Moskva slzám neverí

Na moje zoznámenie sa s ruskou/sovjetskou kinematografiou som si vybral túto klasickú Oscarom ovenčenú romantickú drámu. A musím povedať, že toto zoznámenie bolo vcelku vydarené. Na moje úprimné potešenie sa film vyhol takmer akejkoľvek komunistickej propagande (správanie sa niektorých postáv, resp. niektoré ich prejavy boli síce možno až príliš "politicky korektné", ale s priahliadnutím na ročník filmu to bolo ešte v medziach únosnosti), dokonca sú tu aj jemné náznaky kritiky systému - v jednej vete sa napr. kritizuje/zosmiešňuje plánované hospodárstvo. I keď toto má s kvalitou samotného filmu pramálo spoločného, pre mňa to predstavuje jedno z najväčších pozitív. Tie ostatné sú najmä príbeh ako taký, až prekvapujúco pestrá paleta charakterov, ktoré sú aj relatívne dobre prekreslené a dobré herecké výkony hlavných predstaviteľov - konkrétne nad všetkými vyniká Alexej Batalov jednak herecky a jednak má najsympatickejšiu postavu, vďaka ktorej má druhá časť lepšie "grády" ako prvá, melancholickejšia a vďaka ktorej sa moje hodnotenie, ktoré kolísalo medzi 3 a 4*, prehuplo do vyššej triedy. U mňa takých 7-8/10. (19.04.2006)

Taký normálny film zo života o normálnych, ničím špeciálnym sa nevymykajúcich ženách a normálnych starostiach života. Dej sa tiahne síce cez 20 rokov, avšak nie je plný žiadnych dejových zvratov, proste sa občas niekto zosobáši, rozíde, porodí dieťa atď. Veľa vecí sa rieši pri stole, čo je akýmsi poznávacím znamením filmov odohrávajúcich sa v časoch, ktoré sa už snáď nevrátia. Môžete sa pri ňom dobre najesť, opiť do nemoty, alebo spoznať vlastného, údajne mŕtveho otca. Prečo dostal film Oscara už dnes neriešme, v roku 1979 by sme to asi chápali lepšie. Je však obdivuhodné, že Meňšov natočil divácky veľmi vďačný film, trvajúci dve a pol hodiny a vystačil si s takým "málom", ako je obyčajný život. Neviem, či kvôli záverečnej Kataríninej poznámke mám dať päť hviezd, alebo kvôli záverečnej piesni, ktorá prešla dabingom (z akejsi wtf nostalgie), alebo či ostať pri zemi a hodnotiť nie podľa emócií, ale iba sucho podľa mnou stanovených kritérií skutočne kvalitného filmu, za ktorý Moskvu nepovažujem. (06.04.2014)

KOUSEK DĚJE Solidní pohádka o ženě, která se vypracuje z dělnice na ředitelku a pak si najde ruského macho chlapíka, se kterým je spokojená, čemuž tedy nevěřím, protože ona není žádná putička. Hezky vykreslený svět přece jenom se už uvolňující atmosféry konce padesátých a šedesátých let. I když více, než jednoznačně kladná až vzorná hrdinka, byla zajímavá její rozvernější kamarádka Ludmila s materialistickým přístupem k životu. Škoda, že se v druhé části filmu skoro vytratila. /19. 7. 11./ (19.07.2011)

Od pocitu "ajvaj, co to je za hovadinu!", když jsem na tenhle film náhodou přepnula, do naprostého zaujetí. LIdé vlastně řeší pořád totéž. Nutno říct, že problém hlavní hrdinky ani dnes není něco, co by se nestávalo. Vlastně oba její problémy, jak postoj muže s velkým M k neplánovanému těhotenství, tak to, jak se muži staví radostně k profesně úspěšné a soběstačné ženě. Kromě samotného děje mě zafascinovala jedna věc, ten samovar ve vlaku. Opravdu bych obětovala "pohodlí" současných sedaček ve vlaku za horký čaj. A děsivé připomenutí toho, co jsem u různého sortimentu zažívala jako dítě ve větě - nemohla bych vám to zabalit do dvou papírů, papíru je málo. (26.09.2010)

Najviac mi to pripomenulo nejakú vzťahovú allenovku, kde tri ženy riešia svoje vzťahy a neskôr aj rodinný život. Akurát ten Allen to vždy stihol za hodinu a pol a tento sovietsky projekt chce zabrať obdobie dvadsiatich rokov a tak je trvanie dlhšie. Aj tak nevidíme vyrastanie dcéry alebo iné zmeny postáv, aj bytovky a kuchyňa zostávajú rovnaké. Tak nám to aspoň môže pripomenúť naše vtedajšie reálie, len samovar vo vlaku som nikdy nevidel. A keď sa na to Rusi pozerajú dnes, možno si povedia to isté, vodka sa stále pije z dvojdecákov z hrubého skla. Len či nájsť jedného Gošu zámočníka v mnohomiliónovej Moskve bude naozaj také ľahké. –––– Neplačte, Moskva slzám nevěří. Jdu ho hledat a najdu ho. (07.12.2014)