Heya

Podmanivá, veľmi pomalá, komorná, takmer poeticky nadnesená minimalistická gangsterská dráma, ktorá takmer bez slov, len v odtieňoch sivej na prevážne statických záberoch prezentuje "príbeh" na rozmedzí Jarmuscha, Resnaisa a Ki-duka. Na začiatku hľadíme na akési sklady. Jediné, čo počujeme, je povedomý šum. Po chvíli prichádza na scénu muž, a zamieri k lavičke. Začína hrať hudba, muž si sadá na lavičku a hľadí pred seba. Po chvíli zisťujeme, že hľadí na rieku. Sledujeme plávajúce lode, spôsobujúce spolu s riekou pravidelný šum. Sledujeme oči muža. A opäť lode, tentoraz už bez hudby. Muž prichádza za ženou. Hľadá izbu, a žena, realitná maklérka, sa s ním vydáva nájsť tú pravú. Tak by sa dala načrtnúť zápletka v poradí druhého Sonovho celovečeráku, ktorý sa dá vôbec zohnať. A rovno priznávam, že predstaviteľ hlavnej role Akaji Maro (ktorý je na tejto databáze trestuhodne opomenutý) je excelentný herec (škoda, že dostáva prevažne menšie postranné úlohy ako "Yakuza Boss", "Shopkeeper" a podobne), a svoju rolu zvládol úplne bezchybne. Do svojej postavy vlieva zvláštnu charizmu, ktorá plynie spolu s filmom. Šion Sono koketuje medzi riadkami s existencializmom a otázkou samotného bytia, zároveň nezabúda stáť nohami pevne na zemi (čím sa odkláňa od svojho "silne dada" prvopočiatku), pohráva si s jemnou psychológiou a navádza diváka k používaniu toho orgánu, ktorý by sme mali mať všetci v hlave. A tak divák úporne premýšľa - kto je muž? Prečo má také prísne kritériá ohľadne hľadanej izby? Uteká pred niečím? Snaží sa nájsť pokoj? Je to zločinec? Hľadá rozhrešenie? Tieto a iné otázky film podsúva tak elegantne, že si divák myslí, že na ne prišiel sám. Chyba. Sono sa s ním len hrá, a vedie ho nenápadne za ručičku. Majstrovský koncept a spracovanie, ale musím sa priznať, že som sa na pár miestach nudil, takže na plný počet tentokráte nepôjdem. 85% (02.03.2014)

Keď som sa dozvedel, že v diskusii V.R.K bude film od Šion Sona, tak som sa potešil, ale som bol aj trocha opatrný. Potešil som sa preto, že tento režisér vie z každej témy spraviť osobitú záležitosť, ktorá, ale nie vždy je divácky ústretová. U mňa to okrem jednej výnimky zatiaľ, ale zaberá a dúfal som, že tento krát to nebude inak. Opatrný som bol zas preto, že posledné tri filmy zo spomínanej diskusie mi moc nesadli a dúfal som, že tento to konečne prelomí. Tak naozaj som čakal všeličo od tohto nevyspytateľného režiséra, ale priznám sa, že až takú pozvoľna plynúcu vecičku, kde na jednej strane je často nehybná kamera a na strane druhej zas postavy, ktoré by uspali aj delfínov. Mne nikdy pomalé tempo neprekážalo a napríklad pri scéne, kde sa asi  päť minút kamera sústreďuje na ceduľku the Room a , že film stále ide ma ubezpečovali len zvuky, ktoré vydávala práve tá tabuľka, keď do nej narážal vietor. Pri tejto scéne som mal úžasný pocit, že som tu dobre a , že aj keď Šion Sono ide inou formou na akú som u neho zvyknutý som aj tu jeho cieľovka. Herci a tie ich prejavy boli ukážkové. Neskutočne sa mi páčilo, že na začiatku ako starý pán prišiel za dievcinou a ona mu ukázala prvý byt, ešte sa mu skúšala vstúpiť do svedomia, že taký byt si žiadal. Ale po druhom už rezignovala a začala hrať jeho hru. Na čo sa spýtal, na to aj odpovedala a žiadne zbytočné a tak aj trápne dialógy tu nezazneli. Sú dve sceny z filmu, ktoré ma získali svojim čarom. Jedna bola, kde už už si hádam starý pán jeden byt vyberie a majú otvorené dvere a k nim sa votre nejaký predavač s novinami a už ujo a za nim aj dievčina z bytu odcupkajú. Obyčajná scéna a ja som sa pri nej začal normálne usmievať, že čo všetko sa môže prihodiť, aby vám kúpu či prenájmu bytu niekto takto zmaril. Druhá a dosť zásadná bola tá, kde sa hlavná postava rozprava v byte z iným starším pánom, ktorý ako keby nebol ani z toho ich sveta. Smeje sa, svižne artikuluje, pán zanechal veľmi dobrý dojem a i keď tu bol asi dve minúty, do tohto filmu sa neskonale hodil svojou osobnostou. Dal by som čistých 5*, ale skoro od začiatku mi bolo jasné, kam sa film uberá a čo bude pointa a tak dávam "len" silné 4* a to mi na konci bolo ľúto, že film skončil, takto vyskladaná stavba príbehu ma veľmi naplňovala. Je to 25 film z diskusie V.R.K a konečne zas veľká spokojnosť s výberom filmu. (19.09.2023)

Jak se hledá pronájem v Japonsku. 1)  Spoiler. Chlap jde do realitky, formuluje své přání, jedou se podívat metrem na pokoj. Postupně navštíví čtyři nabídky, aniž si vybere. Pak se vyjasní, co je zač. Pátý pokoj je, jak se ukáže, ten pravý. Jako vyjádření odcizenosti moderní civilizace mě snímek přesvědčil. Ale určitě se na něj nepodívám znovu._____ 2)  Příznačné je, že si dívka ve zcela prázdném vagónu metra (je tam jen ona a klient) nasazuje sluchátka. Odcizená izolace na druhou._____ 3)  Jakkoli jsem vášnivý odpůrce klipoidních záběrů, které neumožňují vnímat jinak, než podvědomě a které mě nervují, slow cinema jakožto protiklad ukazuje druhý extrém. Při sledování mám pocit, že mi život utíká mezi předlouhými 61 záběry, aniž moc chápu, k čemu to všechno je._____ 4)  Snímek je dobrý jako pohled na tokijské reálie raných devadesátých let. Zvláště záběry z jedoucí povrchové dráhy a z ulic jsou zajímavé._____ 5)  Od 32letého scenáristy a režiséra, jindy též básníka či skladatele, Šion Sona je to můj první zhlédnutý film. Zatím..._____ 6)  Snímek je nesporně zajímavý a velmi filmařský. Většinu informací získá divák obrazem, zvuky a hudbou, velmi úsporné dialogy jen dokreslují celkovou atmosféru._____ 7)  Výstižný koment: desEsseintes*****. Zejména mě zaujal motiv únavy. Bohužel přesně ty důvody, které komentátor považuje za hlavní přednosti snímku, jsou důvodem mého nízkého hodnocení. (21.09.2023)

Titulná „Izbietka”, je podľa môjho vecného názoru, čo sa týka spracovania; niečo zrovna na tieto pragmatické štyri spôsoby: Jednak som si takmer ihneď uvedomil, že mi japonský režisér Šion Sono, častejšie sprostredkovával akýsi 1). »cestopisný dokument«, keďže som spoznával Tokio prostredníctvom cestovania vlakom, ďalej by som k tomu tiež rovnako pripočítal i akési stopy po 2). «nemom filme», nakoľko samotné obrazy boli koľkokrát oveľa silnejšie ako slovné dialógy, a to konkrétne za nasledovných asistencií jazzovej hudby a zvukových ruchov, pričom ešte ma napadá doplniť i akúsi, 3). »náučnú reláciu« o bývaní, pretože naprosto zádumčivý protagonista, vyhľadával čo najideálnejší『POKOJ』v celkovo poňatej; dvoj-významovej, ústrednej myšlienky za doprovodu realitnej maklérky, keď napokon by som predsa podotkol, že titul bol obalený i v akomsi 4). «gangsterskom kabáte», najmä z pohľadu flashbackových vsuviek, ak to mám teda správne definovať...? • Skrátka; naozaj pestrá zmes „všehochuti”, čo mi vskutku akosi veľmi zachutilo, až som z toho mimoriadne prekvapený, že mi to až takto dobre (s)trávilo; proste japonskú kinematografiu doslova žeriem na rôzne stolovania; dokonca tentoraz pomerne i na taký obzvlášť atypický, (na)servírovaný spôsob: so zväčša statickou, čiernobielou kompozíciou obrazu s abnormálne dlhými zábermi, z ktorých by nejeden ("neskúsený") divák mohol kľudne dostať zránika. • Jedná sa o počin, ktorý sa absolútne nikam neponáhľa(l), a so šokujúcou, záverečnou pointou, ktorú som síce vôbec nedokázal dopredu bohovsky odhadnúť, čo totižto iba kvitujem, lebo som snáď očakával niečo úplne iné, čo by malo charakterizovať hlavnú postavu... (16.09.2023)

Šion Sono je nevyzpytatelný režisér (snad nikdy nedokážu odhadnout předem, co přesně od něj dostanu, ale vždy jde o úplně svébytnou a umělecky originální záležitost) a jeho film Heya je snad tím nejexperimentálnějším pojetím gangsterky, jaké jsem kdy viděl. Často téměř mlčenlivá road movie s noirovým černobílým vizuálem předvádí zvláštně tajuplnou postavu gangstera, o kterém víme pramálo. Snad jen to, že hledá dle svých slov co nejtišší a nejklidnější pokoj, v němž by mohl najít spokojenost... a spolu s tím s neklidným výrazem v obličeji velmi pravděpodobně hledá jakoby obecný klid od všech možných dostihů a zakázek v rámci svého povolání. Záhadný pán s baloňákem a kloboukem toho moc nenamluví, projeví často úsporné emoce a víc než u jednoho podobně mlčenlivě provedeného kšeftu a jednoho zásadního použití zbraně ho v akci prakticky nevidíme. Jeho herecký představitel (Akadži Maro) je však co do ztvárnění se stylovou zádumčivostí naprosto přesný a úplně padne do precizní žánrové atmosféry, s níž jsem i během některých dlouhých záběrů hltal snad každou vteřinu (hodně se mi líbily mj. ty z vlaku a tramvaje). Závěr mě napoprvé „zklamal“ náhle pesimistickým zakončením (i na postavu, u níž tušíme, že šťastný konec s uspokojením v tom ryzím slova smyslu nikdy plně nenalezne), ale jinak se mi tohle silně pocitové zpracování žánrového námětu líbilo. Místy takový šedesátkový černobílý Godard, v devadesátkovém japonském undergroundovém hávu. [85%] (23.06.2023)