Příběh z Tokia
Tōkyō monogatari
Réžia:
Jasudžiró OzuKamera:
Júharu AcutaHudba:
Takanobu SaitôHrajú:
Čišú Rjú, Čieko Higašijama, Secuko Hara, Haruko Sugimura, Só Jamamura, Kuniko Mijake, Kjóko Kagawa, Tóru Abe, Eidžiró Tóno, Mucuko Sakura, Tojo TakahašiObsahy(2)
Starnúci manželský pár prichádza do Tokia navštíviť svoje deti a vnúčatá. Ani syn, ktorý sa stal lekárom, ani dcéra, ktorá je vedúcou kozmetického salónu, však na rodičov nemajú čas. Rozčarovaní rodičia sa po čase vrátia domov. Matka ochorie a krátko na to zomiera. Teraz je na deťoch, aby sa vydali na cestu k rodičom Napriek jednoduchému deju sa podarilo Jasudžirovi Ozuovi nakrútiť film, ktorý je nielen jeho majstrovským dielom, ale patrí ku klenotom svetovej kinematografie. Režisér vo filme neokázalou a citlivou konfrontáciou rôznych generácií nastavil zrkadlo problémom svojej doby. (oficiálny text distribútora)
(viac)Videá (1)
Recenzie (97)
Príbeh z Tokia by sa mohol nazývať Všeobecný ľudský príbeh z akéhokoľvek veľkomesta na svete v akomkoľvek čase. Ozu asi chcel vyjadriť svojim filmom určitý posun v medziľudských medzigeneračných vzťahoch moderného povojnového Japonska a toho predtým, lenže podarilo sa mu skôr dokázať, že ľudia sú a boli všade a vždy rovnakí. Priepasť medzi deťmi a rodičmi sa vekom neustále zväčšuje a vďaka niektorým dialógom Príbehu z Tokia sa budete možno pozerať inak aj na niektorých členov vašej širšej rodiny, ktorí vám sú vďaka ich chladnejšiemu a pragmatickému prístupu nesympatickí. Niežeby sa Ozu neprikláňal na stranu rodičov, súdom by som však jeho prístup nenazval. Život natoľko čiernobiely nie je. Technické hľadisko však odlišné od našich konvencií je, akoby náhodou pokladaná kamera na rôzne miesta bytov snímala voyeristicky náhodné rozhovory bežných ľudí. Film tak získava napriek miernemu zostarnutiu autenticitu. Život starých pripomína pomalé kľudné hompálanie sa lodiek na vlnách rieky, život mladej generácie rýchliky pendlujúce medzi prudko sa rozvíjajúcimi japonskými megapolismi. ()
Som uplne uneseny a rozmyslam, ci som niekedy videl lepsi film, ktoreho temou su rodinne vztahy. Krasne, krehke, vystizne, obcas krute ale cely cas uprimne. Navyse nadherna kamera a hudba. Dlzka vobec nevadila. Je to dokonale nadcasovy scenar, ktory by mohol fungovat v akomkolvek inom prostredi. Preco to vlastne este nema minimalne 84 remakov z celeho sveta? ()
Príbeh s Tokia sa nesie v rovnako pomalom duchu ako väčšina Ozuových diel. Čo sa týka formálneho spracovania aj myšlienky je film veľmi podobný Kurosawovmu Ikiru. Typické pre Ozua je využitie statickej kamery a mierne podhľady. V celom filme sa nevyskytuje ani jeden záber, ktorý by mal inú kompozíciu. Rovnako sa kamera ani raz nepohne. Celý film je zasadený prevažne do interiéru a stojí na hereckých výkonoch dvojice starých manželov a ich detí. Príbeh s Tokia je typickým príkladom veľmi populárneho japonského žánru Gondai- geku, ktorý sa zameriava na príbehy zo súčasnosti. Namiesto akcie film sprostredkúva udalosti skrze hovorené slovo. Dialógy sa vyznačujú uvoľnenosťou a keďže sa jedná o film z rodinného prostredia aj formálnosťou. Tento úctivý prejav je následne v priamom kontraste k udalostiam, alebo postojom, ktoré film prezentuje. Pohľady postáv odzrkadľujú ich myšlienky a my ako divák sa často krát dostávame do pozície, kedy nejaká postava na nás hovorí, čo je spôsobené častým využívaním subjektívnej kamery. Príbeh s Tokia je pomalým filmom o hodnotách a o neschopnosti poskytnúť nehu tam, kde treba, kým ešte nie je neskoro. Je to príbeh komorný, tichý, plný postáv pričom každá z postáv sleduje svoje vlastné ciele. Koniec je otvorený s príchuťou smútku a melanchólie, kedy dôležité veci odišli a ako keby nebolo nič na čo by sa mohla postava starého pána tešiť. Pripravuje sa na samotu, osamelosť a následne smrť. Príbeh s Tokia sa tým končí. ()
Postavy, dialógy a veci v súlade jemného prelievania energií. Výsledok sa má šancu dotknúť sa srdca. Vzťahy v rodine, všeplatné ľudské hodnoty, bez ohľadu na náboženstvo, či politiku, a ich nahlodávanie tempom života a nedoriešenou minulosťou sa totiž každého z nás viac, či menej dotýkajú. Záleží len na vnímaní, ustrojení a ochote prejsť cez pozlátka doby, k jemne podanému, ale dôraznému vykresleniu systému vzťahov so všetkými odtienkami, ktorý v súhrne nepodáva príliš pochvalné svedectvo o ľudskom pokolení. Jednoduchý príbeh plynie v pokojnom rytme vyrovnania sa so životom. Rodičia, žijúci na vidieku, sa rozhodnú na sklonku svojho života navštíviť deti žijúce v Osake a Tokiu. Film začína rozosmiato - široké úsmevy tešiacich sa starčekov, susedy, vítajúcich potomkov. Postupne prechádza do ladenia, kedy úsmev nie je znakom radosti, ale často len zdvorilostným roztiahnutím pier, či pomôckou na vyrovnanie krutosti života. Svet je totiž rýchly, deti v strednom veku sú výkonnostne na vrchole a popri práci a rodine sú pre nich sprítomnelí rodičia nežiadúcim bremenom; pre vnukov sú dedko s babkou neznámymi cudzincami. Návšteva sa stáva záťažou a tak ich po pár dňoch odlifrujú do vzdialených kúpeľov. Rodičia pochopia, že deti majú svoj svet a vracajú sa domov. Zamyslenie sa nad dôsledkami vzťahov k blížnym prinesie až smrť. Jeden zo synov neustále hovorí o nutnosti pomôcť rodičom kým sú nažive, sám ale nič pre to, okrem konštatovania samého neurobí. Práca, zábava a vychutnanie si seba samého sú prednejšie. História sa ale opakuje a z dnešných zaneprázdnených potomkov tiež raz budú bezzubí nevládni, so žvatlajúcimi ďasnami sa dožadujúcimi synovského pohladenia. ()
Galéria (22)
Zaujímavosti (19)
- Film, byl inspirován snímkem Make Way for Tomorrow (1937). Ozu jej sice neviděl, ale scénárista Kogo Noda ano. (Kulmon)
- Vzhledem k ději filmu není překvapením, že se režisér Ozu nikdy neoženil a celý život žil se svou matkou. (Kulmon)
- Ozu a jeho celoživotní spolupracovník Kogo Noda strávili 103 dní ve venkovské hospodě v Chigisace, kde pracovali na scénáři. (Kulmon)
Súvisiace novinky
100 nejlepších filmů všech dob podle kritiků
Britský měsíčník Sight and Sound po deseti letech opět požádal kritiky o aktualizovaný seznam nejlepších filmů všech dob, a díky obří anketě, v níž se zúčastnilo rekordních 1639 recenzentů, kinařů,… (viac)
「 Buď láskavý k svojim rodičom, pokiaľ sú nažive, pretože synovská či dcérska láska za hrob nesiaha, hovorí jednoduché japonské príslovie,」no ale ako sa tak v samotnom priebehu diania na Tōkyō monogatari, následne ďalej pozerám, tak si ho práve asi najviac osvojila len「 japonská Greta Garbo 」 , pričom ani úplne nepatrí do pokrvnej rodiny, i keď bola ženou jedného zo synov (Šodžiho), ktorý padol v boji... • Nielenže som skompletizoval zrovna túto, čiže naprosto ojedinelú「 trilógiu Noriko 」 , zároveň i zvyšujem pôvodné hodnotenie z troch hviezdičiek na totálne maximum (áno, vtedy som to ešte nedokázal plne oceniť presne tak, ako teraz v súčasnosti), a k tomu normálne horúčkovito (ne)uvažujem ani nad tým, či by som si náhodou nemal tento vzácny klenot, zaradiť do svojej - prestížnej a renomovanej - top desiatky, samozrejme a vari automaticky s tým, že by som musel 「 vyhodiť 」 jedného, mimoriadne silného konkurenta, no myslím si, že by si to táto klasická ukážka šomin-geki, rozhodne zaslúžila...? • Áno, moja veľká obľúbenkyňa - Secuko Haraová, je opäť neoddeliteľnou súčasťou tohto filmového obsadenia, t.j. v tomto výnimočnom, kinematografickom, a to vskutku v priam legendárnom, 「 majstrovskom opuse 」 , pritom zase na strane druhej, musím rovnako skonštatovať, že tentoraz nedostávala až toľko hereckého priestoru, koľko by možno sama uvítala, aby sa stala dominantnou protagonistkou naprieč celým týmto dojemným dianím, ale i napriek tomu patrí k vôbec tomu najzaujímavejšiemu, čo mi môže tento film ponúknuť... Skrátka, čo sa týkalo jej hereckého výkonu, tak by som to zhrnul asi takto: 「 Vedľajšia úloha v jej priamom podaní, naozaj všetkými desiatimi stála za to!」 • Hlavných úloh sa totižto náramným spôsobom zhostili režisérovi kmeňoví herci - Čišu Rjú & Čieko Higašijamová, ktorí stelesnili starší, manželský pár, žijúci v Onomiči (prefektúra Hirošimy), čo vzápätí hneď nadviažem na to, že sa v samom úvode, vydávajú na dlhú cestu vlakom (veď ako inak, však, keď Šinkansen, bohužiaľ, ešte nebol k dispozícii?) na predmestie priemyselného hlavného mesta - Tokia, v ktorom žijú ich dosť (nevďačné) deti, aby sa zvítali, teda, pokým nie je úplne neskoro... • Druhorodeného synátora, ktorý zomrel vo vojne, som už o pár riadkov vyššie spomenul, keď Secuko Haraová, predstavovala jeho ženu-vdovu. Ináč, celkovo majú piatich, respektíve štyroch potomkov - najmladšiu Kjóko-učiteľku, ktorá zrejme býva s rodičmi v spoločnej domácnosti, a, povedzme i najstaršieho Koičiho-doktora, a niekde medzi nimi sa taktiež nachádzajú i Šige a Keizo, ktorí sú síce plní práce, ale nebudem bližšie špecifikovať, čomu sa vlastne venujú? • V podstate je to snímok predovšetkým o rodičoch, a až snáď potom o ich deťoch, keď prostredníctvom optiky v podaní tých starších, sa väčšinou prizerám iba tomu, ako tí mladší na nich, ako by som to taktne naznačil, proste takým čudným štýlom nazerajú, jednoducho si ich poriadne nevážia? Rozumiem, že majú svoje rodiny a starosti, či problémy, no súčasne som presvedčený aj o tom, že ich vzťahy stihli vychladnúť aj kvôli samotnej vzdialenosti, predstavujúcej viac, ako 700 kilometrovú diaľku, ktorá ich od seba napokon delí, čo by sme si mohli predstaviť, buď ako trajektóriu z Bratislavy do najznámejšej východnej metropoly, čo je dokonca stále málo... , alebo skoršie ako z Prahy do Košíc, kedy sme už oveľa bližšie realite, ktorá nikoho z nás príliš nepoteší, ak sme v podobnom rozpoložení, ako naše postavy, čo určite nemusí byť vonkoncom žiadnou fikciou - ani v reálnom svete, kde sa možno riadia takýmto porekadlom :「 Zíde z očí, zíde z mysle?」 • Výnimočná, vynikajúca a excelentná『 ozuovka 』 , to sú tri najhlavnejšie prirovnania, ktorými by som označil tento 70-ročný počin, ktorý disponuje nadčasovým posolstvom v každom období. Jasudžiró Ozu je 『 režisérskym bohom 』 () (menej) (viac)