Harakiri

Rok 1630 - 13. mája. Do sídla rodu IYI prichádza teraz už len rōnin, predtým samuraj, slúžiaci klanu Fukušima v Hirošime, ktorý sa nazýva, ako istý Hanširó Tsugumo, aby skrátka na tomto mieste - mohol predviesť klasický obrad h-a-r-a-k-i-r-i, pričom, zase takému správcovi tohto domu - Kageyuovi Saitovi, ktorého následne príde o tom bližšie oboznámiť, a zároveň mu i vysvetliť, prečo sa tak skalopevne rozhodol, ho zrazu úplne osvietilo, keďže mu to niečo konkrétne pripomínalo, čo sa stalo už pred touto danou udalosťou, ktorá akurát odteraz nastáva. • Totižto, čosi navlas podobného sa taktiež výsostne dotýkalo i predchádzajúceho 「 nielen pána na páranie 」 , ktorý sa pre zmenu zas volal Motome "Bambus" Chijiiwa, čo sem prišiel s totožnou prosbou. • V podstate, od tohto okamihu, vzniká akýsi príbeh v príbehu, alebo skôr by som to predsa charakterizoval, ako snímok, odohrávajúci sa v dvoch časových rovinách, kedy by sa na úvod mohlo zdať, že títo 「samovrahovia」 , zrejme nemajú medzi sebou vôbec nič spoločného, ale zdanie v tomto 『dianí na druhú』, by mohlo kľudne klamať... • Najprv sa divákovi ponúkla možnosť vypočuť si v priamom, prítomnom, a trochu i kratšom rozprávaní - 1. príhodu, prezentovanú z pozície tej, akože lepšej strany, a to iba medzi týmito dvomi postavami, keď jednou z nich bol náš ústredný protagonista/hrdina versus vedľajšia postava vedúceho, z ktorého by sa kľudne mohol neskoršie vyvinúť, povedzme, zákerný antagonista? • V tomto ponímaní to najskôr vyzeralo iba tak, ako typický prípad - odstrašujúceho príkladu, kde to vypadalo zrovna tak, ako by ho dotyčný charakter chcel odhovoriť od spáchania tohto skutku. Čo sa teda týkalo tej, trošku dlhšej, rovnako súčasnej, 2. príhody, tak vtedy sa daná osoba, ktorá sa momentálne vskutku ocitla tiež v naprosto neriešiteľnej situácii, identicky snažila strhnúť pozornosť na svoju stranu pred všetkými, prítomnými svedkami, pretože by sa dalo povedať, že ani vlastne nemala príliš na výber = podľa toho sa snáď ponúka i samotná príležitosť pochopenia obidvoch súvislostí, ktoré medzi sebou pravdepodobne spája absolútne zhodná paralela, čím dostával tento japonský film - jidaigeki, pod taktovkou režiséra Masakiho Kobajašiho, ďalší podstatný rozmer, ktorý ho robil oveľa zaujímavejším, než v opačnom prípade. • Netrvalo mi príliš dlho, pokým som si zvykol na zvláštnejšiu formu tohto mimoriadne znepokojivého počinu, kedy som si užil naozaj množstvo 「prestrihov」 z aktuálneho diania na to minulé, kde obidve roviny boli kvalitne vyvážené, za čo sa môžem pekne poďakovať predovšetkým i samotnému scenáru, ktorý ma udržiaval v maximálnom napätí až do záverečných tituliek - s určitým kameňom na srdci - zo všetkých scén, ktoré som doslova hltal, ktorý mi nakoniec ale nespadol zo srdca. • Herec v hlavnej úlohe - Tacuja Nakadai, ktorý sa mimochodom zaskvel v mojich obľúbených 『kurosawovkách』 , typov Kagemuše & Ranu, dovolím si tvrdiť, že práve v Seppuku, predviedol vari jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov počas jeho bohatej kariéry, kedy by som ju zaradil k tým「naj legendárnejším」 . Dosť už bolo množstva slov, toto proste treba raz vidieť, a už na to človek nikdy nezabudne!  (04.02.2023) (menej) (viac)