Příběh odkvetlých chryzantém

Zrodila sa hviezda na japonský spôsob, avšak namiesto filmového/speváckého, tu najskôr mám to divadelné ("kabuki") prostredie, pričom zároveň tu tentoraz nedominuje cieľavedomá, ženská postava, ako v predošlých prípadoch, ale zo začiatku dosť nepresvedčivý, mužský charakter/protagonista - Kikunosuke "Šoko" Teradžima, adoptovaný do renomovanej, divadelnej rodiny, pôsobiacej v Tokiu, v ktorej zrejme hlavné slovo drží sám "Veľký majster", pritom ale, zdôrazňujem, že práve tento "mladý majster", by sa mal stať jeho budúcim nasledovníkom? • No, nie je to tak všetko úplne jednoznačné, ako to môže na prvý pohľad proste vyzerať. • Asi najväčší problém, čo sa teda týka toho "Kikuho", o kom je v podstate celý - tento mimoriadne vydarený, Mizogučiho, melodramatický počin, určite vidím vo viacerých faktoroch, z ktorých by mu mohla neskoršie (vy)pomôcť zrovna jeho budúca "Múza" menom Otoku, ale o tom až potom, skrátka najprv by som chcel »rozpitvávať« samotné jadro celkovej problematiky, ak to tak môžem vôbec nazvať...? • Povedal by som, že aj áno, nakoľko hlavná postava v podaní Hanajagiho Šótaróa, zväčša trpela určitým pocitom menejcennosti, z čoho snáď automaticky pramenila strata sebadôvery, sebavedomia a sebadisciplíny, čo mi mimochodom mnohí dajú určite za pravdu, že sa bohvieako táto negatívna vlastnosť na j-a-v-i-s-k-u extra nehodí, však? Tým pádom dochádzalo z jeho strany k vytváraniu akýchsi, nepresvedčivých, hereckých výkonov, čo mu väčšina účinkujúcich a súčasne na druhej strane, i mysliacemu si to publiku, nechcelo povedať priamo do duše, že pravdepodobne nedisponuje žiadnym, a k tomuto umeniu, obzvlášť potrebným, hereckým talentom, a tak sa väčšinou len utápal v samých, falošných lichôtkach, ktoré mu na jeho adresu prejavovali všetci zainteresovaní jedinci, teda okrem spomínanej Otoku, ktorá ho oboznámila s tým, ako sa veci v skutočnosti majú. A veru, nie je to úplne príjemné, ak vám hocikto povie pravdu do očí, čo by nejedného človeka veľmi zabolelo! • No, toto je iba jedna z potenciálnych príčin, prečo chce teraz odísť do Osaky, kde by sa mohol napokon oveľa zlepšiť, ak by na sebe poriadne popracoval, len sa nesmie tak extrémne podceňovať. Vskutku, chce dosiahnuť niečo i svojim vlastným pričinením, bez pomoci jeho vplyvných divadelníkov, ktorí ho podporujú v nekonečných dezilúziách, až brutálne úprimná »ochrankyňa umenia« , ho pravdepodobne nasmeruje na tú správnu koľaj, no celková trať bude nielen strašne dlhá s množstvom všelijakých vyhýbok, ale súčasne bude rovnako obsahovať i rôzne zástavky, aby nakoniec spokojný dorazil do cieľa? A čo trebárs nejaké následky, z toho vyplývajúce, zaobídeme sa bez nich, alebo sa musia dostaviť? • Chvíľu som si musel zvykať na známy »dátum výroby« , no našťastie »doba spotreby«, je neurčitá, čiže nehrozí to, že by divákov, povedzme, rozbolelo brucho, dostali by silnú migrénu, či by si dokonca, dajme tomu, vytrhávali svoje vlasy, nie, to vám ani zďaleka nehrozí, skôr práve naopak, i keď uplynulo skoro už 84 rokov od výroby, som priam presvedčený o tom, že čo môže najviac v tomto prípade »ublížiť« , je maximálne len to, aká je zrovna k dispozícii samotná kvalita obrazu, ktorá síce nemá zvyčajne ostrý kontrast, ako bývam doposiaľ naučený, ale i napriek tomu som sa dokázal v tomto strhujúcom dianí - nadmieru kvalitne orientovať, až som miestami tomu normálne nechápal, tak som bol neuveriteľne zažratý do tohto špecifického príbehu, ktorý je určený najmä - najnáročnejším divákom, ktorých už veľa nie je? Trochu som sa v takomto zložení obával tej astronomickej dĺžky v podobe viac, ako 140 minút, no musím sa tiež pochváliť, že som prešiel ďalšou významnou skúškou bez akejkoľvek ujmy na zdraví. Mizoguči bol/je/bude stále borcom, akých stopercentne uznávam! (14.01.2023) (menej) (viac)