Oni žijú!

„Prišiel som si sem požuť žuvačku a zabiť pár hajzlov a práve sa mi minula žuvačka.“ Nikdy ma to nebavilo. Zbytočný, dosť naivný a podozrivo skratkovitý sci-fi kúsok nezadržateľne starnúceho hororového guru, Johna Carpentera. Ale stále sa rozhodne nejedná o taký brak, ako boli jeho neskorší UPÍRI a hlavne DUCHOVIA MARSU. Snímka si udržuje zábavné tempo, plné hlášok a originálnych nápadov (slnečné okuliare), ale inak je scenár nudný, nech je v ňom koľkokoľvek satiry (ktorá ma vôbec nebavila, vlastne ma otravovala). Ako sci-fi je to pôvabne detinské, horor to nikdy nebol (ani nebude a ani tak nebol zamýšľaný) a ako akčný film určite neobstojí (s výnimkou 10-minútovej pouličnej wrestlerovej bitky, ktorá je úplne zbytočná). Napriek tomu na SÚ MEDZI NAMI alias ONI ŽIJÚ! nechcem hádzať hnoj, pretože ako zábavné a pre mnohých nostalgické béčko s (pa)chuťou 80. rokov ujde. (24.01.2006)

Carpenterov film zo sklonku 80. rokov využíva žánrové podnety sci-fi, hororu a thrilleru, ale nezanedbateľné sú aj komediálne prvky, ktoré odľahčujú postupne hustnúcu atmosféru. Režisérovi sa od začiatku darí nebezpečne naštartovať predstavivosť divákov, najmä vďaka množstvu mysterióznych správ, ktoré stále viac objasňujú podstatu veci. Carpenter to má moc dobre premyslené a súčasne zachováva dynamickú priamočiarosť dejovej línie. Podstatu tvorí jednoduchý fantastický príbeh, v ktorom sú hranice medzi Dobrom a Zlom ľahko rozpoznateľné i zásluhou zázračných okuliarov. Tieto slnečné zrkadlovky umožňujú vidieť celé to teatrum bestiarium – bytosti, ktoré predstavujú hrozbu. Film v závere naberie šialené obrátky a prinesie veľa akčných scén. Nechýbajú ani hrdinovia ochotní položiť životy pri záchrane ľudstva. Ale napriek ich statočnému úsiliu je záverom nutné konštatovať: They live!! Rozhodne nejde o plytký film na skrátenie dlhej chvíle. Na to je príliš rafinovaný. (28.01.2010)

Zdegenerování současnou popkulturou, která nám ukazuje příběhy o tom, jak skromný sedlák k velké pravdě přišel a porazil ji pak fikaně jejími vlastními prostředky, můžeme mít pocit, že They Live jsou vlastně typická oběť osmdesátkového primitivismu, kde se pravdy domůžeš ideálně pěstí, loktem či rovnou brokovnicí. Přitom Carpenter zde alespoň nemaskuje nijak, že se k řešení problému zkrátka dostal nasvalený nádeník, který večer nečte Nietzscheho, nýbrž Hustlera a Guns & Ammo. Prostředky, kterými se pak domáhá satisfakce tomu jednoduše odpovídají. A navíc Carpošovi v osmdesátkách ty mačo střílečky a mlátičky strašně šly, takže se na to dívá jedna radost. (29.03.2020)

They live, I sleep. Prvních třicet minut jsem se ukrutně nudil, pak už to bylo jenom horší.. Carpenter, který si tentokrát ani nepomohl hudbou, jakože prďácky brojí proti komercializaci kultury, konzumnímu životu a ekonomice Ronalda Reagana a přitom v čele s osvaleným Marošem Kramárem dosáhl jedině toho, že stvořil první film, kterému jsem měl sto chutí rozšlapat brýle. Hlavní myšlenka dobrá, realizace ovšem na úrovni Paula Michaela Glasera. No nic, alespoň jsem byl obohacen krajně existenciální hláškou: „Brácho, život je čubka. A zase hárá…“, o jejíž původním autorství se vedou letité spory. Někteří říkají podnapilý Jean-Paul Sartre, jiní zase, že za ní stojí od Tokia doposud vzdálený Goro.. (08.09.2017)

Ten riedky námet by ledva vystačil na polhodinovú filmovú poviedku, celovečerná stopáž je viditeľne prepálená. Kvôli obmedzenému rozpočtu je tu preto kvantum vaty a minimum efektov (a žiaden záber na mimozemskú planétu). Jediné čo ostáva je sympaticky priblblý dej, atmosféra 80tych rokov a aj 50tych v čiernobielych scénach. A výnimočne Carpimu nevyšiel ani soundtrack. Skoro celý čas hrá jedna nudná téma ako z hociktorého 80s filmu. (17.06.2016)