poznatok, sa neustále opakoval v tomto "laurentiisovskom" titule, ako nejaká obohraná platňa [jednoducho povedané, už toho znásilňovaného podobenstva bolo asi cezpríliš!], keď hneď tie dva nasledujúce faktory, sa bezprostredne dotýkali ĽUDSTVA, ako takého, nad ktorým hodnú chvíľu visel: »DAMOKLOV MEČ«, o čom už v podstate ďalej priamo vypovedal tento, vskutku mimoriadne chaotickým spôsobom poňatý, taliansko-francúzsky titul s medzinárodným obsadením, kedy sa medzitým na striebornom plátne postupne vystriedalo množstvo zvučných, hereckých mien, ale zdôrazňujem, že s minimom hereckého priestoru sa naplno realizovať, čo rozhodne vnímam, ako jeden zo zásadných faktorov - totálneho neúspechu ako celku • Neúrekom postáv sa ocitlo nad absolútnou priepasťou, spočívajúcou z Božieho trestu, ktorý zoslal na ľudí, nachádzajúcich sa v talianskom prostredí, v nadväznosti na náhle vzniknutú situáciu, počas ktorej sa vlastne aspoň [konečne] ukáže, kto má akú tvár, keď sa zrazu ocitne v nezávideniahodnej situácii...? • To mi bolo mimochodom i úplne jasné, v čom spočívala ústredná myšlienka tohto počinu pod taktovkou Vittoria De Sicu [tentoraz si vybral svoju slabšiu chvíľku, musím podotknúť!], pričom zrejme asi najväčší kameň úrazu spočíval najviac práve v tom, že to sprostredkovával výsostne rušivým štýlom, na ktorý som si vôbec nedokázal zvyknúť, keďže ma väčšinou neuveriteľne odpudzoval! Ak by sa namiesto toho skoršie zameral predovšetkým iba na niektorú z nich, čiže priam najideálnejšie na postavu s určitým potenciálom, povedzme trebárs na tú zrovna stvárnenú Fernandelom, a k tomu by sa celkom upravil i scenár, tak výsledok by bol podľa mňa oveľa lepším, lebo takto sa na mňa vyrútilo veľa postáv so skoro nulovým kreditom! • VONKONCOM ANI [NIKOMU] ZVLÁŠŤ EXTRA NEODPORÚČAM! Z MOJEJ STRANY SA TOTIŽTO JEDNALO O VEĽKÉ SKLAMANIE.  (17.10.2023)

V grotesknej malosti sa obyvatelia Neapola zaoberajú malichernými spormi, riešia manželskú neveru, vyhodené paradajky z okna, predaj detí do Ameriky či lásku dvoch mladých ľudí a to všetko v neodolatelnom talianskom temperamente. Ich pokánie naštartuje hlas z neba, ktorý oznamuje, že o šiestej hodine večer príde posledný súd. Tvorcovia sa pochopiteľne vysmievajú absúrdnym situáciam a dokázali plasticky popísať celý kaleidoskop ľudských vlastností. Záverečná plesová scéna po poslednom súde je natočená farebne a je v tom kus symboliky. (01.09.2012)