Povídky o bledé luně po dešti

I když jsem zpočátku měl bordel v postavách a vůbec v tom prolínání dvou povídek naráz (které se rozeběhlo ne zrovna funkčně), tak nakonec musím uznat, že si mě to dokázalo získat a to i přes to, že je to celé vlastně o samurajích, což je téma, které jsem si nikdy moc neoblíbil. Tohle ale pro mě nějak fungovalo, protože, podobně jako u některých Kurosawových samurajských filmů, to nabízí něco navíc ve formě i v obsahu a naštěstí jsem ani neměl pocit, že by to zestárlo, protože některé zajímavé nápady (jako třeba to prolínání děje prvky kabuki divadla) mi pořád přišly inovativní, natočené je to skvěle a co se nějakého přesahu týče, je tu taky, byť ne bůhvíjak hluboký, ale vystačí. Potěšila mě i práce s fantasy prvky, která tu naštěstí má nějaký svůj smysl a nepůsobí podivně a nahodile jako třeba tady. Za mě tedy ve finále docela spokojenost. Slabé 4* (03.03.2023)

Vo feudálnom Japonsku to v 16. storočí maximálne vrie, keďže je obdobie občianskej vojny, a tak sa snáď všetci prostí ľudia najviac obávajú zrovna toho, že ich to priamo ohrozí, a k tomu i automaticky poznačí, no zároveň je táto epocha bohatá i na všelijakých, šikovných remeselníkov, alebo aj na obávaných samurajov, ktorými sa to v tomto okolí, "pravdepodobne" len tak hemží... • Hrnčiar Gendžuró, bývajúci v provincii Omi, a to neďaleko jazera Biwa, sa najskôr zaraďuje k prvej kategórii, zatiaľ čo jeho sused Tobei, túžiaci sa stať samurajom, by mal patriť až do tej druhej kategórie, pričom by sa dalo celkom podotknúť i to, že sa tieto dve "vlastnosti", budú následne medzi sebou nielen križovať, no rovnako sa taktiež medzi sebou, povedzme, i vzájomne dopĺňať? • Osobne sa mi (viacej) javil byť zaujímavejším príbeh prvého z nich, nakoľko bol príliš ambicióznym a ziskuchtivým súčasne, za koho sa síce vôbec nepovažujem, ale i napriek tomu, mi je prvá vlastnosť - vskutku veľmi blízka, no zas to extrémne s ňou nepreháňam, čo sa jednoznačne ale nedá povedať o tomto šikovnom majstrovi-odborníkovi, ktorý si myslí, že práve vďaka jeho šikovným rukám a výrobkom z keramiky, pozostávajúcich z hrncov a rôznych šálok (trebárs na saké), by mohol rozprávkovo zbohatnúť, o čom jeho srdce neustále priahne, a to ani nehovoriac o všetkých potenciálnych "kupcoch", ktorí by dokázali oceniť naprostú kvalitu, čo je v podstate priamou vstupenkou k naprostému obratu doterajšieho spôsobu života. Možno títo dvaja protagonisti budú zo začiatku spoločne spolupracovať, ale tiež jestvuje možnosť, že každý z nich - nakoniec pôjde svojimi vlastnými chodníčkami, kedy to konečne začína byť poriadne zaujímavé, až by som normálne povedal, že v druhej polovici, nastáva, akýsi, kľúčový okamih v podobe práve nastávajúcej - mimoriadne mysterióznej atmosféry, kde mi nebolo úplne všetko, pravdupovediac, jedno. • Japonská kinematografia, tak to nie je vždy iba o mojom veľkom obľúbencovi Akirovi Kurosawovi, ale ako ďalej postupne zisťujem, tak aj o mnohých iných, nemenej talentovaných režiséroch, ako napríklad Kendži Mizoguči, s ktorým sa stretávam vôbec po prvýkrát, a dúfam, že nie naposledy, lebo ma jeho počin Ugecu monogatari - nadmieru oslovil, aj keď "orientalizmus", nie je zakaždým mojou vyhľadávanou lokalitou, tak mu dám určite ešte niekoľko vhodných príležitostí, aby som sa s ním skrátka trochu lepšie zoznámil. Mimochodom, tento snímok mi doteraz nebol neznámy, ba práve naopak, len som sa k nemu akosi nevedel poriadne odhodlať, čo spätne trošku ľutujem, že som si naň už dávnejšie nenašiel čas. • Samozrejme, že nie je plne "dokonalý", ako by sa mohlo zdať, ale je až natoľko fascinujúcim, že mu treba dať šancu i napriek niektorým "chybičkám na kráse", ktorých zasa nie je toľko, aby vás napokon mohol celkom odradiť, dokonca mu ani veľa nechýbalo k plnému hodnoteniu. Toto musíte vidieť predtým, než umriete. (29.12.2022)

Poviedky nie sú rozprávkou, na to sa tu dejú (resp. sú ukazované) príliš kruté veci, nie sú ani historickým filmom, na to sa tu dejú príliš nadprirodzené udalosti. Sú skôr dramatickou baladou, zasadenou do japonskej minulosti 16. storočia. Japonsko sa síce ocitlo aj v období mieru, ale poväčšinou bolo sužované občianskymi vojnami a tie sú filmársky zaujímavejšie. Napriek tomu budete po filme premýšľať nad vecami, ktoré nemusia byť nutne spojené s vojnou (i keď tu priamo sú). Otázky mužskej zodpovednosti za rodinu, opantanosti ženami a nakoniec aj čistej lásky sú nadčasové. Len teraz neviem, či mal hrnčiar šťastie, že videl mŕtve ženy, videl ich potom za život podstatne viac, ako bežný smrteľník... (10.02.2016)

Bolestivá náprava poblouzněných lehkovážných mužů. Podmanivá pohádková a v některých sekvencích neodolatelně snová atmosféra (s velkou pomocí hudby), děj je zahuštěný, scény mistrně inscenované a konec sladkobolný. Můj první Mizoguči a velká spokojenost, tenhle styl mi rozhodně sedl víc než to co jsem viděl u Kurosawy. (05.09.2007)

Spojením několika drobných povídek vytvořil Mizoguči dílo ne nepodobné románu, ve kterém je ve zhuštěném skupenství podána syntéza celého světa (v němž se území živých a neživých překrývají) a lidské existence v něm. Směs rozličných lidských povah (skvěle psychologicky vykreslených) je ve válečné době vržena na různé úhory bolesti, na nichž zrají tváří v tvář nesmyslnému plenění a zkáze, aby se pak ti přeživší vrátili očištěni od skvrn svých pominulých letor. Spolu s vlastním humanistickým poselstvím mne toto velkolepé plátno nadchlo svou přízračnou imaginací, která obestírala spolu se smyslným duchařským intermezzem i „scény z běžného života“, a scelovala tak reálné a nadreálné. (12.08.2010)